Banská Štiavnica patrila v minulosti k najdôležitejším mestám v rámci celej monarchie. Mohla za to ťažba vzácnych kovov, vďaka ktorej mala koncom 18. storočia spolu s poddanskými dedinami viac ako 20-tisíc obyvateľov. Na dnešné pomery to síce nie je veľa, no svojho času to bolo druhé najväčšie sídlo hneď po Bratislave.
Aj preto sa veľmi skoro začalo hovoriť o potrebe vybudovať do tohto významného mesta železničnú trať. Dokončená bola v roku 1873 a išlo o prvú verejnú úzkorozchodnú trať vo vtedajšom Uhorsku. Už vtedy vznikol názov „Štiavnická Anča“, čo je pomenovanie, ktoré sa pre vlaky do Banskej Štiavnice používa dodnes.
Po vojne to s traťou vyzeralo biedne
Počas druhej svetovej vojny sa však počet prepravovaných tovarov zvýšil na úroveň, ktorú trať nedokázala zvládnuť. Problém bol aj so samotnou stanicou, pretože vozne nebolo kam vykladať. Rozhodlo sa o prestavbe trate. Mimochodom, pri slávnostnom začatí výstavby bol prítomný aj bulharský cár Ferdinand Coburg, ktorý v tom čase žil niekoľko rokov v exile vo Svätom Antone.
Pod vplyvom bojov však boli práce na trati v roku 1944 zastavené. Keďže väčšina stavby ešte nebola ani rozostavaná, po vojne hrozilo, že sa v nej pokračovať ani nebude. Ústredný Zväz slovenskej mládeže však v roku 1947 navrhol, že trať dokončia mládežníci a táto rozsiahla brigádnická akcia dostala názov Trať mládeže.
Práve počas spriemyselňovania Slovenska a plnení úloh prvej päťročnice mali veľký význam aj stavby mládeže, z ktorých táto bola vôbec prvou. Trať družby sa začala stavať v roku 1949, v roku 1950 Priehrada mládeže pri Púchove.
Desiatky tisíc mladých ľudí
Najväčší rozmach stavieb mládeže bol v rokoch 1950-1951, keď na nich pracovalo vyše 50-tisíc brigádnikov. Komunistický režim podporoval a propagoval tieto stavby mládeže, lebo mali dokazovať budovateľské nadšenie a oddanosť mladých ľudí veci socializmu a zároveň poslúžili ako nástroj ich ovplyvňovania.
Povojnová stavba sa oficiálne začala 5. apríla 1948. Trať je typická horská železnica. Stavali ju v zložitých terénnych podmienkach, bolo potrebné vybudovať 49 železničných a 32 cestných objektov. Trať dlhá 20,3 kilometra prekonáva výškový rozdiel 266 metrov. Na uvedenom úseku museli vybudovať 1 200 metrov dlhý tunel, dva mosty, tri viadukty, železničné stanice v Kozelníku, Banskej Belej, Banskej Štiavnici a zastávku v Banskom Studenci.
Na výstavbe železničnej trate sa zúčastnilo v rokoch 1948 až 1949 viac než 47 tisíc brigádnikov, z toho okolo 1600 mladých ľudí bolo zo zahraničia, najmä z Bulharska, Poľska a Francúzska. Drvivá väčšina z nich pracovala úplne zadarmo. Mnohí na túto skúsenosť spomínajú v dobrom. Na mieste na okrem práce veľa športovalo, čítalo a zabávalo.
Vznik Lúčnice, lásky aj priateľstiev
Práve pri stavbe tejto trate sa zrodil aj slovenský folklórny súbor Lúčnica. Každý tu opakoval známe heslo „My staviame trať – trať stavia nás“, rodili sa priateľstvá aj láska. O stavbe vznikol aj agitačný dokument s názvom Oceľová vesta. Nie každý však na toto obdobie spomína v dobrom.
„Mládež žila svojim životom a sama si ho organizovala. Okrem stravy a ubytovania (baráky s poschodovými pričňami pre 10 – 15 osôb), každý účastník dostal zväzácku modrú košeľu, baretku a účastnícky odznak. Za vynikajúce výsledky v táborových súťažiach a práci, jedinci dostali pred nastúpenou brigádou odznak úderníka. Hodne sa tam pochodovalo, spievalo a diskutovalo. V tomto polovojenskom prostredí sa formovalo množstvo budúcich komunistických funkcionárov, intelektuálov, kultúrnych a hospodárskych činiteľov. Brigády boli povinné,” spomína Miroslav, jeden z účastníkov.
Stále v prevádzke
Stavba trate bola ukončená 28. októbra 1949, presne v dohodnutom termíne. O dva dni neskôr ju slávnostne otvorili. V priebehu posledných rokoch to vyzeralo tak, že prevádzka na ikonickej trati do mesta zapísaného na zozname svetového dedičstva UNESCO utíchne.
Nateraz sa tak však nestalo. V priebehu dňa premáva každé dve hodiny vlak buď do Hronskej Dúbravy, alebo až priamo do Zvolena (a naopak). Pokiaľ si teda chceš užiť jazdu po trati, ktorú zadarmo stavalo takmer 50-tisíc mladých ľudí, stále môžeš.
