Všetko to začalo v roku 1990, v nedeľu 18. marca v skorých ranných hodinách, uprostred búrlivých bostonských osláv Dňa svätého Patrika. Službu v Isabella Stewart Gardner Museum mali dvaja ochrankári, jeden nikdy predtým nepracoval na nočnej zmene a priniesol si trombón, pravdepodobne na cvičenie.
Potom sa objavili dvaja muži v bostonských policajných uniformách a povedali, že je potrebné vyšetriť narušenie. „Mali klobúky, odznaky, vyzerali ako policajti, tak som ich pustil dnu,“ povedal bývalý strážnik Rick Abath v roku 2017, keď opísal incident z roku 1990.
„Spýtali sa ma, či som tu sám. Povedal som, že mám partnera na poschodí. Nakázali mi, aby som ho zavolal. Následne nám ruky zacvakli do pút a povedali, že ide o lúpež,“ vysvetlil Abath.
Dvaja falošní policajti strážnikov zviazali v suteréne a potom 81 minút vyberali veci z Modrej izby, Holandskej izby a Krátkej galérie. Okrem obrazov schmatli starodávnu čínsku nádobu a 25 centimetrov vysokého bronzového francúzskeho cisárskeho orla. Zrejme chceli ukradnúť aj hodvábnu vlajku z Napoleonovho prvého pluku cisárskej gardy, to sa im však nepodarilo.
Zlodeji urobili dva odvážne výlety s umeleckými dielami k ich vozidlu zaparkovanému vonku - o ktorom sa predpokladá, že to bol modrý alebo sivý hatchback. Potom ukradli bezpečnostnú VHS pásku múzea a zmizli. Zločin bol odhalený až okolo 7:30, keď prišla strážkyňa Karen Sangregory, aby vystriedala nočných kolegov.
Keď zazvonila, aby ju pustili dnu, neprišla žiadna odpoveď a tak nakoniec zavolala šéfovi bezpečnosti. Celý vývoj krádeže opisuje v dokumentárnom filme Netflixu This Is a Robbery z roku 2021.
Talianska alebo írska mafia?
Zoznam potenciálnych lupičov bol a zostáva dlhý. V tom čase mali írska aj talianska mafia v Bostone vysoké postavenie a kriminálne živly verili, že ukradnuté výtvarné umenie by mohlo byť potenciálne použité ako priepustka z väzenia. Vyplynulo to z vyčíňania novoanglického zločinca a zlodeja umenia menom Myles Connor, ktorý v roku 1975 ukradol Rembrandta a použil ho na vyjednávanie o ľahšom treste odňatia slobody.
Connor bol v čase zločinu vo väzení a poprel akúkoľvek účasť, hoci jeho meno je s krádežou spojované dodnes. Mal väzby na taliansku mafiu a tvrdil, že v minulosti prepadol múzeum s Bobbym Donatim, ktorý bol spájaný so zločineckou rodinou Patriarca.
Donati bol ale zabitý v roku 1991, ale, ako aj samotný Connor neskôr potvrdil, na zločine sa Donati podieľal, aby buď dostal svojho šéfa Vincenta M. Ferrara z väzenia, alebo mu zaručil bezpečnosť.
Za hlavných podozrivých sa však považovali aj členovia írsko-americkej mafie, ktorá v tom čase spolupracovala s IRA (Írska republikánska armáda). Dick Ellis, ktorý vytvoril tím zaoberajúci sa umením a starožitnosťami v Scotland Yarde, v spomínanom dokumente Netflixu hovorí, že umenie sa ľahko prepašovalo a používalo sa ako medzinárodná mena.
„Podieľal som sa na pátraní obrazu od Yeatsa, ktorý si objednala IRA, umelecké dielo sa malo použiť na získanie peňazí na zbrane,“ hovorí Ellis. Samozrejme, existovala aj možnosť, že si nejaký bohatý zberateľ umenia, ktorý tie obrazy jednoducho chcel, najal zločincov aby mu ich zaobstarali.
Nepomohla ani odmena
Ukradnuté umelecké diela majú hodnotu 500 miliónov dolárov a obsahujú oceňované kusy od niektorých z najuznávanejších maliarov v histórii vrátane „Koncertu“ od Johannesa Vermeera; „Kristus v búrke na Galilejskom mori od Rembrandta van Rijna“; päť diel na papieri od Edgara Degasa; „Chez Tortoni“ od Edouarda Maneta a „Krajina s obeliskom“ od Govaerta Flincka.
Po lúpeži v roku 1990 múzeum rýchlo ponúklo odmenu jeden milión dolárov, tá bola o sedem rokov neskôr zvýšená na 5 miliónov dolárov. Teraz je na stole neuveriteľných 10 miliónov dolárov za informácie vedúce k získaniu umeleckého diela. Ani to však nepomohlo uzavrieť najväčšiu lúpež umenia v histórii.
