Názvy kapiel zvyčajne vznikajú dlhými debatami, zoznamami v poznámkach a slepými uličkami, ktoré nikam nevedú. V prípade Korben Dallas však stačil jeden zabudnutý papierik za zrkadlom na toalete krčmy – a príbeh bol na svete.
Aj preto je rozhovor s frontmanom kapely Jurajom Benetinom menej o legendách a viac o viere: v hudbu, v proces, v rovnováhu medzi egom a pochybnosťou, aj v to, že dobré veci vznikajú vtedy, keď sa nerátajú algoritmy, ale ľudia.
Pri príležitosti nového albumu Čomu uveríš sme sa rozprávali o tom, prečo sa niektoré pesničky rodia z úplne osobných otázok, ako sa hrá rock bez alkoholu, prečo sa architektúra a hudba v skutočnosti až podozrivo podobajú – a prečo je láska stále najradikálnejšia myšlienka, akú môžeš dostať na pódium.
Videl si film Piaty element? Pýtam sa samozrejme preto, že meno hlavnej postavy je zároveň názvom vašej kapely.
Videl som ho aj predtým, ako sme sa tak nazvali, ale nevoláme sa tak kvôli filmu. Raz sme našli papierik s týmto menom na WC jednej krčmy za zrkadlom a mne sa tie dve slová zapáčili. Boli sme frustrovaní z hľadania názvu – to nám robí problém vždy aj pri albume a pesničkách. Prvý nápad na názov bol Hijó, tam vidieť tú kvalitu, kde sme sa motali. (smiech)
Lístok tam nechalo dievča, ktoré išlo za potenciálnym frajerom, ktorý mal na Pokeci nick Korben Dallas. Bála sa ho osloviť, a tak mu nechala lístok za zrkadlom… asi sme pokazili príbeh jednej lásky. Po piatich rokoch od fungovania kapely sa nám ozvala a priznala sa. Dokonca prišla aj na koncert.
Čím ťa to meno tak oslovilo?
Vôbec neviem. Bol to nejaký zásah zhora. Hovoril som si, prečo je tam taký veľký, krásne napísaný papierik, čo na mňa čaká – to musí byť isto znamenie. Potom sme si vygooglili, že je to postava z Piateho elementu. Nejaký špeciálny vzťah k tomu filmu nemám, aj keď minule som si ho s deckami pozrel a bolo to fajn.
Čomu uveríš je váš desiaty štúdiový album a Korben Dallas je na scéne už vyše pätnásť rokov. Čo dnes robíte inak ako v začiatkoch a čo zostáva nemenné?
Povedal by som, že väčšina vecí zostáva nemenná. Radi robíme pesničky a potom ich hráme naživo – veľmi sofistikovaná odpoveď. (smiech) Po turné – kluboch a festivaloch, kde je po nás dopyt – netrvá dlho a už začíname robiť nový album, lebo nevydržíme. Ak rátam aj nevydané pesničky, tak určite máme cez 200 skladieb za 15 rokov. Máme permanentnú chuť robiť jednu za druhou, pretože ten proces je strašne fajn.
Mení sa možno to, aký som ja dnes. Keď sme po vydaní albumu Karnevalová vrana, kde bolo viacero hitov vrátane skladby Otec, ktorá pre nás znamenala zlom, vystrelili, holdoval som rokenrolovému životu. Ale to už dnes neplatí.
Videoklip ku skladbe Daj si pozor, čomu uveríš vám točil Peter Bebjak. Bol to revanš za seriál Za sklom, ktorý dostal názov podľa vašej skladby?
Nieee. (smiech) Možno veľa ľudí nevie, ale Tomáš Sloboda, ktorý s nami hráva, je vyštudovaný herec a kariéru začínal rovno v národnom divadle. Tam sa v nejakej inscenácii stretli s Peťom (Bebjakom) ako hercom a veľmi dobre sa poznajú. Ozo (Guttler) sa s ním pozná z rôznych iných zdrojov, my zase z projektu Za sklom. S malou dušičkou sme ho oslovili, že či by nám neurobil klip, a úplnou náhodou sme sa trafili do medzery medzi jeho obrovské filmovo-seriálové projekty.
Spôsob, akým to spravil, bol neuveriteľný – celé to vymyslel. Vybrali sme námet, on všetko zorganizoval tak, že sme o ničom nevedeli, len sme zrazu prišli do Novej Tržnice a tam čakal štáb ako na točenie filmu – s komparzom to bolo cez 100 ľudí. Je krásne, keď niekto robí to, čo vie, a pozerať sa pri tom naňho.
V rozhovoroch si spomínal, že si v kapele prešiel momentom, keď si veril vo svoje vlastné hviezdne ja. Veríš, že ego môže byť kreatívny nástroj, alebo je skôr pascou?
Stopercentne oboje, ako to už v živote býva. A teraz je to o hľadaní rovnováhy – pre mňa bolo a je dôležité s egom pracovať, pretože sa hovorí, že ego architekta zomiera 24 hodín po jeho klinickej smrti. Obrovské ego majú architekti aj frontmani a aj ja som ho vždy mal. Nemôžem povedať, že by mi nepomáhalo tvoriť a ambícia s ním spojená ma neposúvala dopredu.
Už približne osem rokov sa venujem meditácii, a je to perfektný nástroj, aby človek cúvol z tej pasce v relatívne správnom momente a vedel to správne vybalansovať. Okrem toho je super mať okolo seba ľudí, ktorí majú iné nazeranie na úspech. To bol napríklad Ľubo Petruška (bývalý člen skupiny) alebo teraz Tomáš Sloboda – aj keď ich nechcem spájať do jedného, ale majú v sebe niečo mystickejšie ako ja. Jednoduchá odpoveď na to, čo je úspech, je stále si pripomínať, čo to nie je.
Už tam nie je ambícia byť svetovou kapelou, ako keď sme mali 16. Páči sa mi, ako dnes funguje a najviac ma zaujíma udržateľnosť toho, čo máme. A veľmi sa mi páči, že asi na rozdiel od Separa alebo Rytmusa môžem ísť do verejnej sauny alebo nakupovať do obchodu. Nemám žiadne životné obmedzenia, no zároveň nás pozná dosť ľudí na to, aby sme mohli chodiť do všetkých kútov Slovenska a vyjde nám to finančne.
Kapela je roky fungujúci organizmus. Čo sa v ňom zmení, keď doň vstúpi nový človek, v tomto prípade Tomáš Sloboda – aj keď je to niekto, koho poznáte dlho?
Bolo to mäkké a plynulé, až ani nemám pocit, že sa niečo zásadné zmenilo. Ale prináša do kapely vec, ktorú sme veľmi chceli, a to je fakt, že je bezprostredný improvizačný typ a zároveň veľmi hudobne zdatný. Môžeme si nahovárať, že máme hudobný talent, ale keď raz nie si profesionálny hudobník, tak tie medzery tam máš a treba to uznať. A on presne tieto medzery vypĺňa.
Aj na koncertoch je to menej tvrdé a prichádza priestor na muzikálnosť. Je najsilnejší v momentovej improvizácii. Možno to o ňom veľa ľudí nevie, ale je fantastický multiinštrumentalista, producent, má všetko napočúvané a tiež názor na to, ako majú veci znieť. Na novom albume nám zmenil a zadefinoval zvuk. Hrám veľa na španielke, je to viacej surový folk, alebo aj taký nickcavevovský prejav na pódiu.
Názov Čomu uveríš znie ako otázka na poslucháča. Ale komu ju vlastne kladiete – svetu, sebe, alebo jednej konkrétnej osobe?
V prvom rade sebe – a akonáhle to dáme von, tak aj ostatným. Medzi nami sme si ju položili vo forme textu a pesničky niekedy pred rokom. Keď sme ju písali, bola to čisto osobná vec. Aj témy, ktoré na albume vyzerajú veľmi spoločensky, začínajú vyslovene ako interný dialóg.
Ktorý váš text ľudia podľa vás najčastejšie chápu úplne zle?
Nikdy ho nechápu zle – pesnička je umelecké dielo, ktoré je najlepšie, keď má voľnú interpretáciu a pochopia ju presne tak, ako chcú. Ty nevieš spolu so skladbou vydať slohovú prácu alebo esej. Niektoré frázy majú 90 percent váhy a zvyšok textu 10. „Chcel by som byť lepší otec“ je silná fráza, a potom si všetci myslia, že celá pesnička je o tom.
Ale čo sa týka skladieb, o ktorých viem, ako vznikli, o čom sú a ako ich vnímajú ľudia, tak sú to Spovede. Vznikla o niečom úplne inom a potom ju vo veľkom hralo rádio Lumen. Teraz je to pesnička, kde si rypneme do Martiny Šimkovičovej.
V čase, keď sa každý obáva polarizácie, cítiš politickú angažovanosť v hudbe ako niečo nevyhnutné, alebo ako tenký ľad, po ktorom treba kráčať opatrne?
Nikto z nás to nevníma ako tenký ľad. Máme podobné spoločenské postoje, ktoré máme vžité od detstva, ako orientáciu na západ, k demokracii, mieru, bezpečnosti, slobode – v podnikaní, v hudbe, v médiách, kde chalani pracujú. Všetci štyria sme takto nastavení, takže nemáme problém o tom hovoriť aj v rámci hudby, koncertov či rozhovorov.
Máme nejaké mantinely – radi sa zapojíme do občianskych iniciatív, ale nehrali by sme na politickej kampani žiadnej strany. To, že politika do hudby nepatrí, zvyčajne hovoria tí, ktorí ju tam nechcú vidieť, lebo sa im nepáči, čo sa v nej hovorí. To isté platí o športe, pritom je úplne presiaknutý politikou.
Máš pocit, že streaming vychováva ľudí k tomu, aby preskakovali aj emócie – že pieseň musí „chytiť“ do pár sekúnd, inak neexistuje?
Keď počúvaš hudbu cez Spotify, čo je 99 percent našich poslucháčov, tak máš otvorený katalóg všetkého a si na dva kliky vzdialený od čohokoľvek, takže efekt rýchleho dopamínu a prepnutia tam je. My pri tvorbe ale veľmi nerozmýšľame o tom, ako sa streamingom prispôsobiť, skôr zvažujeme, ako to budeme vedieť zahrať naživo, pretože to je náš primárny spôsob komunikácie s ľuďmi. A vlastne aj primárny zdroj finančného života kapely.
Spomínam si, že keď vyšiel Otec, tak to tuším bola nejaký čas najhranejšia slovenská pesnička v začiatkoch Spotify, predbehla aj všetkých raperov. Za mesiac nám za ňu prišlo asi 5,70, čiže čo s tým? Nedá sa tomu prispôsobovať, lebo z toho nežijeme. Ľudia hudbu počúvajú rôzne, niektorí aj tak, ako my chceme – že si vypočujú celý album od začiatku do konca. Nebude ich veľa, ale aj takí sú, a z takých sa tešíme.
Vnímaš iný prístup k hudbe od mladších generácií oproti svojej fanúšikovsej základni? Snažíte sa pri tvorbe albumu myslieť na to, ako zaujať mladú generáciu?
Tým, že mám netere a synovcov v tínedžerskom veku, hoci moje vlastné deti v ňom ešte nie sú, aj v ateliéri máme internistov, a z tejto generácie mám veľmi dobrý pocit. Často si veci sami regulujú a vnímajú, že chcú autenticitu, že veci majú byť ukotvené v ozajstnom živote. Na naše koncerty chodia mladé decká, ktoré vyhľadávajú autenticitu, surovosť, živosť a úprimnosť, ktorú im vieme dať. Jasné, nerobíme to špeciálne pre nich, ale určite by som ich nepodceňoval.
Čo je dnes najdrahšia položka na tom, že chcete byť „dobrá kapela“ a nie len „kapela, čo vydáva hudbu“?
Keď sa bavíme o ekonomickom živote kapely, tak ten je celý závislý na koncertoch. Vidím, že mnohé mladé kapely a interpreti si urobia ďalší zdroj na sociálnych sieťach, kde je to o reklamných kampaniach, merchi a naháňaní followerov, ale to je niečo, čo my vôbec nepestujeme.
My žijeme z koncertov a obrat za rok potrebuješ mať taký, aby si kapelu vedel prevádzkovať, vrátane dobrého zvukára či svetiel. Lebo keď vyjdeš z Bratislavy na koncert, tak si ešte len na prvej pumpe a už si minul 1 500 eur na všetkých, ktorí sa toho musia zúčastniť. A musí to vyjsť na to, aby si mal dosť ľudí, ktorí sú ochotní zaplatiť 20 eur za lístok, no zároveň im musíš aj niečo dávať.
Je nový album pre vás finančne investícia, ktorá sa má vrátiť, alebo kultúrny výdavok, ktorý si obhájite tým, že to jednoducho muselo vzniknúť?
Určite to prvé. Funguje nám, že každý rok a pol fanúšikom dáme ďalších 10–12 pesničiek a zahráme ich na koncerte, kde si nájdu nejakú svoju novú obľúbenú, prípadne my nájdeme nových fanúšikov. Pre nás ako kapelu by bolo neprirodzené čakať 6–7 rokov na nový album a urobiť si polročnú prestávku v hraní – to by na kapelu nemalo dobrý dopad.
Zároveň náklady na prevádzku kvalitného koncertu pre stovky ľudí strašne rastú. Aj keď sme diétna kapela, čo sa týka veľkosti tímu – naša bežná výprava je šesť ľudí vrátane kapely – ale tých šesť ľudí musí byť super kvalitných, aby to fungovalo.
Máš pocit, že dnešné publikum chodí na koncerty viac „konzumovať zážitok“, než ho spolu s vami vytvárať?
Pracujem aj v architektúre, kde sme blízko väčších projektov pre kultúrne stavby, a nedávno sme sa bavili so zástupcami Live Nation (nadnárodná spoločnosť, pod ktorú patrí aj Ticketmaster). Je zaujímavé, že v celkovom úhrne sa objem a návštevnosť živej hudby dramaticky zvyšuje. Je to veľký biznis, ale zároveň sú to roztvorené nožničky. 20 koncertov Coldplay sa vypredá za sedem minút a jazzoví hudobníci v Amerike za 50 eur prejazdia 200 kilometrov s vlastným aparátom, aby niekde zahrali.
Ale ľudia hľadajú zážitok. Ono sa deje to, že akonáhle väčší koncert presiahne hranicu celkovej pozornosti, tak tam zrazu chce byť každý. Videli sme to, keď sme hrali s Billy Barman v Starej tržnici, kde zrazu bolo 2-tisíc ľudí a chcel tam byť každý. Ľudia chcú byť spolu, byť tam, kde sa niečo deje, a vôbec to nie je tak, že by nemali záujem o kultúru.
V marci vyrážate s albumom na turné. Čo je na ňom najťažšie – telo, hlava, alebo to, že sa musíte každý večer tváriť, že práve dnes to celé dáva zmysel?
To posledné je najľahšie, nemám problém sa tváriť, že to celé dáva zmysel, lebo to milujem. Telo a hlava sú veľmi prepojené – keď som unavený, tak som unavený, nepozerám sa na to, či psychicky, alebo fyzicky. Pri turné, ktoré ide nahusto, sa samozrejme ukáže, že máš dve kariéry, ktoré sú rovnako veľké a náročné. To platí pre všetkých chalanov, že doobeda robíš niečo veľmi dôležité, zásadné a náročné, a o 2-hej dobehneš do auta a ideš hrať do Košíc.
V minulosti si priznal problémy s alkoholom. Čo ti dával – odvahu, vypnutie hlavy, alebo ilúziu, že všetko je jednoduchšie?
Dobre si to trafil. Najviac som videl rozdiel medzi koncertom s alkoholom a bez neho. S alkoholom obsahoval presne tú ilúziu toho, že všetko fičí úžasným spôsobom a som perfektný, pritom som nedovidel ani do prvej rady.
Koncert bez alkoholu môže byť rovnako plný, až meditatívny zážitok. Miera kontroly funguje niekedy až tak, že mám pocit, akoby som na chvíľu odstúpil od seba samého. V istom bode koncertu som schopný hrať niečo relatívne náročné na gitare, spievať, sústrediť sa na to, ako to celé vyzerá, a zároveň kontrolovať, čo robia ľudia, chalani, technika a aký máme čas. To by som v opitom stave nedokázal ani náhodou.
Muselo byť ťažké potom prvýkrát hrať triezvy.
Ja som to volal čudnosť. Trvalo rok, kedy sa alkohol pýtal späť cez taký splín, melanchóliu a cudzosť – pocit cudzosti voči samému sebe. Takže aj pri zbavovaní sa závislosti od prehnaného pitia to bolo o trpezlivosti. Prečkať ten čas, kedy sa to všetko pýtalo späť, to je dôležité.
Čo je ťažšie – byť na Slovensku populárnym spevákom alebo úspešným architektom?
Už v otázke sú dve definície, kde je veľmi otázne, či platia. To, že som spevák, nemá žiaden vplyv na môj život – naozaj môžem ísť kamkoľvek, kedykoľvek, aj keď vidím, že ma ľudia spoznajú, tak sú na mňa milí a usmejú sa z diaľky.
80 percent svojho času venujem architektúre, to je moje povolanie. Najťažšie z toho všetkého je manažovať, lebo ani v jednom, ani v druhom odbore som neštudoval manažment, prácu s tímami, organizáciu, štruktúru… Povedal by som, že najťažšie pre mňa je byť manažujúcim architektom.
Architektúra je o poriadku, normách a reguláciách. Hudba je o porušovaní pravidiel. Nemáš niekedy pocit, že tieto dve polohy sa v tebe bijú, alebo o to vlastne ide?
Je to tak. Sloboda, ktorá je v hudbe, je fantastickým oddychom od toho, čo nemáš úplne pod kontrolou. Keď robíš architektúru, tak máš len ilúziu kontroly, pretože nakoniec sa na jednom projekte podieľa 3-tisíc ľudí aj s tými, čo stavajú, a inštitúciami, ktoré o tom rozhodujú. A potom prídeme do štúdia, kde je na nás štyroch, ako sa dohodneme.
Ako architekt si navrhoval aj veľké bratislavské projekty – máš pocit, že hudobné albumy môžu fungovať ako sídlisko ideí?
Povedzme, že hudba má mať rytmus, melódiu, harmóniu – zložky, nad ktorými premýšľaš samostatne a dokopy musia tvoriť celok. Akokoľvek rozmýšľaš nad hudbou, nijako to nevymeníš. Teraz napríklad robíme projekt, na ktorý sa pozerám rovnako. Rytmus je akoby geometria tohto projektu, to, čo ho drží pokope na základe noriem a toho pevného. Harmónia je o vzťahoch medzi jednotlivými prvkami a melódiu vnímam ako prežívanie a pohyb. Krásne mi to pri navrhovaní funguje.
Keby mal byť album Čomu uveríš budovou, bol by to dom, ktorý dáva pocit bezpečia, alebo dom, ktorý človeka núti byť nepokojný?
Bol by otvorený v tom zmysle, že sa všade dostaneš. Z každého uhla vyzerá trošku inak, prekvapí ťa. A keď zájdeš za roh, tak sa buď zľakneš, alebo sa začneš smiať – ale v dobrom, nie preto, že sú to debiliny alebo tak. (smiech)
Aké sú tvoje obľúbené slovenské kapely? Sleduješ aktuálnu young scénu? Kto v nej vyčnieva?
Hudba, ktorú počúvaš v tínedžerskom veku, ťa formuje na celý život. Pre mňa to bol Jaro Filip, Free Faces – a Andrej Šeban, Oskar Rózsa či Marcel Buntaj boli vtedy polobohovia. Dodnes milujem album Bolo nás jedenásť, o to silnejšie, že som si ho neskôr mohol spoluzaspievať aj s Milanom Lasicom.
K tomu sa časom pridávajú nové veci. Medzi moje najobľúbenejšie kapely dnes patria Billy Barman – ich pesničky som si doslova nažil naživo. Na grapeáckej vatre ma úplne dostala Kriss Krimm, obrovský talent, s ktorým sme neskôr urobili Čiernu nevestu na nový album.
Baví ma aj Sara Rikas, znie svetovo. Sledujem aj hiphopovú scénu, dosť ma to inšpiruje, hlavne z hľadiska pesničkovej tvorby a toho, ako spievaš a frázuješ. Nechcem zostať zaseknutý v nejakom rockovom prejave a mám rád aj alternatívne spôsoby vokálneho prejavu. Človek, ktorého fakt uznávam skoro vo všetkom, čo urobí, je Pišta Kráľovič (FVLCRVM). Ale určite som na niekoho zabudol, komu sa ospravedlňujem.
Pre koho vlastne tvoríte? Pre ľudí, pre seba, alebo pre niečo, čo ešte nemá meno?
Tvorili by sme aj iba pre seba, pretože sme to tak robili veľmi dlho s tým, že šanca, že to bude počuť viac ľudí, ako je členov kapely, bola relatívne malá. (smiech)
Ale je krásne, keď máš spätnú väzbu. Ovplyvňuje to, ako rozmýšľaš, čo si vieš dovoliť, aký si odvážny, ako sa rozprávaš s poslucháčmi a ako rozprávaš cez hudbu. Je to spätná väzba, je to rozhovor, je to dialóg a potom je to úplne iné a je to krásne.
Na záver sa vrátim k filmu Piaty element. Ten je akčným sci-fi, ale zároveň rozprávkou o láske, viere v ľudstvo a myšlienke, že najväčšou silou vo vesmíre nie je technológia ani zbraň, ale schopnosť cítiť a chrániť iných. Nie je to svojím spôsobom aj to, čo chcete svojou hudbou posunúť ďalej?
Áno, máme tam pesničku, ktorá je pre mňa veľmi dôležitá a uvidíme, aký bude jej život. Volá sa Hovoríš a keď mi ju Lukáš poslal, tak mi to prišlo ako silný love song. Dominantnou frázou celej skladby je, že hovoríš, že zmyslom všetkého je láska. A je to tak, my tomu veríme. Aj Tomáš prišiel do kapely s presne istým pocitom, že to tak je, aj keď je to otrepané, ale vôbec to nevadí. Je to zmysel všetkého.
