Nový Zéland je pre mnohých len vzdialeným snom – krajinou na konci sveta, kam sa dostanú len tí najodhodlanejší. Andrej Schrek je mladý Slovák, ktorý sa však rozhodol tento sen nenechať len na fotografiách a vybral sa za prácou aj dobrodružstvom na „ostrov Hobita“. V krajine, kde sa realita mieša s filmovou fantáziou, získal pracovné víza v prísne limitovanej kvóte, pracoval na kiwi sade a precestoval tisíce kilometrov.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- ako sa Andrejovi podarilo získať víza, ktoré sa obsadia do pár minút
- čo bolo jeho náplňou práce na kiwi sade
- koľko si dokázal zarobiť za sedem týždňov
- prečo sa rozhodol na Novom Zélande bývať v aute
- ktoré miesta ho najviac ohúrili
Nový Zéland je pre Slovákov dosť „nedostupná“ destinácia – ročne je len 100 miest v kvóte a tie sa obsadia za pár minút. Ako sa to podarilo tebe?
Bol to asi jeden z najviac stresujúcich momentov v mojom živote. Po minulé roky sa kvóta vypredala do desiatich minút, takže som sa snažil zariadiť všetko tak, aby som sa do toho časového limitu zmestil. Podarilo sa mi žiadosť vyplniť a odoslať za štyri minúty, no banka sa rozhodla zamietnuť platbu – rovno trikrát. Nezaplatené víza sú automaticky neplatné, takže som si myslel, že je po všetkom. Nakoniec sa však platba podarila až po dvadsiatich minútach. Bol som presvedčený, že šancu som premrhal, no o pár dní mi prišiel e-mail, v ktorom stálo, že víza mi udelili a môžem vycestovať.
Aké dokumenty alebo podmienky si musel splniť, aby si sa do kvóty vôbec dostal?
Základom je registrácia na imigračnom úrade Nového Zélandu. V sekcii Working Holiday Visa si treba vyhľadať Slovensko, otvoriť kvótu a čakať. Kvóta sa zvyčajne otvára o polnoci slovenského času v jeden z prvých májových dní. Samozrejme, je nutné mať naskenovaný pas a pripravené všetky údaje, aby ste žiadosť vyplnili čo najrýchlejšie. Víza minulý rok zdraželi – ja som platil 415 €, čo je približne 830 NZD.
Po tom, ako si získal víza a vybavil všetky dokumenty – ako prišiel prvý reálny krok k práci? Našiel si ju cez agentúru alebo po vlastnej osi?
Všetko som si riešil sám – od leteniek, cez poistenie až po hľadanie práce. Na Novom Zélande má obrovskú silu Facebook a práve cez rôzne facebookové skupiny som si prácu našiel. Podarilo sa mi ju zabezpečiť ešte zo Slovenska, takže som mal aspoň rámcový plán, ako bude moja cesta po prílete vyzerať. Fungujú tu aj portály ako BackpackerBoard alebo PickNZ, ktorý zastrešuje najmä poľnohospodárske práce.
Pracoval si na kiwi sade – znie to exoticky, ale aká je realita? Čo presne si robil počas bežného pracovného dňa?
Išlo o veľmi monotónnu prácu, pri ktorej by mi bez hudby asi „preplo“. Riedili sme ešte nerozkvitnuté kiwi púčiky, ktoré rastú v trojiciach – vždy sme museli nechať len ten stredný, tzv. king flower alebo king bud. Celý deň ruky nad hlavou, státie alebo len minimálny pohyb. Nie je to práca snov, ale dala mi čas rozhliadnuť sa, adaptovať sa a pochopiť, čo sa okolo mňa deje.
Koľko hodín denne si pracoval a bola to skôr fyzická makačka alebo niečo, čo sa dalo zvládnuť aj bez extra kondičky?
Pracovalo sa desať hodín denne, šesť dní v týždni. Nedele sme mali voľné, keďže majiteľ je silno veriaci – chvalabohu (smiech). Prvé tri týždne som robil riedenie púčikov, ktoré zvládne naozaj každý. Prvý týždeň vás síce bude bolieť celé telo, najmä ak nie ste zvyknutí dlho stáť a pracovať s rukami nad hlavou. Po troch týždňoch ma však supervisor preradil do tímu, ktorý strihal samčie kiwi stromy. To už bola fyzicky náročnejšia práca, keďže sa celý deň pracuje s nožnicami. Neodporúčam ľuďom s nábehom na karpálny tunel – prídete o ruku (smiech). Na druhej strane to bolo omnoho záživnejšie než pretrhávanie púčikov.
Čo ťa na tejto práci najviac prekvapilo – v dobrom aj v zlom?
V dobrom určite môj supervisor – bol normálny, pokojný a všetko vedel vysvetliť bez stresu. Ku koncu nám ako partii strihačov natoľko dôveroval, že si riešil svoje veci a len občas prišiel skontrolovať, či máme všetky prsty. A možno ešte to, že sme občas dostali na obed od majiteľa kolu a koláče.
V zlom asi nemám čo vytknúť. Bola to konkrétna práca, s ktorou ste sa buď stotožnili alebo nie – a nikto vám nebránil odísť.
Spomínal si, že si mal ubytovanie zadarmo, pretože ste bývali v autách a mali k dispozícii kúpeľňu aj kuchyňu. Je to bežné alebo vedomé rozhodnutie ušetriť?
Áno, pri takýchto prácach a backpackingu je to pomerne bežné. Veľa závisí od zamestnávateľa a pri výbere práce treba na tieto veci myslieť. Kúpeľňa a kuchyňa sú možno silné slová – mali sme jednu elektrickú dvojplatničku, jednu plynovú vonkajšiu, dve chladničky a jeden drez. Kúpeľňa mala sprchový kút a toaletu.
Fungovali sme na dažďovej vode, ktorá bola filtrovaná, takže keď dlhšie nepršalo, museli sme natiahnuť asi 300-metrovú hadicu z druhého kempu, aby sme mali aspoň nejakú vodu. Bývalo nás tam 18 až 20, takže to bol občas boj. Ale ako sa hovorí – dobrých ľudí sa veľa zmestí (smiech). Myslím si, že za to, že si majiteľ nepýtal žiadne peniaze, to bolo úplne férové. Počul som aj o horších kempoch, kde sa ešte aj platilo.
Koľko si si dokázal na kiwi sade počas siedmich týždňov reálne zarobiť?
Reálne to vyšlo na približne 7 800 NZD v čistom, čo je pri prepočte zhruba 3 900 €. Taký slušný bratislavský plat, z ktorého vie jednotlivec bez problémov fungovať.
Koľko z týchto peňazí pokrylo náklady a koľko si si vedel odložiť na cestovanie?
Rozdelil som si to tak, že prvý týždeň práce mi pokryl všetky mesačné náklady. Zvyšok som si dokázal odložiť. Samozrejme, musel som investovať do auta a nakúpiť veci, ktoré som potreboval. Z práce som odchádzal s približne 3 000 € (asi 6 000 NZD), pokiaľ si správne pamätám.
Akí sú ľudia na Novom Zélande? Je niečo, v čom by sa Slováci mohli učiť?
Jednoznačne otvorenosť a ochota pomôcť. Mal som množstvo veľmi príjemných interakcií a zo začiatku som ani nevedel, ako na ne reagovať – ten mentálny „switch“ je veľký nezvyk. Nový Zéland na tom momentálne nie je politicky ani ekonomicky ideálne, no napriek tomu z ľudí, ktorých som stretol, nevyžaruje frustrácia zo života. Spoločnosť tu nie je tak polarizovaná a riešia sa najmä reálne problémy.
Je nejaké miesto, ktoré ťa úplne dostalo a nečakal si to?
Určite Tongariro Crossing. Ide o sopku uprostred Severného ostrova, kde sa natáčali scény z Pána prsteňov – konkrétne Mordor. Máte pocit, akoby ste kráčali po úplne inej planéte. Odporúčam každému, kto je aspoň trochu fyzicky zdatný.
Keby si mal odporučiť miesta, ktoré musí človek na Novom Zélande vidieť – ktoré by to boli?
Všetko. Prejdite si celé oba ostrovy. Ja som začal v Aucklande a precestoval až úplný juh, kde sa momentálne nachádzam. Severný ostrov je viac tropický a zelený, Južný ostrov zas známy horami, riekami a ľadovcami. Ak by som však mal vybrať jedno miesto na severe, tak Putaruru Blue Springs – ide o jednu z najčistejších vôd na svete a celé prostredie pôsobí ako z Jurského parku. Na juhu odporúčam Glacier Country s ľadovcami Franz Josef a Fox Glacier. A hlavne – užívajte si cestu a pozerajte sa okolo seba. Všetko je tu nádherné.
Navštívil si aj Hobbiton. Aký to bol pocit a je to miesto len pre fanúšikov? Koľko to stojí?
Veľmi surreálny zážitok, ktorý sa ťažko opisuje. Nie som veľký fanúšik filmov ani kníh – Hobita aj Pána prsteňov som videl len raz – a aj tak som si to neskutočne užil. Na začiatku vás podľa času priradia do skupiny a dostanete sprievodcu, ktorý vám vysvetlí naozaj všetko. Celé je to spravené na veľmi profesionálnej úrovni a zážitok si užije aj človek, ktorý netuší, kto je Gandalf alebo Frodo. Výlet stojí približne 60 € (120 NZD). Na konci je obchod so suvenírmi, kde môžete minúť, koľko len chcete.
Na Novom Zélande si na rok. Máš plán na zvyšok času alebo ideš spontánne?
Momentálne som už v ďalšej práci – zber čerešní. Precestoval som asi 2 000 kilometrov a videl miesta, na ktoré nikdy nezabudnem. Presunul som sa na Južný ostrov a mám pocit, akoby som bol v úplne inej krajine. Po sezóne čerešní si chcem dať minimálne mesiac voľno a popritom hľadať ďalšiu sezónnu prácu. Rád by som pracoval so zvieratami – či už s ovcami, kravami, koňmi alebo čímkoľvek, čo sa naskytne. Času je málo, tak ho chcem využiť naplno. V zime by som sa rád zamestnal v lyžiarskom stredisku. Treba žiť a spoznávať!