Samuel Čajka mal navonok ideálny život – spoluvlastnil firmu, cestoval, mal stabilné financie a spoločenský život v kruhu priateľov. Napriek tomu však cítil, že mu niečo chýba. Rozhodol sa preto urobiť zásadnú zmenu: predal svoj podiel vo firme a vyrazil na cestu, počas ktorej hľadal odpovede na otázky o tom, čo je v živote skutočne dôležité.
Jeho cesta ho zaviedla aj do Nepálu, kde strávil nejaký čas ako dobrovoľník po boku malých mníchov. Tam sa naučil vážiť si jednoduché veci a viac si uvedomovať prítomný okamih.
V našom rozhovore sa dozvieš:
- prečo sa Samuel rozhodol predať podiel firmy a odísť do neznáma
- ako sa dostal k dobrovoľníctvu v Nepále
- čo ho najviac prekvapilo na živote malých mníchov
- ako sa cestovaním zmenil jeho vzťah k peniazom
- prečo po hodine a pol radšej vystúpil z auta, ktoré stopol cestou do Laosu
Pamätáš si konkrétny moment, keď si si prvýkrát povedal: „Niečo je zle, hoci navonok mám všetko“?
Za moment, keď sa to vo mne tak nejak „doklepalo“, považujem august minulého roka. Vtedy som si dal týždeň voľna v Maroku s tým, že chcem len surfovať a popremýšľať, čo ďalej s prácou. S týmto nastavením som tam aj prišiel.
Posledný deň som mal v pláne len sa prechádzať a celý deň premýšľať o tom, čo bude ďalej. Lenže hneď ráno mi napadlo: „Ty kokos, prečo sa musí v živote všetko točiť okolo práce?“ Keď som si túto otázku položil, uvedomil som si, že nad tým dnes vlastne nechcem rozmýšľať. Povedal som si, že kašlem na to, idem si jednoducho užiť deň.
A bez preháňania – bol to jeden z troch najlepších dní, aké som v roku 2025 zažil. Len som bol prítomný, užíval si okamih na pláži v Maroku a nič viac som neriešil. Vtedy som vedel, že musím odísť od života, ktorý som dovtedy žil a predať svoj podiel vo firme. Už dlho som sníval o tom, že precestujem svet. Teraz mám na to dostatok kapitálu aj slobody – a tak som to aj urobil.
Rozhodol si sa predať svoju časť firmy a ísť do úplnej neistoty. Čo bolo na tejto zmene smeru pre teba osobne najťažšie?
Najťažšie pre mňa ani nebolo odísť z pracovného života, ale skôr strach z toho, že vystúpim zo svojich kruhov, ktoré mám na Slovensku. Za štyri roky života v Bratislave som si tam našiel úžasných kamarátov, ktorí sú pre mňa ako rodina, a obával som sa, že sa tieto vzťahy nejako narušia a že keď sa vrátim, už to nebude rovnaké. Stále sme v kontakte a určite to nebol taký „dealbreaker“, kvôli ktorému by som svoje rozhodnutie zmenil.
Tvoje kroky ťa zaviedli až do Nepálu, kde si doučoval angličtinu v budhistickej škole. Čo ťa najviac prekvapilo na živote malých mníchov?
Jednoduchosť života. V Nepále som strávil dva a pol mesiaca, čo bolo zo všetkých krajín, ktoré som navštívil najdlhšie obdobie. Práve tento pobyt ma naučil naozaj spomaliť. Čas tam plynul pomalšie než doma v Bratislave a zároveň som videl, že ľudia – vrátane mojich malých mníchov – dokážu byť šťastní z minima.
Hneď prvé ráno po príchode som stál a pozoroval chalanov, ako sa s obrovským nadšením hrajú so sklenenými guličkami, ktoré si len tak pinkali medzi sebou. Dokázali sa takto hrať celé hodiny. Donútilo ma to zamyslieť sa nad tým, ako málo vlastne potrebujem k šťastiu, keď som videl, koľko stačí im.
Na konci dňa som si uvedomil, že šťastie nie je o tom, čo všetko si dokážem kúpiť, ale o nastavení mysle – o mindsete byť spokojný. Na Slovensku som žil pomerne konzumným spôsobom života, a práve v Nepále som si uvedomil, že mi to vlastne vôbec nechýba.
Okrem toho, čo z budhistického spôsobu života si si všimol ako prvé?
V Nepále som bol ešte mesiac predtým, než som začal dobrovoľníčiť. A práve vtedy prišla prvá vec, ktorá mi výrazne zmenila pohľad na život. Povedal mi ju môj guide v Himalájach, ktorý mi lámanou angličtinou často opakoval jednoduchú frázu: „Just today, not tomorrow.”
Jej princíp bol jasný – nesústrediť sa na to, čo bude zajtra, ale na to, čo je teraz a vychutnávať si prítomnosť s čo najväčšou gráciou.
Mal som vtedy veľkú dilemu, pretože som sa o tom rozprával aj s niekoľkými mníchmi. Hovoril som im, že keď sa vrátim na Slovensko, chcem si založiť ďalšiu firmu – a tam predsa človek potrebuje plánovať a myslieť do budúcnosti. Vždy mi však odpovedali, že to je úplne v poriadku. Neznamená to však, že by ti plánovanie malo ukradnúť prítomný okamih. A práve v tom je podstata, ktorú som si z Nepálu odniesol.
Bol Nepál plán, alebo skôr náhoda? Ako konkrétne si sa dostal k dobrovoľníctvu, ktoré si tam robil?
Nepál bol úplná náhoda. Keď som sa v auguste rozhodol, že budem cestovať, vedel som, že potrebujem zostať uzemnený. Keby som začal juhovýchodnou Áziou, bolo by to príliš rýchle a na štýl párty.
V tom čase som scrolloval Instagram a úplnou náhodou som narazil na reels dievčaťa, ktoré rozprávalo o svojej dobrovoľníckej skúsenosti v Nepále – na tej istej škole. Napísal som jej, či by sme sa nemohli stretnúť, pretože som túžil zažiť niečo podobné.
Pôvodne sme sa mali stretnúť len kvôli telefónnemu číslu na riaditeľa školy. Potom však slovo dalo slovo a stala sa z nej moja terajšia priateľka. Takže by som povedal, že to bola naozaj veľmi osudová náhoda. Následne som už len kontaktoval riaditeľa školy a dohodli sme sa, že prídem dobrovoľníčiť.
Ako vyzeral tvoj bežný deň v budhistickej škole v Nepále?
Po prvých pár dňoch som si uvedomil, že musím vstávať ešte pred mníchmi. Každé ráno o 6:30 mali modlitby, čo bol poriadny rámus – bubny, trombóny – a keďže som mal izbu hneď vedľa modlitebne, mal som takto zabezpečený budíček každý deň (smiech).
Rána boli veľmi jednoduché. Na dve až tri hodiny som chodil do lesa, kde som meditoval, čítal a zapisoval si svoje myšlienky a zistenia. Bola to pre mňa zatiaľ najsilnejšia časť celého cestovania a už teraz môžem povedať, že mi dalo omnoho viac, než som pôvodne hľadal.
Potom nasledoval obed a od dvanástej do štvrtej som učil. Myslel som si, že to bude „easy peasy“, ale mal som triedy chalanov od 6 do 15 rokov a úprimne – dalo to zabrať. Keď som bol v ich veku, učiteľom som skákal po hlave, a toto bolo niečo veľmi podobné. Musel som si preto nastaviť hranice a občas aj zvýšiť hlas. Po škole sme sa s chalanmi hrávali, kedy sme si prítomnosť užívali naozaj najviac, potom nasledovalo fitko a večera.
Chlapci, s ktorými si trávil každý deň pochádzali z veľmi chudobných rodín. Zmenil sa po tejto skúsenosti tvoj vzťah k peniazom?
Zmenil sa veľmi. Rozhodol som sa, že po mojom návrate budem prijímať len projekty, v ktorých sa budem môcť skutočne realizovať, a nebudem sa na ne pozerať iba cez peniaze.
Je to pre mňa veľká otočka, pretože počas troch rokov môjho kariérneho života som sa sústredil najmä na to, koľko zarobím za hodinu alebo za projekt. Teraz to však chcem zmeniť a posunúť sa k veciam, ktoré mi prinášajú radosť, bez ohľadu na to aký budem mať zisk. Predtým ma to jednoducho nenapĺňalo.
Stretol si sa s nejakou lokálnou tradíciou alebo pravidlom, ktoré ti zo začiatku prišlo zvláštne, ale časom si si zvykol?
Skôr ma zasiahol spôsob, akým tam funguje spoločnosť. V Nepále je veľa vecí pomerne chaotických – doprava, každodenný pohyb po meste, aj bežné situácie. V potravinách sa ľudia v radoch predbiehajú, v kaviarni si ideš dať kávu a pokojne na ňu čakáš aj dvadsať minút, pretože sa jednoducho nikam neponáhľajú.
V deväťdesiatich piatich percentách prípadov sa mi stalo, že som si v reštaurácii objednal jedlo a niečo z objednávky mi zabudli priniesť. Nerobia si z toho ťažkú hlavu – a práve tento prístup sa potom prirodzene odráža aj v celej spoločnosti. Pre mňa ako Európana to bol spočiatku celkom šok.
Kde v Nepále si býval a v akých podmienkach? Musel si si niečo odoprieť?
Keď som býval na škole, musel som si odoprieť veľa vecí – v prvom rade teplo počas spánku. V novembri boli noci už pomerne chladné, takže som spával zababušený so šatkou okolo krku a čiapkou na hlave. Prvý týždeň som sa sprchoval tak, že som si chodil do potoka nabrať vedro studenej vody. Našťastie potom opravili bojler, takže som sa už mohol sprchovať teplou vodou, hoci stále len vedrom.
Na škole som každý deň jedol to isté – keď je sezóna šošovice a ryže, jednoducho sa to je každý deň. Okrem toho som si však vyskúšal pobyt v rôznych častiach Nepálu, kde som si vytvoril množstvo miestnych kamarátov. Či už som s jedným z nich maľoval mural na stenu, alebo sme s kamarátmi hudobníkmi chodili hrávať do barov. Dostal som sa tak pomerne hlboko do miestnych sociálnych kruhov, čo bolo pre mňa ako cestovateľa kľúčové.
Povedal by si teda o miestnych, že sú otvorení cudzincom?
Áno, extrémne. Nemajú veľa, no aj z toho ti ochotne dajú. Napríklad posledný večer, keď sme stúpali v Himalájach, som stretol miestneho guida, ktorý viedol inú skupinu. Zakecali sme sa, potom sme spolu spievali, mali sme skvelý čas. Pozval ma na čaj s rumom a trval na tom, že to zaplatí, pretože pre neho ako hinduistu je hosť ako boh. O pár dní neskôr sme sa stretli znova, pozval ma k sebe domov, večeral som s jeho rodinou – Nepálčania sú podľa mňa úžasní ľudia.
Aké sú približne mesačné náklady na život v Nepále, keď tam človek žije ako ty?
Ja míňam veľa (smiech). Povedal som si, že keď cestujem, nechcem sa pozerať na peniaze. Ak by som však išiel low budget, ubytovanie a jedlo v Nepále by ma vyšlo na niečo okolo 300 eur za mesiac, možno 400, ak si človek dopraje pivko alebo cigarety – viac však nie.
Ja som chcel ísť aj do Himalájí s guidom, pretože som túžil navštíviť oblasti s tibetskými dedinkami. Len za sprievodcu som zaplatil 700 eur, takže s jedlom a ubytovaním ma to vyšlo na približne 1000 eur. Takýmto spôsobom sa dá minúť veľa, no je to otázka každého nastavenia.
Ako dobrovoľník som platil 50 dolárov týždenne, čo bol fundraisingový model školy. Na konci dňa dokázali za peniaze, ktoré som tam nechal, pokryť približne pätinu nákladov. Pre mňa to bolo úplne pochopiteľné a za tú prácu by som im pokojne dal aj trikrát toľko. Na tomto systéme tak môže celá škola fungovať.
Vnímal si rozdiel medzi tým, ako sa o Nepále píše u nás a ako vyzeral život na mieste?
O Nepále som predtým veľa nevedel. Jediné, čo som počul, bolo, že v septembri – teda mesiac predtým, ako som tam šiel – miestna vláda zakázala sociálne siete. Ľudia vyšli do ulíc a v hlavnom meste zapálili každú jednu policajnú stanicu. Začal som teda rozmýšľať, či je to tam bezpečné, no napriek tomu som sa rozhodol ísť.
Medzitým však vymenili vládu a život tam bol úplne normálny, akoby sa nič nestalo. Aj vďaka ich historickému pozadiu je sloboda pre nich hlboko zakorenená v DNA a nedajú si na ňu len tak siahnúť. To by som si prial aj u nás na Slovensku.
Tvoja priateľka priniesla do Nepálu bryndzové halušky – ako reagovali malí mnísi na našu tradičnú kuchyňu? A čo lokálne si si naopak obľúbil ty?
Boli z toho celkom prekvapení. Syr ako taký poznajú, no nemajú silnú syrovú kultúru a bežne sa v kuchyni nepoužíva – takže z bryndze boli naozaj prekvapení, ale chutilo im to, dokonca si pýtali dupľu. Ja som si zase veľmi obľúbil „momo“ – také plnené pirohy s kuracím mäsom a cibuľou, ktoré som tam jedol stále dokola. Dokonca som si ich dal vytetovať na nohu.
Veľmi som si však musel zvyknúť na to, že všade dávajú chilli. Keď v reštaurácii zabudneš povedať „no spicy“, dostaneš jedlo ako miestny, a to naozaj nedokážeš vydržať – z úst ti doslova horí (smiech). Zároveň ma prekvapilo, ako tam ľudia dokážu stále jesť dokola to isté jedlo a stále im chutí. Nepál nie je bohatá krajina a ich základnou stravou je dal bhat – ryža, šošovica a chrumkavá placka poliatá omáčkou. Je to ich národné jedlo, ktoré sa tam stále dookola točí.
Po Nepále si pokračoval do Laosu, teraz si vo Vietname. Cestuješ na miesta s nejakým plánom?
Po Nepále som išiel prekvapiť svojich kamarátov do Bangkoku. Potom som mal ísť do Hanoja za ďalším kamarátom, medzi čím som mal dvojtýždňové okno, ktoré som nevedel, ako využiť. Rozhodol som sa teda vyraziť stopom do Laosu.
Laos je naozaj krásna krajina. Prenajal som si tam na týždeň motorku, čo bolo super, aj keď dosť nebezpečné – mal som takmer dve nehody, pretože vodiči tam šoférujú ako blázni. Príroda je tam nádherná, ale divoká. Vydal som sa napríklad do jednej jaskyne, kde som na rebríku narazil na obrovského hada. Bolo to práve počas Vianoc a povedal som si, že asi nechcem zomrieť sám v nejakej náhodnej jaskyni, tak som sa radšej otočil a išiel do inej jaskyne – tam som zas narazil na obrovského pavúka. A obrovský znamenal skutočne veľký, od prstov na ruke až takmer po lakeť.
V miestnej krčme som sa rozprával s jedným prisťahovalcom o tejto jedovatej zveri a hovoril mi, že nezaútočia, ak sa ich nedotknem. Tiež mi odporučil, aby som nechodil mimo chodníkov, pretože tam stále ležia nevybuchnuté bomby z čias Vietnamskej vojny.
Z Laosu som sa presunul do Vietnamu, kde som v Hanoji oslávil Nový rok. Na severe Vietnamu sú príroda a dedinky neuveriteľné. To, čo my nazývame folklórom, je tam ešte živá história – ľudia tam behajú v krojoch, pracujú na poliach a spievajú si, a deti kývajú na motorkárov, keď prechádzajú.
Keď spomínaš, že v Laose šoférujú ako blázni, nebola cesta stopom tiež na vlastné nebezpečenstvo?
Stopovanie je môj obľúbený spôsob prepravy, ale na jedného týpka nikdy nezabudnem. Zastavil mi a hneď mi ukázal domácu whisky, že pije a spýtal sa, či mi to nevadí. Povedal som, že v pohode. Išli sme spolu asi hodinu a pol a on za volantom stále pil.
Po tej hodine a pol zastavil na benzínke a išiel si kúpiť ďalší rum. Keď som ho videl, ako sa dotackal z auta na benzínku a len sa podopieral, povedal som si, že to už začína byť nebezpečné, keďže je na mol a mal by som vystúpiť (smiech). On tomu však nejak nechápal a zatiaľ čo som stopoval ďalšie autá, prenasledoval ma po meste.
Nakoniec mi však zastavilo iné auto a pochopil to. Je to tam bežné – dräger tu neexistuje a normálne je, že ľudia vyjdú z krčmy, nasadnú na skúter a počas jazdy sa obúchajú o zem (smiech).
Čo máš ešte na ceste pred sebou – a máš dnes vôbec predstavu, ako dlho chceš takto cestovať?
Odlietam zase do Bangkoku, kde strávim pár dní so svojimi kamarátmi a odtiaľ letím na Srí Lanku, kde strávim tri týždne so svojou priateľkou. Potom sa vraciam do Thajska, neskôr na chvíľu do Kambodže a potom už domov na Slovensko.
Otázky, s ktorými som na túto cestu išiel, nemám všetky zodpovedané, no dostal som odpovede na tie, ktoré som sa ani nepýtal – a tie boli často oveľa dôležitejšie. Cítim sa tak, že sa už teším na návrat domov a zároveň na ďalšie výzvy a dobrodružstvá.
Po tom, čo si si vyskúšal úplne iný spôsob života, vieš si vlastne predstaviť návrat späť k systému, ktorý si opustil?
Áno aj nie. Systém ako taký – keď chceš v ňom žiť, vždy do neho budeš nejako prispievať. Zároveň si však môžeš vybrať, akým spôsobom to chceš robiť. A ja si teraz chcem vybrať prinášanie viac zmysluplnej hodnoty, nie len vytváranie kapitálu svojou prácou.
Viem si teda predstaviť, že sa vrátim späť, ale s úplne iným mindsetom. Môj štýl cestovania nie je o odškrtávaní navštívených turistických miest. Naopak, vnímam ľudí, ktorí žijú za našimi hranicami, interagujem s nimi a snažím sa čo najviac inšpirovať ich kultúrou. Presne to je na konci dňa to, čo v človeku ostane.
To sa snažím ukazovať aj ľuďom cez svoj obsah – nech ľudia necestujú len kvôli odškrtávaniu miest alebo fotkám na sociálnych sieťach, ale aby sa čo najviac inšpirovali tým, ako žijú ľudia inde vo svete. Práve to dokáže človeka naozaj duševne obohatiť.
