Písal sa rok 1979 a Nemecká demokratická republika (NDR) slávila svoje tridsiate výročie. Na jej čele stál vtedy už ôsmym rokom Erich Honecker. Ako najvyšší predstaviteľ NDR, samozrejme, veľmi úzko spolupracoval s Moskvou, pozval teda generálneho tajomníka Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Leonida Iľjiča Brežneva, aby mu 5. októbra odovzdal medailu, píše sa na portáli iDnes.cz.
O dva dni neskôr sa zišli znova, tentoraz symbolicky pred Berlínskym múrom. Spoločne vystúpili na tribúnu, Brežnev predniesol svoj prejav a potom to prišlo. Sovietsky vodca sa obrátil k Honeckerovi, objal ho a dlho pobozkal.
Prítomní fotografi neváhali a stláčali spúšte. Možno najznámejšiu snímku toho dňa urobil Régis Bossu, ktorý v tom čase spolupracoval napríklad s magazínmi Time, Newsweek či Der Spiegel. Práve jeho fotografia, ktorú tlač v tom čase nazvala jednoducho „Bozk“, potom obletela svet.
Na prejavy bratskej náklonnosti bol sovietsky vodca expert. Jeho kombinácia troch bozkov dostala prezývku „trojitý Brežnev“. Jeden bozk na každú tvár a nakoniec priamo na ústa.
Trojitým bozkom sa Brežnev počas rokov vítal aj so zástupcami Československa. Či už to boli prezidenti Antonín Novotný, Ľudovít Svoboda, Gustáv Husák alebo tajomník ÚV KSČ Alexander Dubček. Brežnevove bozky si ale užili aj nepolitici, napríklad šachista Anatolij Karpov či celý sovietsky hokejový národný tím.
Tradícia staré stáročia
Sovietski lídri ako Brežnev, Nikita Chruščov či Michail Gorbačov neboli zďaleka jediní, kto sa vyžíval v bozkoch na privítanie. Ruská tradícia bozkávania počas ceremónií či jednania siaha podľa historikov až do staroveku. Za vlády Ivana Hrozného mal bozk od panovníka rovnakú váhu ako jeho podpis.
Štyridsať dní po Veľkej noci potom cári bozkávali na pozdrav všetkých šľachticov, ktorých stretli. To v 19. storočí zmenil Mikuláš I., ktorý sa rozhodol rozdávať bozky aj poddaným. Jeho pravnuk Mikuláš II. sa nenechal zahanbiť a pripísal si rekord v najväčšom počte pobozkaných v jednom dni.
Bozk medzi súdruhmi sa v druhej polovici minulého storočia stal jednou z definujúcich súčastí socialistickej kultúry, v počiatkoch Sovietskeho zväzu sa ale od „dávania si pusiniek“ paradoxne upustilo. Až v tridsiatych rokoch sa znova vrátili do módy. Josif Stalin sa na snímke z roku 1936 ešte trochu zdráha pobozkať pilota Valerija Čkalova, o rok neskôr už sa nadšene vrhol na pilota a generála Vasilija Molokova.
Bozk ako dôkaz rešpektu
Rázny bozk na pery sa tak stal neodmysliteľnou súčasťou sovietskej kultúry. Značil rešpekt voči druhým a nesmel chýbať pri oslavách ani dôležitých ceremóniách. Socialistickí lídri tak dávali najavo, ako úzko spojené sú ich krajiny. Čím intímnejší pozdrav, tým bližšie priateľstvo.
Nie všetkým ale bozky na tvár či na pery vyhovovali. Vodcovia komunistických krajín v Ázii si pozdrav upravili a bozky z neho radšej vynechali. Namiesto toho sa trikrát bratsky objali. Počas studenej vojny sa ale od európskych lídrov nechávali pobozkať na tvár.
Po čínsko-sovietskej roztržke na konci päťdesiatych rokov nakoniec Číňania obmedzili aj objatie. Keď Mao Ce-tung v roku 1958 vítal Nikitu Chruščova v Pekingu, ponúkol mu na privítanie len potrasenie rúk. A tak to pokračovalo aj po normalizácii vzájomných vzťahov, čínsky protokol potom špecificky vyžadoval len podanie ruky bez objímania, uvádza sa na webe denníka iDnes.cz.
Tradícia bozkávania sa úplne skončila spolu s pádom Berlínskeho múru. Stále ale žije aj v pamäti ľudí, ktorí túto dobu nezažili. Ruský maliar Dmitrij Vrubel zvečnil v roku 1990 slávny moment medzi Brežnevom a Honeckerom na východnej strane múru. Graffiti s názvom „Bože, daj mi prežiť túto smrtiacu lásku“ na stene zostalo aj po jej páde.
Dielo počas rokov znehodnotili vandali, zachovanie pôvodného stavu nepomohol ani vplyv počasia. V roku 2009 ho tak bolo potrebné spolu s ďalšími maľbami zmazať, aby ich umelci mohli znovu namaľovať lepšími farbami.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
