V 7. storočí tu Longobardi, známi aj ako Lombardi, postavili hrad. Miesto si vybrali dobre: na samom konci dlhého údolia, na strmom kopci, s horou Bulgheria za chrbtom a jediným schodným prístupom chráneným riekou Mingardo a úzkou roklinou, ktorú prezývajú Diablova. Toto strategické plánovanie polohy sa vyplatilo, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
Okolím neraz prechádzali nepriateľské vojská s veľkou chuťou plieniť a ničiť. V kronikách možno nájsť zmienky o vpádoch Normanov, Švábov aj aragónskych žoldnierov. Hrad ukrytý v izolovanom údolí im však viac-menej vždy odolal, takže osídlenie pri jeho hradbách postupne začalo prerastať do mesta.
Siahodlhá história
Kronikári jeho vznik datujú do prvej polovice 11. storočia. Nazývalo sa San Severino di Camerota. Až v polovici 19. storočia ho premenovali na San Severino di Centola. Dodnes sa používajú oba názvy a ani s jedným z nich sa nestratíte. Napokon, premenovanie nezmenilo nič ani na živote v samotnom sídle.
V roku 1842 sem celkom náhodou „zablúdil“ britský maliar a spisovateľ Arthur John Strutt. A nemohol uveriť vlastným očiam. Akoby sa vydal na cestu časom a prenikol späť do dávnej minulosti. San Severino vyzeralo ako dokonalý stredoveký skanzen.
Väčšiu časť kamenných hradieb aj chátrajúceho hradu už vtedy miestni rozobrali a materiál použili na stavbu domov. Mesto však svojou pôvodnou architektúrou, rozmiestnením budov vo svahu aj kamennou dlažbou úzkych ulíc stále zodpovedalo svojej stredovekej podobe.
Stále tu bolo bezpečne, akoby v závetrí. Veľká politika sa odohrávala v 80 kilometrov vzdialenom Salerne a hoci panstvo, provincia a spolu s nimi celá Kampánia menili svojich vlastníkov, tu zostávalo všetko po starom. Mesto stálo bokom od diania aj záujmu veľkého sveta. Zabúdalo sa naň.
Pre väčšinu cestovateľov bola vždy dôležitejšia oblasť prímorských miest pri Palinure alebo Marina di Camerota, kde ich čakali piesočné pláže a slnkom zohriata voda. Tieto vnútrozemské končiny však zostávali mimo záujmu. Mimo priestoru a času, chcelo by sa povedať.
Náročný život v údolí
Treba dodať, že v 20. storočí už miestni natoľko neoceňovali, že ich sídlo má stredoveký charakter. Život v údolí bol tvrdý. Pôda bola málo úrodná, na rovné pole tu človek nenarazil a pestovanie na kamenných terasách bolo náročné. Úroda sotva stačila na obživu, určite však nie na zarábanie peňazí navyše.
Keď sa preto v 60. rokoch v rámci celoštátneho programu industrializácie regiónu začala výstavba železnice a tunela, väčšina obyvateľov San Severino di Centola ochotne nastúpila k stavebným čatám. Iná práca, iné zárobky a najmä pohľad na svet za hranicami rodného údolia ich výrazne ovplyvnili.
Do stredoveku sa už vrátiť nechceli. Začiatkom 60. rokov sa tak začalo nezvyčajne rýchle vyľudňovanie dediny, ktorá takmer bez zmien prežila 1 000 rokov. Sťahovanie sa nezaobišlo úplne bez sentimentu, no začiatkom 70. rokov už bola dedina takmer prázdna.
Návrat prírody v plnej sile
A čo bolo ďalej? Podľa očakávaní začala opustené sídlo dobývať príroda. Popínavé rastliny pokrývali múry a z veľkej časti neporušené budovy začali pomaly chátrať. Tu a tam sa zrútila alebo prepadla strecha. Aj dláždené ulice začali narúšať korene stromov, ktoré pod nimi prerastali.
Pohľad na úpadok vyľudneného mesta zvyčajne bolí, no tu sa plazivý návrat divočiny do prázdnych ulíc nezdal byť škaredý. Džungľa v stredovekom sídle mala jednoducho svojráznu atmosféru. A ľudia ju začali vyhľadávať. Obyvatelia z pobrežia, turisti zo zahraničia a napokon aj tí, ktorí tu kedysi prežili detstvo.
Samospráva 3-tisícovej obce Centola, pod ktorú dnes patrí katastrálne územie vyľudneného a zarastajúceho San Severino di Centola, sa to rozhodla využiť. Začala investovať do údržby starého sídla a zaistenia jeho bezpečnosti. Trochu inak, než by sa však dalo očakávať.
Turistické chodníky priamo v meste
Do stredovekého mesta napríklad priviedla značené turistické chodníky. Začala tu organizovať aj kultúrne podujatia. Divadelné predstavenia, živý betlehem, výstavy fotografií či komentované výpravy so sprievodcom. Nechýbajú ani veľmi vhodne situované nočné chodníky odvahy. Vznikla kvôli tomu aj nezisková organizácia, združenie Il Borgo.
Združenie Il Borgo sa zaslúžilo o vytvorenie takzvanej Regionálnej siete opustených miest Kampánie, projektu s netradičným cieľom. Vôbec sa totiž neusiluje o opätovné osídlenie San Severino di Centola ani obnovu ďalších opustených sídel. Chce, aby aj naďalej zostali stredovekými mestami duchov.
Cieľom projektu je zachovať opustené dediny vo vnútrozemí Kampánie také, aké sú. Vníma ich ako jedinečné miesta v celej ich tajomnej kráse a atmosfére postupného rozpadu. Zachovanie San Severino di Centola ako mesta duchov je pre jeho predstaviteľov dôležitejšie než jeho revitalizácia.
Opustené mestečká ako San Severino di Centola sú podľa nich neoddeliteľnou súčasťou scenérie. Predstavujú historickú a antropologickú identitu celého územia. Svetu netreba ukazovať iba rast a budovanie. Aj zánik a rozpad ľudských sídel má v tunajšej krajine svoje miesto.
Nič viac, nič menej
San Severino di Centola sa teda „udržiava“ iba natoľko, aby bolo bezpečne prístupné a priechodné. Z turistických chodníkov sa odstraňuje vegetácia a opravujú sa schody. Miestni sa starajú o to, aby návštevníkom nič nespadlo na hlavu. Inak však stredoveké mestečko ponechávajú svojmu osudu.
V údolí tesne pod kopcom, no oveľa bližšie k železnici, vyrástli pred rokmi nové domy. V kopcoch však toto starobylé mesto duchov zostáva naďalej opustené. Je pamiatkovo chránenou lokalitou, ktorá prezentuje svoj stredoveký charakter aj nevyhnutnosť premeny na ruiny.
Údržba takéhoto mesta duchov si vyžaduje veľký cit pre rovnováhu. Treba balansovať medzi zachovaním prirodzenej atmosféry miesta a súčasným nepopieraním prebiehajúceho rozpadu.
Niekedy netreba pamiatky minulosti obnovovať, aby znovu ožili. Stačí ich nechať dôstojne starnúť a pomaly miznúť. San Severino di Centola patrí k tým vzácnym miestam, kam sa človek neprichádza pozerať iba na históriu, ale aj na to, ako k nej príroda postupne pripisuje ďalšiu kapitolu.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
