Čo majú spoločné cisár František Jozef a Ľudovít Štúr? O oboch sa traduje, že sa liečili v kúpeľoch Korytnica. Ich história siaha až do 16. storočia a minerálna voda z nich si razila cestu do celého sveta.
Získala dve zlaté a jednu striebornú medailu na svetovej výstave vo Viedni, neskôr ju ocenili v talianskom Trieste i Budapešti. V roku 1904 ako jediná európska minerálna voda dostala medailu aj na svetovej výstave v americkom St. Louis.
V kúpeľoch sa vystriedali viacerí majitelia, no v roku 1939 sa stali vlastníctvom štátu a ten ich dal do prenájmu Ústrednej sociálnej poisťovni v Bratislave. Korytnická minerálka priaznivo vplýva na choroby žalúdka, pečene, žlčového systému, poruchy látkovej výmeny i močového ústrojenstva. Odporúča sa aj pri liečení cukrovky alebo málokrvnosti.
Ako sa teda mohlo stať, že sa legendárne kúpele neďaleko Donovál premenili na smutnú ruinu, ktorá už pomaly prehráva svoj boj s časom? Ako je možné, že miesto, do ktorého sa hrnuli ľudia z celej krajiny, nechal niekto schátrať tak, že z pýchy sa stala hanba?
V rámci našej urbex série sme ti už priniesli:
- Takto vyzerá opustená Kočnerova bytovka. Zlodeji ukradli, čo sa dalo, jeden vchod obýval drogovo závislý
- Takto vyzerá opustený liečebný dom v Trenčianskych Tepliciach. Z klenotu sú kulisy pre hororový film
- Takto vyzerá opustená základňa nad Bratislavou. Nonstop nabité protilietadlové rakety vystriedal bordel a vandali
- Konzum nemá proti prírode šancu. Tento opustený obchodný dom vyzerá ako vystrihnutý z hry The Last of Us
- Mäsokombinát vo Zvolene patril k najväčším. Dnes je z gigantického areálu ruina, kde by pokojne mohli natáčať horor
Privatizácia, konkurz, Kočner
Úplná skaza Korytnice nastala presne pred dvadsiatimi rokmi. Keď sa kúpeľní hostia odhlasovali po skončení svojich pobytov, zrejme netušili, že budú úplne poslednými návštevníkmi tohto obľúbeného miesta.
Problém s kúpeľni však vznikol ešte omnoho skôr, presnejšie po zmene režimu v roku 1989. Do zatvorenia v roku 2003 si prešli privatizáciou za vlády Vladimíra Mečiara či konkurzom. Aj keď je pre mnohých koncom príbehu odchod posledného kúpeľného hosťa, ten bol len začiatkom omnoho temnejšej kapitoly.
Kúpele ako magnet začali priťahovať rôzne kontroverzné firmy i pochybné indivíduá, ktoré si následne pozemky a na nich stojace liečebné domy rozparcelovali. Najznámejšou postavou z nich je bezpochyby Marian Kočner, ktorý dnes pozerá na svet spoza mreží.
Vlastnícke vzťahy však dosiaľ zostávajú nečitateľným prepletencom, ktorý ešte viac zamotáva séria súdnych sporov. Už takmer zľudovela legenda, že o krach Korytnice sa výrazne zasadil Kočner rôznymi machináciami. Okrem iného sa spojil s podnikateľom, ktorý voči kúpeľom evidoval pohľadávku, a tak nakoniec nezostávalo nič iné ako vypísať konkurz.
Žeby to bol práve Kočner, ktorý sa „zaslúžil“ o kontroverzné firmy, ktoré si brúsili zuby na atraktívnu lokalitu, vzdialenú od Donovalov, čo by kameňom dohodil?
Zdevastované priestory
Zašlú slávu chabo pripomínajú liečebné domy. Prichádzajú k nim len turisti, ktorí si väčšinou chodia nabrať minerálku zo štyroch zrekonštruovaných prameňov. Navštívili sme ich akurát cez pracovný deň na poludnie, takže sa k nim poberali len skupinky s neodmysliteľnou výbavou – plastovými fľaškami. Počas víkendov však parkovisko býva natrieskané do posledného miesta.
Devastácia kúpeľov vyskakuje pred očami až desivo a človek na ňu narazí na každom kroku. Plechové strechy liečebných domov sa trhajú nadol ako banánové šupky. Stropy sa prepadajú, a kto sa rozhodne vojsť do voľne prístupných objektov, musí sa pozorne pozerať pod nohy. Nechcel by v nich prespať ani posledný bezdomovec.
Beznádejne chátra aj jediná národná kultúrna pamiatka – liečebný dom Hygiea, v ktorom cez vojnu sídlila povstalecká nemocnica. K zemi sa porúčajú nielen jej steny. Padol už aj komín a minulý rok na jar tu vzbĺkol požiar, ktorý založili pravdepodobne deti.
Toto miesto je doslova svätým grálom pre urbexerov - ľudí, ktorí vyhľadávajú opustené miesta a objavujú ich zákutia. Niet sa čomu čudovať, veď Korytnica je taká rozsiahla, že jeden urbexer by mal problém navštíviť všetky jej zákutia za jeden deň.
„Korytnica je výnimočná. Zažijete tu podobnú atmosféru, ako pri návšteve mesta duchov v ukrajinskej Pripjati,” hovorí Ivan Donoval, ktorý už roky navštevuje opstené miesta na Slovensku a okolitých krajinách. O kúpeľoch vytvoril dokument na YouTube, ktorý už videlo takmer 200-tisíc ľudí.
Ako hovorí, práve vzdialenosť Korytnice od najbližšieho mesta sa zrejme postarala o to, že ľudia priestory kompletne nevyrabovali. Areál viac ničí zub času ako samotní vandali. V niektorých budovách dokonca aj po rokoch nájdeš pomôcky na upratovanie, periny, gauče či závesy. „To sa na Slovensku môže vidieť len v Korytnici,” hovorí Donoval.
Hanba Slovenska
Pri jednom z prameňov si naberajú minerálku dve postaršie turistky z Martina. „Toto je hanba Slovenska! Tu si už naozaj nič nedokážeme vážiť,“ hovorí jedna z nich. Jej kamarátka poznamená: „Tu už zakape všetko. To by chcelo hrozne veľké investície, aby sa to dalo do poriadku.“
Pri prameni Žofia mudruje ďalší chlap, ktorý k nemu napriek zákazu vjazdu vošiel autom. Žilinčan s nami hodí reč o žalúdočných chorobách a v jej závere nám akurát tento prameň odporučí ako najlepší. Čo sa týka kúpeľov, odporúča ich vyvlastnenie. „Keď sa o ne niekto nevie postarať, nech ich vráti štátu. Malo by to aspoň jedného pána. Keby išlo o automobilku, už by tu dávno stála,“ rozhorčuje sa.
Po liečivú vodu sa zastaví aj dôchodca Karol. Naberá ju z prameňa Vojtech. Ten si s teplotou 5,4 stupňa Celzia drží prvenstvo najchladnejšej minerálnej vody zo všetkých slovenský prameňov.
Senior si zlaté časy Korytnice veľmi dobre pamätá. „Vozieval som sem pivo do reštaurácií. Boli tu aj kaviarne a v sobotu veľké zábavy ako lusk. To sa tu žilo,“ povzdychne si. V minulosti boli kúpele akoby samostatným mestečkom. Bola tu škôlka, škola, pošta, kaderníctvo... Zostalo len zopár menších bytoviek.
Smutný koniec
Ešte pred dvomi rokmi bola otvorená reštaurácia v penzióne Svätopluk. Dnes si v Korytnici nekúpiš ani len kofolu. Jediné, čo tu funguje, je malý kostolík, a to vďaka obetavosti hŕstky miestnych veriacich. Dokonca sa v ňom pravidelne konajú omše.
„Ja ani poriadne neviem, čo sa stalo, že fatranské kúpele došli do krachu. Veď sa tam do nich dosť investovalo, dajú sa tam objaviť napríklad ešte relatívne nové obklady,“ hovorí Róbert Kuzma, starosta obce Liptovská Osada, pod ktorú Korytnica oficiálne spadá. Oficiálne jej tam však patrí len cesta, zvyšok majú súkromníci.
Jedno z novších prieskumných videí z Korytnice, o ktoré sa postaral urbexer Marcelito Rečinský:
Za tie roky dverami jeho kancelárie prešlo viacero záujemcov o kúpele. Kuzma sa nám priznáva: „Keby som mal veľa peňazí, sám by som Korytnicu kúpil. Mne sa zdá, že sa tam stále točia firmy hľadiace len na to, aby z nej niečo vybrali a cez niekoho to prehnali.“
Starosta však zostáva jedným z mála, ktorý dúfa, že kúpele raz vstanú z popola ako bájny vták fénix. Odôvodňuje to slovami: „Raz z toho predsa len niečo musí byť, hádam to nenechajú padnúť. Len treba natrafiť na ľudí, ktorí to s tým komplexom budú myslieť seriózne.“
