El Dorado: stratené v preklade
S teplotou vody kolísajúcou v priebehu roka medzi piatimi a desiatimi stupňami nepatrí kolumbijské jazero Guatavita k tým, ktoré by zvádzali do kúpeľa. Nebolo to tak vždy. V priebehu šiesteho až šestnásteho storočia sa do tunajších vĺn, vo výške 3 100 metrov nad morom, ponorili novozvolení náčelníci kmeňa Muisca, aby pri tom boli rituálne zasypávaní zlatým prachom, prípadne ďalšími vzácnymi šperkami a cennosťami, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
Španielski dobyvatelia, menovite Gonzalo Jimenéz de Quesada, zakladateľ Bogoty, sa v roku 1541 o tomto obrade z rozprávania domorodcov dozvedeli. Ale interpretovali ho zle. Miesto osoby zlatom zasypaného kráľa (El Rey Dorado) si vysvetlili zasľúbené miesto, kde sa ľudia zasypávajú zlatom: El Dorado.
Tým bola naštartovaná predlhá éra vopred márnych pátraní. Bájne miesto plné bohatstva sa hľadalo všade, v Kolumbii, Venezuele, Guyane či Brazílii. Úspešní však Španieli neboli. Nikde sa domorodci v zlate nekúpali. Juan Pablo Quintero-Guzmán, archeológ a kurátor kolumbijského Múzea zlata, na onú prvotnú „chybu v preklade“ rád upozorňuje.
A dodáva, že obrady spojené s plytvaním zlatom boli vlastné všetkým vysokohorským jazerám na území kmeňa Muisca. Jazero Guatavita malo medzi nimi najprestížnejšie postavenie, takže pokiaľ skutočne chceš objaviť bájne El Dorado, stačí vyraziť do departmentu Cundinamarca, šesťdesiat kilometrov od kolumbijského hlavného mesta. Na miesto, ktorého legendu nafúkla chamtivosť dobyvateľov, tu stále je. Len kúpanie tu za veľa nestojí.
Hrad bez legendy, ale miesto s históriou
Tintagel určite áno, artušovská legenda zrejme nie. Zhruba tak sa dá zhrnúť súčasné poznanie, ktoré sa viaže k zrúcanine hradu na severnom výbežku polostrova v Cronwalle. Na zrúcanine nič až také pozoruhodné nie je. Je pozostatkom hradu, ktorý tu nechal vystavať Richard, gróf z Poitou, v trinástom storočí.
Z jediného dôvodu - aby vlastníctvom tohto povesťami opradeného sídla zdôraznil svoje nároky na anglický trón. Preto tiež v roku 1233 zamenil s nižším šľachticom de Tintagelom svoje tri statky „prémiovej“ kvality a celé svoje panstvo v Merthene a Winniantone za kus holej skaly pri mori. A postavil na nej hrad bez strategického významu.
Usudzoval, že keď bude právoplatným pánom Tintagelu, na mieste, kde sa podľa povestí narodil kráľ Artuš, jeho brat Henrich III. Plantagenet mu potom anglickú korunu konečne prenechá. Prepočítal sa, nepochodil. Nielen preto, že si autor celej onej slávnej legendy - pseudohistorický spisovateľ Geoffrey z Monmouthu Artuša k Tintagelu o sto rokov skôr bájivo primyslel.
Lokalita to však úplne nezaujímavá nie je. Práve tu, ako dokazujú archeológovia, sa po zániku rímskeho impéria udržala veľmi bohatá prístavná osada, pokračujúca v tradíciách zámorského obchodu. Ostrovček prosperity v krajine plnej proti sebe bojujúcich kráľovstiev.
Tovar zo Stredomoria alebo z Afriky by si v Anglicku v šiestom storočí inde ako tu nedostal. Vykopávky z Tintagelu dnes fascinujú svojou historickou hodnotou, ale s Artušom nič spoločné nemajú.
Trója existovala. Ale trójska vojna?
Ako asi tušíš, z antickej beletrie spísanej Vergíliom a Homérovými žiakmi sa do skutočných dejín staroveku preradila Trója. Bola jednou z prvých lokalít, ktorým sa pôvodne vyhradzovala iba literárna existencia, potom sa však z kategórie legiend presunula do reality.
Trója za to vďačí, ako vieme, Heinrichovi Schliemanovi, ktorý na návrší tureckého kopca Hissarlik zahájil v roku 1870 prvé úspešné vykopávky, ktoré vo svojej podstate pokračujú dodnes. To miesto, také zásadné pre dávny príbeh zasadený do kontextu Trójskej vojny, podľa všetkého naozaj sedí.
Nepriamo to potvrdzujú aj ďalšie archeologické náleziská v okolí, ktoré starú legendu geograficky rámujú: chrám boha Apollóna Smintheion, staroveká osada staviteľov lodí v Antandrose, posvätné lesy na vrchu Ida. Lenže čo samotná desaťročná Trójska vojna, popísaná v Illiade?
Väčšina možných dôkazov zrejme leží pod dvadsiatimi metrami naplavených sedimentov rieky Karamenderes, aspoň v to dúfajú bádatelia. Práve ústie tejto rieky bolo pre existenciu mesta zásadné, pretože umožňovalo strategickú kontrolu nad pohybom lodí v Egejskom mori.
A bolo dôvodom opätovného znovuosídľovania tejto archeologickými klenotmi nabitej lokality, ktorá bola obývaná po dobu štyroch tisícročí. „Stále veríme, že trójska vojna bola skutočnou historickou udalosťou,“ hovorí Rüstem Aslan, vedúci vykopávok v Tróji. „Len asi nie takú, akú popísal Homér.“
Jaskynný chrám Medúz
U antických bájí ešte zotrváme, pretože starogrécka mytológia sa pripomína ďalšou lokalitou. Miestom, kde končil známy svet. Jeho hranica mala ležať pri Herkulových stĺpoch, teda za skalami Gibraltáru.
O existencii Gibraltáru dnes nikoho netreba presviedčať. Archeológov však zaujalo iné miesto. Pri päte oných Herkulových stĺpov sa mala podľa povestí nachádzať jaskyňa, obývaná obludnými sestrami Gorgonami. Námorníci, ktorí sa na nich len pozreli, sa hrôzou menili na kameň. Než hrdina Perseus tej najdesivejšej z nich, Medúze, odsekol v spánku hlavu.
Jaskýň sa tu v strmých brehoch vymletých príbojom nachádza hneď niekoľko. A niektoré z nich skutočne boli v prehistórii obývané, ako dokazujú početné kamenné artefakty neandertálcov. Na nemalé prekvapenie výskumníkov sa však v jednej z nich, v takzvanej Gorhamovej jaskyni, podarilo v roku 2021 nájsť úlomky z hlavy veľkej keramickej Gorgony, datované približne do 6. storočia pred naším letopočtom.
Zdá sa teda, že lokalita aspoň nejaký čas fungovala ako obradné miesto, zasvätené rituálom. Buď velebilo mýtické ženy s hadími vlasmi, alebo pripomínalo Medúzinu porážku. Jaskyne Gorgony a Gibraltár teda patria k sebe a staroveká mapa z legiend a povestí sa tak po pár tisícročiach stala zase o niečo presnejšou.
Bájna metropola Vikingov leží pod diaľnicou
Sídlo Nidaros, z ktorého v priebehu storočí vznikol súčasný Trondheim, hralo vo vikingskej histórii dôležitú úlohu. Ako mesto panovníkov, uctievanie početných božstiev a prechodu ku kresťanstvu, centrum obchodu. Zhodnú sa na tom nielen všetci rešpektovaní archeológovia, ale aj príbehy, zaznamenané v severských ságach.
Tie zatiaľ slúžia ako nad očakávania spoľahlivý zdroj informácií. Háčik je v tom, že všetky ságy opakovane spomínajú, že ešte než Nidaros dosiahol svoju známosť, existovalo tu ešte jedno mesto. Čo do počtu stálych obyvateľov, lodí, zručných remeselníkov či šľachticov, do objemu medzinárodného obchodu, oveľa väčšie. Významnejšie, bohatšie.
A zatiaľ čo Nidaros dnes hádanku nepredstavuje, ono mesto – ktoré Vikingovia považovali pekných pár storočí za svoje najzásadnejšie sídlo – zatiaľ na mape historikom chýbalo. Bolo pritom až také preslávené, že sa v ságach príliš neobťažovali s jeho presným geografickým vymedzením.
Všetci asi vtedy vedeli, kde leží. Aj to, že medzi dvanástym a trinástym storočím stratilo svoj význam a bolo opustené v prospech Nidarosu. Nebola to však len severská rozprávka?
V roku 2013 archeológovia - celkom náhodou, pri revíznej kontrole pri stavbe diaľnice - nakročili k odpovedi. Zachytili stopu. A teraz na základe nálezovej situácie naznačujú, že oným starobylým obchodným centrom, bájnym mestom zo ság, mohlo byť terajšie mestečko Steinkjer.
V prospech hypotézy hovoria nálezy váh, jantárových šperkov, dvadsaťdva šľachtických mečov alebo stopy po tradičných pohreboch náčelníkov v lodiach. Súčasťou vysvetlenia a zdôvodnenia opustenia miesta je aj to, že tu okolo roku 1000 nášho letopočtu siahala hladina o päť metrov vyššie. A čo je dnes súšou, bolo najprv zaujímavým, užitočným prístaviskom v ústí rieky.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.