Na Slovensku nájdeš veľké množstvo opustených miest či ruín kedysi honosných sídiel. Niektoré si pomaly príroda berie naspäť, pár sa dočká rekonštrukcie a okolo niektorých sa aj po rokoch vznáša aura tajomna a desivej atmosféry. A to je presne prípad pavlínskeho kláštora Mariánska Čeľaď.
Ten sa nachádza v katastri obce Veľké Lovce, ktorej história je viac než zaujímavá. Život na jej území totiž dokazujú už skameneliny, ktorých vek sa odhaduje na jeden až dva milióny rokov. Samotné osídlenie siaha až do 8-tisíc rokov do minulosti a je pravdepodobné, že tu žili ešte lovci mamutov.
Uhorský mníšsky rád
Pôvodne sa obec volala Lót, s najväčšou pravdepodobnosťou podľa Lóthyhovcov, ktorí boli od roku 1247 spolumajiteľmi obce. Náš príbeh však začína až s príchodom roka 1512, kedy obec získali Lévaiovci a Haraštiovci. Mali to byť práve oni, kto časť pôvodného chotára obce s názvom Mariánska Čeľaď (Máriacsalád) darovali rádu Pavlínov.
Išlo o mníšsku rehoľu založenú v 13. storočí v Uhorsku, ktorej sám pápež dovolil nosiť biely habit, aby sa odlišovali od túlavých mníchov. Boli to oni, kto tu začiatkom 16. storočia postavil dvojvežový kostol a kláštor, udržiavanú záhradu a kúpele.
Tunajší mnísi sa venovali nielen službe Bohu a ľuďom, ale i vede a rozvíjaniu pokroku v hospodárstve. V kláštore zriadili knižnicu, v ktorej zhromaždili rozsiahlu zbierku cenných historických zväzkov najrôznejšieho zamerania. Nachádzalo sa v nej 1 184 rozličných vzácnych diel, ktoré boli v roku 1786 odvezené do univerzitnej knižnice v Budíne.
Znásilnenia a vraždy
Komplex plnil aj funkciu pevnosti. Počas nebezpečenstva poskytoval útočisko pred hrôzami vojny. Pomáhali si pritom aj rozsiahlou sieťou podzemných chodieb, ktoré vybudovali v rámci obrany proti Turkom. Aj keď pavlíni vedeli aj pomáhať, o bielych mníchoch sa nešírili len dobré zvesti.
Údajne nežili príliš bohumilým životom a okoliu boli často viac na škodu než na úžitok. Mali sa správať povýšenecky, pretože medzi členmi boli zväčša neprvorodení synovia šľachticov. Status jedného z najstrašidelnejších miest Slovenska sa začal formovať po tom, čo v okolí zmizlo niekoľko mladých žien, ktoré sa našli zabité a znásilnené.
Miestni verili, že si pomáhali tajnými podzemnými chodbami, do ktorých ich lákali. Treba však povedať, že mohlo ísť aj o prácu zbojníkov, ktorými sa hemžili okolité husté temné lesy a báli sa ich aj samotní pavlíni. Zbojníci mali okolie zmiasť práve tým, že si obliekali biele habity mníchov.
Prekliaty opát
Postupom času sa začala šíriť povesť, ktorá hovorí o opátovi, ktorý bol hriešny a uspokojoval svoje zvrátené chúťky v podobe znásilnení a vrážd. Raz mu mali cestu skrížiť dievča Tereza a chlapec Imrich. Tento zaľúbený pár sa čoskoro chystal zosobášiť. Opát mal dievčaťu narozprávať, že pred svadbou sa musí vyspovedať.
Zo spovednice však už mladá dievčina nikdy nevyšla. Práve v noc po ohavnom čine sa malo opátovi prisniť, že mal byť Terezou prekliaty. Stal sa z neho vlkolak a dodnes vraj straší v ruinách kláštora a hustých temných lesoch. Niektorí dokonca tvrdia, že ho v noci poučiť vyť na okolité dediny. Nevysvetliteľné zvuky mali počuť aj lovci duchov, ktorí miesto navštívili.
Z klenotu ruina
Samotný kláštor bol zrušený reformou Jozefa II. v roku 1786. Úpravami prešiel približne o 100 rokov neskôr, no kostol bol zásadne poškodený počas druhej svetovej vojny. Neskôr priestory slúžili ako sklad obilia a ovčinec. Pričinením vandalov a zlodejov stavebného materiálu sa z neho stala ruina.
Z kláštora zostali len torzo obvodných múrov a tri krídla budov. Na miestach, ktorými viedli tajné podzemné chodby, sa nachádzajú prepadliská. Aj napriek tomu je toto miesto vyhľadávaným pre svoj pokoj a blízkosť rekreačného strediska Podhájska. Aj keď sa v minulosti objavili snahy o rekonštrukciu, z kláštora sú už len ruiny, ktoré už dokopy zrejme nikto nedá.
