Marcel Skyba žije spolu so svojou snúbenicou Emmou vo fínskom Laponsku. Za hranicami sa starajú o miestnych psov, vrátane svojich vlastných piatich sibírskych husky, s ktorými je život na severe jednoduchší, ako na Slovensku.
V našom rozhovore sa dozvieš, ako sa vôbec Marcel do Laponska dostal, aký je každodenný život v kabíne, kde postrádajú nám známy komfort, prečo sa nepýtať domácich na to, koľko vlastnia sobov či prečo v Laponsku v lete skoro nikto nepracuje.
Prečo práve Fínsko? Išlo o spontánny nápad alebo dlhé plánovanie?
Nešlo ani tak o Fínsko ako o Laponsko, ja v tom vidím extrémny rozdiel. Celkovo ani tak o Laponsko, ako o to ísť na sever. Do celej Škandinávie som rozposlal asi 250 emailov, odpovede som sa dočkal z Nórska, Švédska aj Fínska, no nakoniec sme si kvôli podmienkam vybrali práve fínske Laponsko. Plánovanie bolo dlhé, už štyri roky dozadu som sa s touto myšlienkou pohrával, potreboval som k sebe len správneho partnera, aby som neodišiel sám.
So svojou snúbenicou Emmou ste sa teda napokon rozhodli konkrétne pre Laponsko. Ako by si opísal tento fínsky kraj človeku, ktorý ho v živote nenavštívil?
Celé Laponsko si opisovať nedovolím, považuje sa zaň aj oblasť Rovaniemi alias Santova dedinka, ktorú pozná celý svet. Laponská oblasť, v ktorej žijeme my sa nachádza v takom trojuholníku, kde je najväčšia zima na celom severe. Keď je v Rovaniemi -20°C, u nás môže byť -45°C. V Rovaniemi je normálna civilizácia a my máme najbližšie potraviny 212 km ďaleko. Predtým boli bližšie, no nikto tam nechodil, tak ich zrušili.
Žijeme úplne mimo civilizácie, obklopení nekonečnými lesmi, čiže si dovolím opísať iba našu oblasť, ktorú považujem za koniec sveta. V živote som tu nevidel sanitku alebo policajné auto, mladí chlapci sa bez štátnych poznávacích značiek vozia na motorkách po hlavnej ceste a tie „4 novorodence" domácich, ktorí tu žijú, vedia skôr šoférovať snežný skúter ako chodiť. Volám to divoký sever, denne stretávame soby, losy, ptarmigany a na oblohe Odinove havrany. Často nad nami lieta aj obrovský orol.
Čo ťa vôbec viedlo k tomu, aby si opustil Slovensko a zanechal za sebou vtedajšie zamestnanie, rodinu a možno takú tú istotu?
Vždy ma fascinoval sever a mám prečítané desiatky kníh o psích záprahoch a nekonečnej zime. K odchodu ma dohnali nadpisy slovenských článkov, že sa blíži storočná zima a nakoniec bolo v januári v Tatrách +7°C. Posledné roky sme bývali vo Vysokých Tatrách a okrem toho, že som chcel vždy zažiť ten sever a reálnu zimu, mi k tomu dopomohla aj mentalita ľudí. Už ma nebavilo sa na každej turistike alebo prechádzke so psami neustále s niekým hádať a takisto ma nebavilo sa modliť, aby bolo v januári ráno aspoň -2°C.
Pracoval som v IT firme, kde som mal na pozadí svojho počítača psí záprah v zasneženej krajine. Jedného februárového rána som sa rozhodol dať výpoveď, rozoslať maily na sever a prestať sa pozerať na počítačovú tapetu, ale urobiť to realitou. Jediné, čo mi chýba zo Slovenska, sú naši najbližší, ale o to sme si vzácnejší, keď sa vidíme.
Domovinu s vami opustili aj vaši miláčikovia – päť sibírskych „huskáčov”. Prečo toľko psov a práve tohto plemena?
Ak chcete na severe cestovať s viac ako piatimi psami, musíte byť už registrovaný ako športový klub, k tomu musíte mať prispôsobené auto, vozík a tak ďalej – peniaze a byrokracia. Doma na Slovensku teda ostali s Emminou mamou ďalšie dve fenky, ktoré si nažívajú ako grófky. Prečo toľko psov? Neviem. Baví ma život s nimi a to, že sibírsky husky nie je pre každého. Napĺňa ma sledovať život v takej svorke. Tie psy sú ako časť môjho srdca a časť mojich chodidiel, sme vždy spolu a neviem si bez nich predstaviť život. Sú to úžasné, inteligentné, sebestačné, svojské plemená a ľudia by si mali uvedomiť, že sú to v prvom rade spolupracovníci, ktorí chcú spolupracovať.
Slovenské útulky sú plné, pretože ľudia z nich chcú domácich miláčikov, ony sú však pracovné psy. Husky je navyše najsvorkovejší pes na svete a myslím si teda, že je hriech, keď je sám. Každý nech ale robí, ako myslí, svojho psa treba poznať.
Do Laponska ste sa prišli starať o psov. V čom spočíva vaša práca a kto vám vlastne za ňu platí?
Naša práca spočíva v nonstop starostlivosti o ťažné psy. Pracujeme pre firmu, ktorá ponúka Lapland Experience turistom, ktorí chcú zažiť sever. To znamená, že jeden z programov našej firmy je jazda so psím záprahom. S turistami pracujeme len štyri mesiace v roku, zvyšok času sme iba obklopení psami. Naša práca sa točí neustále okolo nich – tréning psov, ich príprava na zimnú sezónu, česanie, kŕmenie, čistenie, zopár veterinárnych úkonov, stavanie kotercov, búdok či trailov, po ktorých psy behajú.
Staráte sa v práci aj o svoje psíky alebo tie vás čakajú poslušne doma?
Naše psy bývajú s laponskými a majú tie isté podmienky na život. Kŕmime a trénujeme ich všetky spolu. Sú zakomponované do všetkého, čo ostatné psy, akurát s tou výhodou, že mám právo povedať, či s tým súhlasím alebo nie. Mám právo si ich brať do kabíny, povedať v strede sezóny, že majú teraz tri týždne voľno a tak ďalej. O všetkom rozhodujem ja. Moje nejazdia s turistami, iba so mnou.
Už pri jednom domácom miláčikovi sa musí človek občas obmedzovať, neviem si ani predstaviť ako je to pri šiestich. Čo robíte, keď sa rozhodnete cestovať?
Väčšinou cestujeme s nimi. Na 85 % miest, kam ideme, idú tiež, nechodia s nami iba do potravín a na letné dovolenky k moru. K moru s nimi chodíme do Nórska, kde sa dá normálne v lete dýchať, neviem si však predstaviť, že by som ich zobral niekde do Grécka alebo Španielska. V prípade, že sme pri mori v horúcej krajine, psy sú doma s mojou svokrou, ktorá sa vtedy stará o siedmich husky, tri mačky a zvyšok rodiny. Hovorím tomu, že psy majú dva roky prázdnin – čistá anarchia. A keď sa vrátime, pomaly ani nevedia svoje mená (smiech).
Bývate v kabíne odstrihnutej od civilizácie. Vyhovuje vám viac takýto pokojný štýl života, kde máte nejakú časť komfortu odopretú?
Pred rokom nám šéf povedal, že sa asi budeme sťahovať do čistonových kabín v lese s vodou a toaletou. Doslova som mal dva týždne stiahnutý žalúdok, lebo som sa bál, že budeme musieť opustiť našu kabínu bez vody. Za nič na svete by som ju momentálne nevymenil. Každému by som doprial zažiť taký týždeň v našej kabíne, kde rozvoniava jedlo, ktoré Emma navarí, žiari nad ňou polárna žiara a je sprevádzaná zavíjaním severských psov.
Tejto atmosfére sa nevyrovná a ani nepriblíži žiadny Kempinski ani Hilton. Samozrejme, nie je to pre každého a 70% ľudí by tu zomrelo. Preto je svet zaujímavý, lebo každý sme iný. Skutočný život sa začína mimo komfortnej zóny, ležať v klimatizovanej izbe s telefónom v ruke nie je život.
Myslíš si, že majú Slováci tendenciu zostať na mieste, kde síce nie sú šťastní, no je to pre nich komfortné a boja sa to zmeniť?
Na Slovákov a Slovensko som sa vyjadril dostatočne. Už mám dosť komentárov typu, aby som dostal rakovinu alebo aby som prestal dávať rady z detskej izby, keďže som nič nezažil, takže sa k tejto otázke radšej vyjadrovať nebudem.
Akí sú miestni? V rozhovore pre Emefka si prezradil, že keď sa ich človek opýta, koľko majú sobov, urazia sa. Prečo?
S miestnymi prichádza cudzinec do styku veľmi málo. Sever je tvrdé a kruté miesto a takí sú tu aj ľudia. Nemyslím, že sú krutí, skôr nepotrebujú žiadnu pozornosť k životu. Každý vám dá pokoj, nikto sa do vás nestará a nikto vás nekomentuje, či idete okolo s tromi alebo s tridsiatimi psami. Ak sa pôvodného obyvateľa – Sámi obyvateľa – opýtate, koľko má sobov, je to akoby ste sa Slováka opýtali, koľko má peňazí na účte. Sú to také súkromné informácie.
Podľa tvojich slov by si radšej pracoval v -50°C ako dovolenkoval v +35°C. Si na zimu už natoľko zvyknutý?
Obdivujem každého, kto dokáže podávať nejaké pracovné výkony, keď je 35°C a viac. Sám som pracoval v Nemecku, kde sme počas horúceho leta robili cesty a asfalt mal cez 400 stupňov. Do toho sme museli byť kvôli safety first naobliekani, no a do takých časov sa nechcem vrátiť nikdy. Takisto na dovolenkách častokrát vidím čašníkov, ako pobehuje s táckami plnými jedla v horúčavách celý deň. Klobúk dole, ja by som to nedokázal.
Doslova sa mi ľahšie pracuje v -50 celý deň ako keď mám ležať na slnku, kde je +35. Zvyčajne, keď je -30 sa chodievam otužovať do jazera, takže mne zima vyhovuje viac. Viem si užiť aj leto a teplo, ale radšej zimu.
Leto využívate na cestovanie, pretože v Laponsku vraj vtedy aj tak nikto nepracuje. Čím to je?
Z mojej skúsenosti je finančná situácia na severe taká, že ľudia si proste môžu dovoliť nepracovať 2 až 3 mesiace, bez toho aby sa báli, či prežijú. Tu ide hlavne o zimnú sezónu. V zime sa snažia odmakať a zarobiť čo najviac, aby mohlo leto prebiehať vo voľnejšom štýle. Hovorím o severe, nie o Helsinkách alebo Štokholme. No a kto by pracoval 2 či 3 mesiace, keď nemusí? Tu si ľudia vážia život inak, nie sú otrokmi peňazí ani zamestnania.
Cítiš, že si si v Laponsku našiel domov alebo si vieš predstaviť vrátiť sa naspäť na Slovensko?
Cítim, že na severe sme doma a je jedno, či sme v Laponsku alebo v Nórsku. Nikdy nehovor nikdy, ale po pravde si neviem predstaviť prísť domov na Slovensko a snažiť sa tam zamestnať. Po tejto skúsenosti, keď viem, že môžem robiť to, o čom som celý život sníval, že som za to platený a dokonca viem byť 3 mesiace v lete slobodný bez stresu, si neviem predstaviť, že by som sa vrátil na Slovensko do zamestnania, ktoré nemám rád, len kvôli mesačnému príjmu. Čakať na piatok, na víkend alebo na 14 dní plateného voľna v lete. Po tejto laponskej skúsenosti už nie.
