Bunker sa začal stavať v roku 1958, budovanie rozsiahleho a opevneného podzemného komplexu trvalo tri roky. Nakoniec zahŕňalo velikánsku sieň s rozmermi 27 na 57 metrov, sály, z ktorých jeden mal pojať až 470 ľudí, teda viac ako celý americký Kongres.
Podzemie ponúklo priestory pre viac ako tisíc lôžok, jedáleň pre štyri stovky stravníkov, gigantické vodné nádrže či spaľovňu, ktorá dokázala slúžiť aj ako krematórium, píše portál iDnes.
Bol postavený v mestečku White Sulphur Springs, len štyri hodiny jazdy od Washingtonu v hotelovom rezorte Greenbrier. Hotel obklopený záhradami a golfovými ihriskami bol azylom americkej smotánky, politickej i podnikateľskej, od osemnásteho storočia. Keď sa začal koncom päťdesiatych rokov rozširovať, nikto sa nad tým preto nepozastavil.
Skrytý na 30 rokov
Obrie proporcie úkrytu, ktorý mal zaistiť kontinuitu americkej politickej správy v prípade jadrovej katastrofy, však na celej veci nie sú jediným unikátom. Jedinečný je aj fakt, že sa existenciu bunkra podarilo na desaťročia utajiť pred svetom.
Pred svetom mimo White Sulphur Spring, patrí sa dodať, pretože miestni o bunkri vedeli alebo o ňom aspoň tušili. Lenže pred okolitým svetom všetci mlčali. Ľudia sa báli, a preto nechceli vedieť príliš. Niečo tam je, ale lepšie sa o to nijak zvlášť nestarať, to bola mentalita počas studenej vojny, ktorá sa vyznačovala mlčaním.
V hre však boli aj veľmi zemité faktory, lojalitu mlčania povzbudzoval tiež fakt, že rezort Greenbrier, vrátane skrýše, dával pracovné miesta. Veľa pracovných miest - s ohľadom na svoju veľkosť.
Aj preto sa existencia bunkra, hoci vo vedomí miestnych žila, udržala pred médiami v tajnosti až do roku 1992. Až vtedy o ňom napísal denník The Washington Times. Následne sa v roku 1995 bunker definitívne prestal skrývať, a dokonca otvoril prehliadky pre verejnosť.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
