Nadežda Skoblinová, kurský slávik
Jej život spočiatku pripomínal rozprávku o chudobnom dievčati, ktoré prišlo ku šťastiu. Teda než sa všetka romantika vytratila a zostal len hlad po peniazoch. Ale pekne postupne. Nadežda sa narodila v januári 1884 do roľníckej rodiny v dedine Vinnikovo pri Kursku ako posledné dieťa v početnej rodine. Mama jej hovorila Dežka a milovala, ako krásne jej dcéra spieva. Noty dievča nepoznalo, školu jej mohli chudobní rodičia dopriať len na dva roky, ale ľudové pesničky vedelo interpretovať na výbornú.
Keď ale zomrela hlava rodiny a doma zavládol hlad, prosila Nadežda matku, aby ju poslala do kláštora. Ťažko povedať, čo čakala, ale tvrdý život na dedine ju jednoducho nebavil. V kláštore síce mohla spievať v chrámovom zbore, ale zväzujúce pravidlá jej k srdcu neprirástli. Utiekla a pridala sa k cirkusu, ale keďže ešte nebola plnoletá, matka ju odtiaľ odviedla domov. Na dedine ale nemala dievča miesto a utiekla druhýkrát, tentokrát k príbuzným do Kyjeva, kde začala spievať v reštauráciách.
Čoskoro sa zamilovala a vydala sa za bývalého sólistu Varšavského divadla Edmunda Plevického. Konečne ju počuli spievať tí správni ľudia a ona sa dostala do divadla. Jej manželstvo sa rozpadalo, ale jej spevácka kariéra rástla. Kurský slávik, tú prezývku jej dal cár Mikuláš II., ktorého Nadežda úplne okúzlila.
Spievala a hrala, a konečne mala dosť peňazí. Zohnala si vlastný byt, krásne šaty a šperky, zaistila matku aj súrodencov. Boľševická revolúcia išla mimo ňu, alebo si to aspoň myslela. Lenže sotva rok po fungovaní v novom poriadku nemala speváčka ani korunu. Celý jej nablýskaný život vzali za svoje, režim nejaký spev už nezaujímal.
Ťažko povedať, ako k tomu došlo, ale niekoho pravdepodobne napadlo, že by sa Nadežda mohla červenej strane hodiť. Predsa len, ľahko sa dostávala medzi bielych, ktorým celú dobu spievala. A tak ju pravdepodobne zverbovala boľševická spravodajská služba. Nadežda obchádzala oblasti, ktoré držali bieli, a bavila mužov svojím spevom, pričom zbierala informácie.
Neváhala vraj použiť ani vlastné telo a skutočne sa jej darilo. Druhej strane ale začalo byť podozrivé, koľko katastrofických porážok po Nadeždiných návštevách utŕžila, takže sa začala zaujímať. Bola zachytená Nadeždina súrna správa pre boľševikov a čoskoro bola zatknutá aj sama spievajúca hrdinka.
Nadežda mala ale v roku 1920 naozaj šťastie v nešťastí. Na poslednú chvíľu okúzlila neohrozeného dôstojníka kavalérie, ktorý jej zachránil život, a to doslova o päť minút dvanásť. Nikolaj Skoblin mal šľachtický pôvod a boľševikmi opovrhoval do špiku kostí. Počas prvej svetovej vojny slúžil u cárskej jazdy, a keď sa zmocnili vlády boľševici, v občianskej vojne sa postavil na stranu bielych. Mal povesť muža, ktorý s väzňami zachádza neľútostne a nekompromisne. V Nadeždinom prípade ale urobil výnimku. Hoci bola o trochu staršia ako on, stále to bola krásavica, a tak jednoducho neodolal.
A nakoniec jej odpustil aj to, že je agentkou nenávidených boľševikov. Čo viac, pridal sa k nej! Teda nie, že by sa zriekol svojich postojov, ale sníval o „Svätej Rusi“, mýtickej krajine, ktorá tu mala byť ešte pred nástupom cárov. Sníval o tejto rozprávkovej krajine a o tom, že sa stane jej vodcom.
Z Nadeždy sa stala pani Skoblinová a jej drahý skúsil preniknúť do exilového hnutia. Úspešne. Lenže potom, čo v Sovietskom zväze začali záhadne miznúť celé oddiely bojovníkov za slobodu, pochopili, že niečo nehrá. Podozrivé bolo ja to, ako si manželia žili na vysokej nohe. Ale presvedčivé dôkazy akosi chýbali, takže sa Skoblin pustil do životnej operácie s Reinhardom Heydrichom, čo v dôsledku viedlo k obrovskej vojenskej čistke – na hnev Stalina „zmizlo“ až 90 percent všetkých sovietskych generálov a vojská boli prakticky bez veliteľov.
Väz manželom zlomilo až nariadenie, že musí byť zlikvidovaný generál Anton Miller, hlava vojenského krídla exilového hnutia. Skoblin ho v septembri 1937 pozval na obed s tým, že budú preberať novú stratégiu. Generál ale bol už trochu nedôverčivý a v pracovni zanechal odkaz s informáciou, kam a s kým sa chystá. Síce ho hneď spacifikovali agenti KGB, ale tým, že sa bránil, vyvolal rozruch, takže bol vyhlásený poplach, a hlavne objavený odkaz.
Nadežda skončila vo väzení, kde si mala ako spolupáchateľka únosu generála Millera odsedieť 20 rokov, jej mužovi bola ponúknutá pomoc. KGB mu mala sprostredkovať útek do Sovietskeho zväzu. Skoblin naivne uveril, ale otrávený bol ihneď potom, čo vstúpil na palubu sovietskej lode. Nadežda zomrela dva roky po ňom, neslávne vo väzení, ale jej príbeh bol natoľko fascinujúci, že inšpiroval napríklad Vladimíra Nabokova, ktorý Nadežde venoval poviedku.
Hu Simeng Gasde, Miss špiónka
Od roku 1966 sa pýšila diplomom z univerzity v Pekingu. A tiež tým, že na škole spoznala svoju životnú lásku. Horst Gasde, východonemecký študent, sa špecializoval na čínske dialekty, ona zase na západné jazyky, a tá posadnutosť lingvistikou ich spojila. Ona na neho hovorila nemecky a on jej odpovedal čínsky, bolo to také vzrušujúce! Čoskoro sa vzali a Hu nasledovala svojho muža do východného Nemecka, kde už mal sľúbené miesto profesora na univerzite. A tiež sa tak trochu angažoval u východonemeckej rozviedky.
Pretože v tej dobe vzťahy SSSR a ČLR neboli práve dobré a KGB na východonemeckých špiónov dohliadala, vypočúvaní boli hlavne domorodí agenti pre Čínu. Gasde mal jasno a hneď ponúkol svoju manželku. V Nemecku boli nadšení, Hu totiž učila nemčinu v diplomatických kruhoch, kde bola ideálna príležitosť pre špionáž. Súdruhovia z Východu ale netušili, že Hu je už regrútom čínskej rozviedky.
Jej muž to vedel, ale nijak mu to nevadilo, najskôr tušil, že by to mohlo priniesť ovocie. A tiež prinieslo, veľa ovocia. Obe strany totiž dobre platili, navyše Hu sa snažila. Výsledkom bolo, že si manželia zohnali dom, auto a dokonca aj počítač. Doslova sa topili v luxuse, samozrejme v oblečení zo Západu, a Hu si užívala to, že mohla pravidelne jazdiť aj do Číny za rodinou, kde sa o ňu starali ako o kráľovnú. K tomu si mohla Hu kedykoľvek zájsť do Západného Berlína, napríklad na nákupy.
Manželia vedeli, že sa im darí dobre, a pretože správne tušili, že by všetko mohlo mávnutím ruky skončiť, rozhodli sa, že tomu predídu. Obom stranám nahovorili, že o nich má tá druhá záujem. A obe súhlasili, aby sa u oponenta infiltrovali. Začalo to byť už veľmi prekombinované, ale Hu a jej muž si to užívali. Boli apolitickí, išlo im vyložene o obchod a morálne problémy z tejto činnosti rozhodne nemali. Následne prišla ďalšia neuveriteľná príležitosť.
Nemecká strana dopomohla Hu k tomu, aby sa nechala naverbovať k CIA. Ich stanicu v Berlíne dlhodobo sledovali a bolo známe, že hľadajú Číňanov pracujúcich v zahraničí, ktorých mali po vylepšení vzťahov USA a Číny zrazu málo.
Hu ako volavku poslali agenti z Východu do trafiky v Západnom Berlíne. Chodila tam tak dlho listovať cudzími časopismi, až ju naozaj agent CIA lámanou nemčinou oslovil. Nakoniec bola na výplatnej listine CIA viac než desať rokov a zarábala v priemere okolo 350 dolárov mesačne za „predvarené“ správy o vývoji vo východnom Nemecku. Jej manžel, ktorého Hu čoskoro odporučila, pre CIA robil najmenej päť rokov, a to za podobnú odmenu.
Inak povedané, zarábali neskutočné peniaze, ale na popis ich činnosti už by si nezasvätený človek musel vziať mapu. Hu pracovala pre Číňanov, ktorí netušili, že robí aj pre východných Nemcov, ktorí nemali poňatia o tom, že je čínskym agentom, ale vedeli, že pracuje pre CIA. Tam zase nikto netušil, že Hu robí pre Číňanov a východných Nemcov. Agenti CIA tiež nevedeli, že jej manžel robí pre východných Nemcov, ktorí mu dávajú informácie, ktorými ich má kŕmiť. Nemali tiež tušenie o tom, že ich agent všetko hovorí manželke, ktorá o tom informuje čínsku stranu, pričom to najskôr prefiltruje cez východných Nemcov.
Takto dokázali Hu a jej manžel fungovať niekoľko rokov. Odhalil ich vlastne až pád Berlínskej steny, keď sa spravodajské zložky východonemeckých súdruhov dostali do rúk agentov na Západe.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.
