Nie bodáky, otrávne plyny a úlomky granátov, ani nepriateľské ponorky či bombardéry. Najväčšie straty Američanom na bojiskách prvej svetovej vojny spôsobovali oveľa nenápadnejšie zbrane – pohlavne prenosné choroby. Píše portál Idnes.cz
Kvapavka a syfilis poslali na maródku približne 400-tisíc mužov z amerického kontingentu.
Aké veľké číslo to vlastne je? Najlepšie to objasnia ďalšie údaje. Zo 4,7 milióna mobilizovaných amerických vojakov bolo približne dva milióny nasadené v Európe. Počas ofenzívnych operácií padlo približne 53-tisíc z nich a ďalších 204-tisíc bolo na bojisku zranených a muselo byť evakuovaných do zázemia na liečenie.
Tých však početne prevyšovali tí, ktorí sa do lazaretu dostali „iným spôsobom“.
Zo záznamov zdravotníckeho oddelenia americkej armády vyplýva, že kvapavka si vyžiadala v priemere 25 dní hospitalizácie, syfilis až 82 dní. Priemery sú však zradné, najmä preto, že antibiotiká vtedy ešte neexistovali. Liečba prebiehala pomocou nie veľmi účinných ortuťových mastí, injekcií salvarsanu, antiseptík a obkladov, takže po prvej hospitalizácii často nasledoval rýchly návrat choroby, nové kolo liečby a dlhodobý pobyt v sanatóriu.
Mimochodom, k pokročilej starostlivosti o vojakov nakazených pohlavne prenosnými chorobami sa nezaviazala samotná armáda, ale federálna vláda a americký prezident Woodrow Wilson. Vo verejnom vyhlásení sľúbil, že „otcov a synov vráti späť do komunít bez jaziev – okrem tých, ktoré získali v čestnom boji“. Asi nečakal, že v niektorých jednotkách bude kvôli kvapavke chýbať až tretina mužstva.
Náklady na ich liečbu predstavovali výraznú ekonomickú záťaž a veľmi negatívne ovplyvňovali bojaschopnosť armády ako celku.
Klinickú starostlivosť si vyžadoval každý dvanásty muž v uniforme – a to často aj bez toho, aby vôbec videl zákopy alebo opustil americkú pôdu. Nieto ešte, aby sa vrhol do útoku proti nepriateľovi.
Chlapčenská askéza aj riadená sexualita
Podpora americkej verejnosti pre účasť v prvej svetovej vojne bola krehká, myšlienka izolacionizmu silná a otázka, prečo by mali „naši chlapci“ umierať kdesi za oceánom, pálčivá. Nestála ochota vystaviť svojich blízkych nebezpečenstvu v boji za lepší svet samozrejme nijako nepodporovalo to, keď odvedenci už po necelých troch mesiacoch výcviku písali domov, že ležia na maródke.
A to s chorobou, ktorá bola nedôstojná, nehrdinská a získaná nemorálnym spoločenským prehreškom.
Americká armáda tento chúlostivý problém najskôr riešila založením takzvaného. Oddelenia vojenskej morálky (Military Morale Section). Jeho jediným cieľom bolo ponúknuť uniformovaným mužom – doma aj v zahraničí – pozitívnu alternatívu trávenia voľného času. Nie pitie, bitky a ľahké ženy, ale skutočne hodnotnú zábavu: knižnice, spevácke zbory, vieru, šport a priateľské boxerské zápasy.
Lenže možno práve preto, že všetky tieto aktivity boli výrazne organizované Kresťanským združením mladých mužov (YMCA), bol z toho jeden veľký prepadák. Vojaci sa zdráhali vymeniť svoje doterajšie záujmy vo voľnom čase za program idealizovaného letného tábora pre dospievajúcich chlapcov.
Niektorí skúsenejší velitelia už vtedy upozorňovali, že moralistami kritizovaná neukojená sexualita odvedencov môže mať aj pozitívny účinok – ako motivačná sila. Ktorá by mohla mladých mužov povzbudiť k účasti v nepopulárnej vojne. Ak sa to správne uchopí.
Preto boli do vojenských kantín strategicky najímané ženy – dostatočne atraktívne na to, aby mužov vo výkone služby morálne povzbudzovali, ale zároveň natoľko vyspelé, aby sa zdržali sexuálnych aktivít.
Všetci proti padlým ženám
Prítomnosť ženského personálu v zázemí posádok síce morálku žiadaným spôsobom zvýšila, ale počet vojakov hospitalizovaných s kvapavkou a syfilisom neklesal. Keď vojaci vytrvalo odmietali „morálne prípustné alternatívy zábavy“ a „pasívnu motiváciu sexualizovaným personálom“, vyskúšali to po tretí raz armádni špičky a predstavitelia federálnej vlády inak.
Predstavili, že nositeľom problému nie sú muži v armáde, ale morálne nevyspelé ženy v zázemí.
Dňa 9. júla 1918 prijal v poradí 65. Kongres Spojených štátov takzvaný Chamberlain-Kahnov zákon. Hovoril, že je potrebné zasiahnuť proti zlu, ktorému boli roky vojaci vystavení. Lenže skutočné zlo vyvolal práve tento kontroverzný zákon.
Umožňoval armáde, polícii a pracovníkom verejného zdravotníctva zatknúť akúkoľvek ženu „odôvodnene podozrivú“ z prostitúcie a podrobiť ju invazívnemu vyšetreniu na pohlavne prenosné infekcie. A ak by test vyšiel pozitívne, mala byť umiestnená do karantény – na izoláciu od slušnej spoločnosti kvôli liečbe.
Zákon bol schválený, pretože ho podporovali všetci zainteresovaní. Teda armáda – kvôli tragickej bojovej nepripravenosti a nekompletným stavom mužstva, zdecimovaných pohlavne prenosnými chorobami. Federálna vláda – pretože výdavky na liečbu nakazených sa blížili rozpočtu expedičných zborov. A ochotne pritakávali aj moralisti, obhajcovia verejného poriadku. Bol to veľký projekt, ktorý sa zapísal do dejín ako Americký plán.
Ženy sa pochopiteľne nikto nepýtal, hoci sa ich to týkalo najviac.
Strážcovia verejného poriadku
Najväčšou chybou Amerického plánu, okrem toho, že bol vôbec schválený, bola nepochybne jeho vágnosť. Jeho kľúčovou formuláciou bolo ono „odôvodnené podozrenie“. A fakt, že celé uplatňovanie zákona ponechávalo veľmi široký priestor osobnej iniciatíve tých, ktorí ho vykonávali.
Primárnym cieľom kontroly mali byť pochopiteľne prostitútky z červených štvrtí, ženské obyvateľky štvrtí červených svetiel. Lenže rozšírenie tejto definície sa týkalo žien všeobecne nemravných, sexuálne promiskuitných, ktoré ohrozovali spoločenskú morálku a verejné zdravie.
Plošné pôsobenie zákona sa neobmedzovalo na nevěstince a profesionálky najstaršieho remesla. Odôvodnene podozrivými sa stávali ženy, ktoré sedávali osamote v kaviarňach a reštauráciách. Ženy, ktoré sa prechádzali po uliciach alebo cestovali vlakom samy. A ženy, ktoré sa bez sprievodu manžela ubytovali v hotelovej izbe? To už znelo ako priznanie. Beda osamelej žene, ktorá sa dala do reči s vojakom. To bola prítomnosť zaťažujúca okolnosť.
Máte problémy so susedkou? Nahláste na tých správnych miestach, že je pobehlica, a pár mesiacov od nej budete mať pokoj. Nesúhlasíte s tým, že vedľa vás býva černošská rodina (pravdepodobne spravovaná ženou, pretože jej muž narukoval do armády)? Spomeňte to svojmu lekárovi, že je to coura. A máte vybavené. Pôjde do karantény, jej „haranti“ do detského domova.
Chcete sa navždy zbaviť guvernantky, ktorú ste priviedli do iného stavu? Preberte to večer pri kartách so šerifom, na druhý deň ju už odvádzajú v putách.
Alebo sa môžete sami zapojiť do boja za lepší a čistejší svet a stať sa vykonávateľom spravodlivosti. Tajným agentom organizácie ASHA, Amerického združenia pre sociálnu hygienu, ktorý kontroluje mravnosť žien a dievčat.
Kladivo na pobehlice
Obchod s „odôvodneným podozrením“ sa kvôli tomu rozbehol naplno a len počas prvého mesiaca Amerického plánu bolo v Spojených štátoch izolovaných približne 30-tisíc žien. Akákoľvek žena mohla byť kedykoľvek legálne zatknutá, pri vyšetrení prakticky sexuálne napadnutá a odvedená do väzenia bez súdu, bez právnika a bez predstavy, kedy bude prepustená.
Ďalšie osudy tých, ktoré rámoval Chamberlain-Kahnov zákon svojím „odôvodneným podozrením“, neboli vôbec príjemné. Najprv pár dní vo väzenskej cele miestneho väzenia. Potom ponižujúce vyšetrenie, odber vzoriek pred lekárskou komisiou. A ďalšie dni čakania za mrežami na verdikt. Nulový rešpekt, poškodenie dobrej povesti boli len vedľajšími stratami. Ani negatívny test neznamenal výhru.
Ženy, ktorým ich susedia alebo agenti ASHA vystavili zlý posudok, boli ďalej považované za spoločensky závadné. Do karantény putovali rovnako, na dvoj- až trojmesačný liečebný a nápravný pobyt.
Ten prebiehal vo väzeniach, nemocniciach, na vidieckych farmách a niekedy dokonca aj v bývalých nevěstinciach, ktoré boli upravené tak, aby tam mohli byť „padlé ženy“ držané. Za ostnatým drôtom, pod dozorným dohľadom ozbrojených strážcov, vystavené všestrannému útlaku a násiliu. Vrátane sexuálneho. Ženy boli segregované podľa rasy, niektoré podstúpili obludné klinické experimenty, iné boli bez súhlasu sterilizované.
Rovnako ako kedysi slúžil spis Malleus maleficarum, Kladivo na čarodejnice, ako príručka inkvizítorov, vzniklo z Amerického plánu niečo ako Kladivo na pobehlice. Novodobí inkvizítori, samozvaní obhajcovia verejnej morálky, v inscenovaných procesoch čistili ulice svojich mestečiek od pekelného zlozvyku promiskuity a nemorálnosti.
Rozdiely v prístupe a vykonávaní Amerického plánu boli priepastné. Niekde mal podobu dobrovoľného gynekologického vyšetrenia, ktorého výsledkom bolo osvedčenie o bezinfekčnosti. Takéto uvedomelé „profesionálky“ úrady chválili, hovorili o nich ako o patriotutes, patriotických prostitútkach.
Inde to znamenalo mnohomesačné peklo, počas ktorého moralisti napravovali zadržané terorom, bitím a fyzickou drinou. Okrem nanášania toxických arzénových mastí a ortuťových injekcií reformovali inkvizítori aj ich dušu. Na to všetko stačilo len „odôvodnené podozrenie“ a niečí udanie.
Príprava na druhé kolo
Americký plán však produkoval také nebývalé množstvo obvinení z trestných činov. Ženy, ktoré takto chytili, sa totiž búrili, pokúšali sa o úteky, utiekli za hranice svojho štátu v snahe uniknúť dopadeniu.
Tým napĺňali skutkovú podstatu útokov na vládnych činiteľov, ohrozovania verejnej bezpečnosti v čase vojnového stavu, marenia výkonu trestu. Zo škály niekoľkomesačných karantén sa tak presúvali do kategórie federálnych zločinov, s mnohoročnými trestami odňatia slobody.
Súdny systém tým bol natiahnutý až k prasknutiu, rovnako ako kapacity karantén. Čo sa ukázalo byť šťastím. Nebolo možné zatvoriť všetkých, na ktorých ukazoval prst.
Keď 11. novembra 1918 vstúpilo do platnosti prímerie podpísané Dohodou a Nemeckom a prvá svetová vojna skončila, štátny aparát aj armáda prestali implementáciu Amerického plánu podporovať. Namiesto toho sa budú riešiť dve iné výzvy: logistika návratu vojakov späť do vlasti a oveľa tragickejšia pandémia španielskej chrípky.
Fondy organizácií ako ASHA síce vystačili až do roku 1922, ale svoju agendu, ktorá sa dotkla približne 97-tisíc žien, už prakticky nebude aplikovať.
Krivda, ktorá bola spôsobená, tým rozhodne nebola zotretá.
Chamberlain-Kahnov zákon totiž zostane v platnosti až do roku 1950 a v trochu upravenej verzii bude napĺňaný aj počas celej druhej svetovej vojny.