Najviac mu hrozilo prezradenie, keď v roku 1971 pri rannom behu stretol bežca, ktorý si ho zvláštne obzeral. Bežal dotieravo vedľa neho a keď skončili, povedal mu: „Som tu z Nemecka na konferencii a počas vojny som slúžil pri pätnástej tankovej divízii v Afrike. Myslím, že aj ty. Si to ty.“ Píše portál Idnes.cz
Ten človek ho spoznal takmer po tridsiatich rokoch.
Najviac mu hrozilo, že ho konečne chytia, keď musel utekať pred políciou oknom záchoda v krčme. V zadnej časti podniku sa totiž pohádali dve partie, vypukla prestrelka. Dvaja mŕtvi. Polícia vypočúvala hostí a on sa snažil zmiznúť, pretože v Amerike existoval len ako utečený vojnový zajatec číslo 81-G80392. Keď sa tak nenápadne odplazoval preč, začal byť podozrivý. Vybrali sa po ňom, ale bol rýchlejší.
Najhoršie na tom bol vo chvíli, keď si pri obede čítal noviny San Francisco Chronicle a z titulku naňho pozerala jeho stará fotografia. Vedľa nej bol článok, ktorý končil slovami: Kto vie, možno sa práve teraz prechádza po uliciach San Francisca.
A presne tak to bolo — žil len kúsok odtiaľ. Mal pocit, že sú mu stále v pätách.
Vzdal sa až vtedy, keď jeho americká manželka po dvadsiatichjeden rokoch manželstva zistila, že má muža bez minulosti, s rodičmi, ktorí neexistovali, a ktorý navštevoval školu, ktorá nikdy nebola.
Jej manžel Dennis Whiles sa v skutočnosti volal Georg Gärtner, bol práporčíkom Wehrmachtu a vojna preňho ešte stále neskončila.
Bol na tom vlastne podobne ako Japonci, ktorí sa až do 70. rokov ukrývali v džungliach Pacifiku. Rozdiel bol len v tom, že on kapituloval oveľa neskôr – až v roku 1985. A kým oni pobehovali s puškou a v zvyškoch uniformy, on bol v Amerike inštruktorom tenisu a lyžovania a stýkal sa aj s filmovými hviezdami.
Na prvý pohľad to znie ako príjemný druhý život, no po všetkom tom skrývaní a klamaní začal byť paranoidný. Prejavovalo sa to napríklad tak, že ako výborný tenista radšej prehral finále klubového turnaja, len aby ho nikto neodfotil ako víťaza – a niekto si nad novinami nepovedal: To je predsa ten Nemec, čo visí na plagáte na pošte!
Takmer celú dobu po ňom išla FBI – všetky jej americké pobočky pravidelne kontrolovali telefónne zoznamy po celej krajine a preverovali každého, kto sa volal Gärtner. Agenti vojenskej rozviedky vypočúvali jeho spolužiakov z reálky a príbuzných v Európe. Dokonca aj chuderu Máriu, s ktorou sa stretol len jeden večer predtým, ako odišiel na front do severnej Afriky.
Hľadali ho v Chicagu, New Yorku, Minneapolise – v mestách s početnými nemeckými komunitami – ale aj v Saarbrückene.
Niekoľkokrát ho mali priamo pred očami, dokonca sa v roku 1952 stal na krátky čas americkým hrdinom, no nikto si ho nevšimol. Nakoniec sa vzdal počas televíznej šou jednému moderátorovi.
Hľadali ho kovboji na koňoch
Celé to začalo v septembri 1945. Vojna sa práve skončila a nemeckí zajatci v stovkách táborov na území USA sa dozvedeli, že ich čoskoro vrátia späť do Európy.
Dvadsaťpäťročný čatár Afrikakorpsu Georg Gärtner ako jeden z mála z toho nemal radosť. Naopak – veľmi sa bál. Jeho rodné mesto Schweidnitz sa stalo súčasťou Poľska, čo znamenalo, že tam vládli Rusi. Pošlú ma na Sibír, našu rodinu už určite postrieľali, pomyslel si.
Sedel v zajateckom tábore v Novom Mexiku a asi osem kilometrov odtiaľ videl premávať vlaky. V noci podliezol plot, došiel k trati, naskočil do nákladného vagóna a po troch hladných dňoch vystúpil v Kalifornii.
V tábore vypukol poplach. Pustili sa po ňom polícia, šerif, pohraničná stráž, železničná polícia, colníci, agenti imigračného úradu a vojenská polícia.
A tiež pätnásť kovbojov na koňoch.
Je neuveriteľné, že v Amerike, krajine hoboes – tulákov cestujúcich načierno v nákladných vlakoch – nikomu nenapadlo, že aj on mohol naskočiť na vlak. Boli až príliš „múdri“, a tak si povedali, že keď slúžil v Afrikakorps na Sahare, určite sa teraz skrýva niekde v púšti. Preto tá westernová prenasledovacia čata na koňoch.
V Kalifornii sa živil ako umývač riadu a drevorubač. Tvrdil o sebe, že je nórsky prisťahovalec Peter Petersen, a modlil sa, aby niekto nepovedal: „Aj ja som Nórom.“
V prvých rokoch pätnásťkrát náhle zmenil prácu, päťkrát z minúty na minútu utiekol z prenajatého izby a nechal tam všetky svoje veci, pretože mal pocit, že už sú mu v pätách alebo že niekto niečo tuší.
Potom narazil na rodinu Dennisa Whilesa, ktorá akoby vypadla zo stránok Steinbeckovho románu Hrozny hnevu. Nájomní robotníci, nomádi chudoby, ktorí putovali Kaliforniou podľa toho, či sa práve na juhu zberali pomaranče, alebo na severe marhule a čerešne. Nejaký čas strávil s nimi, potom išiel svojou cestou, ale ponechal si jednu vec: meno Dennis Whiles.
Už teda nebol Nor, ale Američan, takže sa musel učiť neformálne americké zvyklosti, úsmevy aj ležérnu chôdzu. V súkromí si nacvičoval gestá a rozprávanie o tom, kto je.
Nakoniec vymyslel túto rozprávku: Narodil sa v New Yorku, ale rodičia zahynuli pri autonehode, tak skončil v sirotinci a chodil do Connecticutovej chlapčenskej školy. Počas vojny bol námorníkom na obchodnej lodi a plavil sa s konvojmi.
Potreboval to. Jeho prípadom sa osobne zaoberal šéf FBI Edgar Hoover.
Obsiahla spisová dokumentácia vážila 2,5 kila
A Hoover 14. februára 1947 nariadil, že Gärtnerovo dopadnutie je najvyššou prioritou, takže fotky uprchlíka s popisom museli visieť nielen na poštách, ale aj v rade verejných budov. Takmer každý Američan mal vedieť, že utečenec má „modré oči, jazvu na ľavom ukazováku a dolíček na brade,“ ako stálo na plagátoch.
Fungovalo to až príliš dobre. V tom čase ho videli v Yellowstonu, Montane, Južnej Dakote. Inokedy ho po článku v miestnych novinách zazreli tiež pozorní občania v Milwaukee, ako známeho opilca pohybujúceho sa na križovatke 27. ulice a Severozápadnej avenue. Zásah ukázal, že opilec je naozaj len opilec, a nie zamaskovaný poddôstojník wehrmachtu.
Celkovo je spis, ktorý na neho FBI viedla, obrovský dokument vážiaci dve a pol kila.
Lenže v tom čase už Whiles ušiel do hôr. V mieste nazývanom Sugar Bowl vznikalo prvé poriadne lyžiarske stredisko v Kalifornii a Whiles sa tam stal inštruktorom. Jeho nemecký prízvuk bol zrazu veľkou výhodou, pretože pripomínal Alpy.
A to naštartovalo jeho nový život. V zime učiteľ lyžovania, v lete na pobreží inštruktor tenisu. Hral s kedysi najlepším tenistom sveta Billom Tildenom aj so začínajúcou hviezdou Elizabeth Taylorovou.
V januári 1952 bola priam arktická zima, napadlo nevídané množstvo snehu, a to urobilo z Whilesa hrdinu. Na vrchole jedného priechodu v kalifornských horách zastavili takmer štyri metre snehu luxusný a legendárny expres City of San Francisco, ktorý premával naprieč Amerikou. Bola práve trinásta. Búrka fúkala rýchlosťou 160 kilometrov za hodinu, cestujúci uviazli v divočine bez vody, tepla, elektriny a jedla. Vagon sa zmenili na ľadové kobky a ešte predtým na plynové komory, keď sneh ucpal vetranie a viacerí ľudia sa priotrávili. Bol to boj o život a z toho vznikli svetové titulky, pretože to trvalo šesť dní a zásoby zhadzoval vrtuľník.
A do tých titulkov sa dostal aj jeden lyžiarsky inštruktor, ktorý viedol záchrannú výpravu na bežkách. Cestu v búrke zvládli za deň a pol. Inštruktor sa volal Dennis Whiles a jeho fotografiu, ktorú niekto urobil, uverejnil časopis Life.
Whiles sa preklínal za ľahkovážnosť, svoje päť minút slávy zaplatil bezsennými nocami. Tiež si hovoril, čo by si asi pomysleli jeho žiaci, keby vedeli, že učil lyžovať aj vojakov wehrmachtu pred útokom na Sovietsky zväz.
Postupne ho začala ovládať paranoja. Maľoval obrazy, ale keď prišla záujemkyňa kúpiť si jeden z nich, chcel ujsť, pretože si myslel, že je agentkou FBI.
Šoférovanie auta pre neho bolo ako mučenie, bál sa, aby si policajti pri kontrole nevšimli, že ho poznajú zo zatykača, ktorý visel na stene u nich na polícii. K vodičskému preukazu si dal obrázok sexbomby v bikinách, aby odvrátil ich pohľady inam.
Takto žil, takto sa bál. Potom mu v roku 1960 náhle bolo štyridsať a uvedomil si, že je iba psanec, ktorý uteká, vyhýba sa, klame a opúšťa miesta, ktoré považuje za nebezpečné, aj priateľov, ktorí sa príliš pýtajú.
Opúšťal aj ženy, ktoré miloval, a ony cítili to isté. Žil na úteku, zničený život v lži, faloši a osamelosti.
Jean má podozrenie
V roku 1964 chce FBI po dôkladnej kontrole telefónnych zoznamov vyhlásiť ho za mŕtveho, ale riaditeľ Hoover to kategoricky odmietne.
V tom čase stretáva na tanci Jean Bergmannovú, rozvedenú matku dvoch detí. Vzali sa a všetko sa náhle zmenilo. Do určitej miery.
Nová rodina si veľmi čuduje, prečo pri príchode domov obchádza blok. Kontroluje, či niekde nečíhajú agenti.
Keď si má vybrať, kde bude trénovať tenis, vyberie si klub pre bohatých, aj keď tam zarába menej. Rozhodol sa však, že si ho tam nebude môcť dovoliť nikto z FBI alebo polície, takže nebude na očiach.
Whiles má niekedy problém uveriť, či sa naozaj volal Gärtner, vyrastal v malom slezskom meste blízko českých hraníc, dobrovoľne narukoval do wehrmachtu a slúžil pod poľným maršálom Rommelom.
Nová rodina sa však darí dobre. Majú tenisový obchod a tenisovú školu, Whiles hrá na kurte s Clintom Eastwoodom a Genom Hackmanom.
Pracuje tiež vo stavebnej firme a postupuje tam nahor. Ale po niekoľkých pekných rokoch sa začína všetko rúcať. Jean začína byť podozrievavá. Američanov vždy zaujíma najmä budúcnosť, ale ju znervózňuje, že jej manžel nemá žiadnu minulosť.
Potom sa presťahujú na Havaj a tam to celé vybuchne. Jedného dňa príde Jean domov s letákmi od cestovnej kancelárie a nadšene oznámi, že si zaletí na Fidži. On však vie, že nemôže, lebo by potreboval pas, a na ten musí mať rodný list. Vymýšľa jednu infantilnú výhovorku za druhou, ona mu ich vyvracia. Táto situácia trvá týždne. Zrazu sa niečo pokazí.
A hneď prichádzajú ďalšie problémy. Keďže už pracuje ako stavebný odhadca a architekt, dostane ponuku na vysnívanú prácu: firma jeho známeho ho chce poslať do Saudskej Arábie. Plat je tri tisíce dolárov mesačne, čo je vtedy trikrát viac ako priemerný americký plat. Kvôli pasu ale začne vymýšľať výhovorky, že je to ďaleko a že nemá rád piesok.
Keď je raz bez práce, príde sused s ponukou: „Poď pracovať ku mne.“ Dohodnú sa, ale on povie: „Pošlem ťa na vojenskú základňu, ale musíš mať bezpečnostnú previerku.“ Na čo Whiles cúvne s tým, že mu je z pachu kerosínu zle. Nikto tomu nerozumie.
Spätné je zvláštne, že žil ďalej na úteku. Oficiálne je stále na zozname hľadaných a občas vidí svoju starú fotku v článku o pátraní po nemeckých vojnových zajatcoch. Na začiatku ich bolo päť, potom štyri, nakoniec zostal jediný on. Ale môže si tiež prečítať, že ich nechali žiť v Amerike a nijako nepotrestali.
Koniec príde, keď Jean začne v roku 1982 zháňať doklady na dôchodok.
„Si zločinec?“ pýta sa.
Jej muž predstiera, že napísal o dokumenty do Albany, hlavného mesta svojho rodného štátu New York. Keď ale nič neprichádza, vezme to do rúk Jean. Zistí, že tam nemajú žiadnu žiadosť od Dennisa Whilesa a že nikto taký sa tam nikdy nenarodil. Napíše teda do Connecticutskej chlapeckej školy a zistí, že taká škola nikdy neexistovala.
To je koniec, rozvod. Jean už má zbalené veci a vonku pred domom na ňu čaká taxík. „Si zločinec?“ pýta sa ho ešte.
Whiles to vzdá, prizná sa, že je utekajúci vojnový zajatec a že ho desaťročia hľadá FBI. Rozplače sa, potom spolu plačú a smejú sa, zatiaľ čo on rozpráva svoj príbeh.
Jean je žena činov. Vytočí číslo historika, ktorý nedávno napísal knihu o nemeckých zajatcoch v USA. Keď historik zodvihne telefón, podá Jean slúchadlo manželovi.
Potom najmú právnika, ktorý má vybaviť dohodu s vládou. A Whiles spolu s oným historikom píšu knihu o svojom schizofrenickom živote na úteku.
V septembri 1985 pred kamerami televízie NBC v programe Today vyhlasuje, že sa vzdáva. „Druhá svetová vojna dnes skončila,“ nafúkol to titulok tlačovej agentúry UPI.
Na dôkaz toho, ako pekne sa amerikanizoval, Whiles už opäť ako Georg Gärtner prichádza do televízie v sprievode svojich právnikov a v programe oznamuje miliónom divákov, že kniha je práve v predaji. Americké úrady oznámili, že Gärtner nebude deportovaný ani do Poľska, ani do gulagu, ani do Nemecka. Nebol nelegálny migrant, naopak, americká vláda ho proti jeho vôli pritiahla na svoje územie. Keď ušiel zo zajateckého tábora, riadil sa príkazom, ktorý dostal od svojej vlády, takže neurobil nič iné ako americkí zajatci, o ktorých sa po vojne točili filmy. Navyše ušiel až po vojne, takže je dosť sporné, či bol ešte vôbec vojnový zajatec.
Ale pravý koniec bol v niečom inom. Manželstvo sa už nikdy nedalo dať dohromady. Gärtner sa dozvedel, že FBI ho prestala naháňať už pred dlhými rokmi. A že jeho rodičia žili až do 60. rokov v Západnom Nemecku, mali na stole jeho fotografiu a márne čakali, že sa raz objaví, zatiaľ čo on sa v Amerike bál a hral tenis.