Podľa talianskeho psychoanalytika Luigiho Zoju, bývalého prezidenta Medzinárodnej asociácie analytickej psychológie, stála paranoja aj za ruským útokom na Ukrajinu pred tromi rokmi. Vo svojej knihe Paranoia tvrdí, že paranoja sa môže šíriť kolektívne, čo má ničivé dôsledky pre celú spoločnosť. Rozhovor dal našim kolegom z iDnes.cz.
V knihe porovnávate paranoju s psychopatiou. Ktorého by ste radšej mali za suseda – paranoika alebo psychopata?
(smeje sa) Už teraz zle spím, a toto by môj spánok určite ešte zhoršilo. Asi by som sa radšej odsťahoval…
A kto by vám bol sympatickejší?
Vo svojej praxi som sa nestretol s čistou formou ani jednej z týchto porúch, no mnoho mojich pacientov malo niektoré ich črty. Pracujem ako psychoanalytik a paranoici na psychoanalýzu nechodia – je to v ich povahe (usmieva sa). Oni totiž neanalyzujú, ale manipulujú. Sú presvedčení, že za všetko môže okolie alebo nejaký skrytý nepriateľ. Chybu hľadajú vždy len u druhých. Ak sú z niečoho obvinení, okamžite sa inštinktívne bránia a zbavujú sa viny. Správajú sa v podstate ako zviera – reagujú okamžite a prehnane. Ako pes, ktorý hystericky šteká, aj keď nebezpečenstvo nie je až také veľké. Je to obranný mechanizmus, ktorý používame aj my ostatní.
Ako to myslíte?
Keď napríklad budem hrešiť svoje vnúčatá a nebudem mať práve dobrú náladu, môžem kritiku prehnať a povedať im niečo ako: „Pozrite sa, čo ste urobili, za všetko môžete vy!“ V podstate z nich urobím obetných baránkov. V zdravej rodine si to však nakoniec vysvetlíme a dospejeme ku kompromisu. Ak nechýba sebareflexia, priznám si svoju zodpovednosť a poviem: „Včera som to prehnal. Ospravedlňujem sa.“ To však paranoik nikdy neurobí … Aj na kolektívnej úrovni je vytváranie obetných baránkov efektívne – a môže mať tragické následky, ak sa vymkne kontrole. Napríklad ako u Hitlera a Židov …
V knihe píšete, že paranoja je oveľa nákazlivejšia než psychopatia. Keď ste sa touto témou zaoberali do hĺbky, cítili ste, že sa vás to nejako dotýka?
Určite … Je to už dávno, ale moje prvé manželstvo sa, bohužiaľ, skončilo veľmi náročným rozvodom. Trvalo niekoľko rokov a vystriedalo sa pri ňom hneď niekoľko advokátov. Manželka, ktorá bola predtým mojou najbližšou osobou, sa zrazu stala mojím nepriateľom. A tým zlom, ktoré sa počas rozvodu vytiahlo na verejnosť, sme sa nakazili obaja – myslím, že sme obaja vykazovali paranoidné črty. To mi pomohlo lepšie pochopiť, čo sa odohráva v hlave paranoika. Každopádne, pôvodne čistá láska sa kvôli súdom a útokom právnikov premenila na úplný opak.
Ale nebola vaša láska chorá už predtým?
Samozrejme. Ten proces však spôsobil, že sme si už nenašli cestu späť a nestali sa z nás aspoň priatelia. Hlavnú úlohu v tom zohral môj svokor – zastával veľmi patriarchálny model a bol navyše bohatý, takže si mohol dovoliť všetkých tých právnikov… Kvôli nemu sa to neustále naťahovalo. Ako keby si ten proces začal žiť vlastným životom. Prirovnal by som to k tomu, o čom píšem vo svojej knihe – náš „kameň“ (obrazne povedané súbor našich hádok a problémov) sa dostal na naklonenú rovinu a už nebolo celkom v našej moci ho zastaviť.
Páči sa mi ten obraz naklonenej roviny. Môžeme ako spoločnosť rozpoznať, kedy sa ocitneme za bodom zlomu a boj s paranojou už nemáme úplne vo svojich rukách? Ktoré signály by nás mali varovať?
Anglický politológ a sociológ Colin Crouch sa týmto fenoménom zaoberal a nazval ho postpolitikou, ktorej základným rysom je zjednodušovanie správ, teda populizmus. Toto zjednodušovanie prebieha spočiatku veľmi pozvoľna. Crouch svoju teóriu vysvetľoval na príklade Silvia Berlusconiho (miliardár a niekoľkonásobný bývalý taliansky premiér – pozn. red.), ktorý politickú scénu pretvoril na akési divadelné predstavenie.
Televízia v jeho ponímaní nebola len médiom na informovanie o politike, ale sama sa podieľala na jej tvorbe. Spravodajstvo v jeho televíziách (vlastnil veľké mediálne impérium – pozn. red.) bolo veľmi zjednodušené. To by som označil za počiatok infikovania spoločnosti paranojou – myslím tej našej dnešnej spoločnosti. Táto „iskra“ potom preskakuje do rôznych oblastí naprieč Európou. Vidíme to na rastúcich volebných preferenciách populistických strán, nedávno sme to pozorovali aj v USA počas prezidentských volieb. Dôsledkom toho je, že ľudia z najnižších ekonomických vrstiev volia bohatých, pretože veria, že ich ochránia.
A podvedome dúfajú, že potom môžu byť ako oni?
V psychoanalýze sa tomu hovorí identifikácia, v tomto prípade veľmi naivná. Mimochodom, aj Karl Marx hovoril, že najlepším spojencom kapitalistov je lumpenproletariát, teda najnižšie vrstvy, vlastne vyvrheli. Tí podľa neho nestáli o pravidelné zamestnanie a dali sa kapitalistami podplatiť. V Taliansku jednu dobu väčšina ľudí chcela byť ako Berlusconi, teraz sa niečo podobné deje v Amerike s Donaldom Trumpom.
Ako je možné, že títo voliči často závidia susedovi lepšie auto, a pritom volia miliardára? Tým nezávidia?
Pretože susedia sú reálni. (smiech) Zatiaľ čo Berlusconi, Trump a ďalší sú len akýmsi deformovaným obrazom. A ešte tú myšlienku posuniem ďalej. Niektorí ľudia ich podľa mňa volia dokonca preto, aby si ublížili. Podobne ako dievčatá, ktoré obdivujú influencerky a závidia im ich „dokonalé“ telá, takže si poškodzujú tie svoje, s ktorými sa nedokážu zmieriť. Tie ich vzory pritom v skutočnosti nie sú také dokonalé, ako sa prezentujú na sociálnych sieťach. Ani tí politickí lídri nie sú takí, ako ich vykresľujú médiá. Voliči teda vzhliadajú k falošnému ideálu. A týmto je dnes politika otrávená.
Čo v nej podľa vás najviac chýba?
Rozhovor prebieha v Knižnici Václava Havla, takže ma napadá, že nám okrem iného chýbajú politici, ako bol Václav Havel. Teda politici s ideálmi a víziami, ktoré neboli obmedzené len na funkčné volebné obdobie, ale mali nadčasový význam.
Súhlasím s Michaelom Žantovským, ktorý v doslove k vašej knihe píše, že Václav Havel majstrovsky vystihol podstatu vašej knihy v jednom z listov, ktoré kedysi písal svojej prvej manželke Olge z väzenia. Zamýšľal sa v ňom nad svojím osobným stretom so zlom a ako kľúč k vyriešeniu tejto otázky spomenul: „Prijať zodpovednosť aj za svoje zlyhania, prijať ich bezvýhradne ako zlyhania skutočne svoje, nikam a na nič nepresúvateľné.“
Havel správne zdôraznil ten morálny prvok, ktorý je akýmsi antibiotikom proti paranoji. Paranoik aj psychopat majú spoločné to, že morálka u nich ide bokom. U psychopatov je to preto, že majú „ja“, teda ego, ale nemajú „super-ja“, čiže morálne obmedzenia. U paranoikov je morálny princíp zdeformovaný – morálku síce vnímajú, ale vinu vidia mimo seba. Chýba im schopnosť prijať vlastnú zodpovednosť a dokázať zaplatiť za svoje chyby a omyly.
Prijať vlastnú zodpovednosť je teda liekom proti paranoji?
Presne tak. Hovoril som o svojom rozvode, ktorý sa odohral pred štyridsiatimi až päťdesiatimi rokmi. Vtedy som tiež musel zaplatiť svoju cenu. Na osobnej úrovni som sa s tým vyrovnal. Problém je, či sa toto uzdravenie darí dosiahnuť aj na kolektívnej úrovni. A tam to býva oveľa ťažšie. Je náročné vyrovnať sa napríklad s prenasledovaním Židov po holokauste – to v spoločnosti zanechá trvalé stopy a traumy. Môj priateľ, slávny filmový režisér pochádzajúci z Arménska, mi rozprával o genocídach, ktoré sa v jeho krajine odohrali pred viac ako sto rokmi. A stále si to nesú so sebou.
Ako to, že sa s históriou dokázalo vyrovnať Nemecko, ale Sovietsky zväz, resp. Rusko nie?
Myslím, že za tým stojí úplne odlišná história. Nemecko je stopercentne európska krajina. Rusko je samo o sebe zložitá realita, s históriou a kultúrou, ktorá je čiastočne európska a čiastočne jedinečne ruská.
Čo všetko by podľa vás mali Rusi pomenovať, priznať si a poučiť sa z toho?
Samozrejme by sa mali ospravedlniť Poliakom za Katyň (masakra 22 000 poľských zajatcov, prevažne dôstojníkov, ktorých v roku 1940 zavraždila sovietska tajná služba NKVD, pozn. red.). Ukrajincom za hladomor (umelo vyvolaný hladomor na sovietskej Ukrajine v rokoch 1932 – 1933, pri ktorom zomrelo 3 až 5 miliónov ľudí. Sovietske vedenie v záujme rýchlej industrializácie a kolektivizácie poľnohospodárstva zabavovalo roľníkom obilie a predávalo ho do zahraničia výmenou za priemyselné technológie, pozn. red.). A všetkým za Gulag (systém pracovných a koncentračných táborov v Sovietskom zväze riadený NKVD, pozn. red.).
Ako účinný prostriedok na šírenie paranoje v spoločnosti sa v 20. storočí ukázal rasizmus a nacizmus. V knihe píšete, že nacionalizmus je ešte náchylnejší na paranoju ako socializmus. Čím to je?
Pod termín socializmus sa zmestí veľa. Máme demokratický socializmus, ktorý môžeme pozorovať v Škandinávii alebo nakoniec aj v Nemecku. V západných demokraciách napríklad priniesol výrazné zlepšenie pracovných podmienok nižšej a strednej triedy. Hovoríme však o socializme v pravom zmysle slova, ktorý označujem ako hard (tvrdý, pozn. red.) a ktorý bol a je v komunistických štátoch, nič také pozitívne tam nevidím. Nedemokratické režimy si navzájom opisovali a stále opisujú. Stalin vlastne opisoval od Lenina a okopíroval fašizmus. Len boj medzi národmi preniesol na boj medzi triedami. Preto komunizmus vidím ako určitú formu fašizmu.
Je to intolerancia, ktorá je presvedčená o svojej jedinej pravde a o tom, že má absolútnu moc. Tá slúži na utláčanie a trestanie všetkých, ktorí túto našu pravdu nezdieľajú. A to je samozrejme paranoidný prístup: rozdelíme národ na tých, ktorí idú s nami a ktorí sú proti nám, chyba je na strane druhých, teda projektujeme ju smerom von. Opäť tam dochádza k veľkému zjednodušovaniu. Všetko toto v svojej extrémnej forme je paranoja – každý jednostranný politický režim takto koná.
S obľubou porovnávate Stalina s Hitlerom. Píšete, že obaja boli narcistní, asociálni a paranoidní. U Hitlera ste navyše spomenuli rýchlosť a brutalitu a diagnostikovali hraničnú poruchu osobnosti, ktorá pozvoľna prechádzala do šialenstva, takže hlavne v neskoršom veku bolo jeho správanie veľmi nepredvídateľné. Zato o Stalinovi píšete, že viac kalkuloval. Vyplýva mi z toho, že medzi riadkami tvrdíte, že Stalin bol inteligentnejší. Chápem to správne?
(krúti nesúhlasne hlavou) Britský historik Alan Bullock tie zhody a rozdiely popisuje vo svojej knihe Hitler a Stalin: paralelné životy (1991). Všetci diktátori, či už to boli Hitler, Mussolini alebo Stalin, vždy používali všetky prostriedky modernej komunikácie, ktoré mali práve k dispozícii. Nemecký sociológ a ekonóm Max Weber v tomto kontexte tiež spomína charizmu. Môžeme tomu hovoriť napríklad politický talent. Mussolini mal charizmu určite veľkú, Hitler mal určite tiež nejakú, ale Stalin ju mal len veľmi málo. Ide o nejakú vrodenú kvalitu predvádzať sa pred publikom a nejako naň zapôsobiť.
Mussolini v tomto exceloval a vďaka tomu dostával milióny listov od talianskych fanúšičiek, ktoré mu vyznávali lásku. Keď navštívite Palazzo Venezia (renesančná budova v centre Ríma, pozn. red.), čo bolo jeho politické sídlo, kde pracoval, uvidíte celé jedno krídlo, kde prijímal svoje obdivovateľky, pil s nimi kávu a neviem, čo ešte. (usmieva sa) Hitler ani Stalin také úspechy nedosiahli. Stalin teda mal nedostatok charizmy, ale zase bol bližšie k realite než Hitler. Stalin bol pritom pôvodne veľkým obdivovateľom Hitlera, aj preto pred druhou svetovou vojnou súhlasil s dohodou o vzájomnej spolupráci a potom nebol pripravený odraziť operáciu Barbarossa (krytý názov pre nečakaný útok nacistického Nemecka proti Sovietskeho zväzu v roku 1941, pozn. red.). Povedal by som, že Stalin bol určite menej zamilovaný do svojho vlastného kultu a mýtu než Hitler a Mussolini.
A čo Putin? Prejavuje sa u neho tiež paranoja, asociálnosť a narcizmus? Aspoň sa až úzkostne bojí smrti a chorôb. Má sídlo pod zemou a obľubuje dlhé stoly, aby jeho kolegovia sedeli čo najďalej od neho …
Keď mala byť moja kniha Paranoia vydaná v ruštine, prišiel mi od tamojšieho vydavateľa list: „Milý pán profesor, vaša kniha je krásna. V polovici prekladu sme si však uvedomili, že vo svojej knihe hovoríte aj o politických osobnostiach, ktoré sú dodnes v Rusku veľmi populárne. Ak by ste mal ďalšie knihy, radi vám ich vydáme, ale túto nie.“
Takže…?
V tom liste sa objavuje prvotný príznak paranoje a to je naznačovanie. Oni nejdú priamo k veci, nepojmenujú to jasne. Stalin tiež len naznačoval, nikdy nemenoval. Hovoril: „Toho niekoho potrestáme.“ Dokonca predstieral, že má zmysel pre humor, ale skôr to boli nepríjemné žarty o ostatných, ktoré tým trestal a zosmiešňoval … Týmto e-mailom ruské vydavateľstvo preukázalo, ako užitočné by bolo, aby u nich moja kniha vyšla. To sa nakoniec podarilo, avšak u iného vydavateľa.
A čo Čína?
Tam sa mi knihu podarilo vydať na prvý pokus, hoci tam oficiálne deklarujú cenzúru. V Rusku oficiálne cenzúra nie je, môžete publikovať, ale ak budete pre režim nepohodlný, môžu vás zastreliť vo výťahu. Putin vládne strachom. V Číne by som mal dokonca prednášky. Do Ruska nepôjdem …
Čo by ste teda povedali o Putinovi? Aby sme len nenaznačovali …
Putin sa nikdy nesmeje a takmer ani neusmieva. Keby tu bol Havel alebo Kundera, určite by povedali, že je to dôkaz toho, aký je nebezpečný. A mali by určite pravdu. Humor znamená múdrosť, je to mechanizmus proti paranoji. Vtipy a smiech sú zbraňou až erotickou, pretože prinášajú až fyzické zblíženie všetkých, ktorí sa z vtipu zasmiali, pretože sú zajedno minimálne v tom, že si z daného robia srandu. Irónia navyše znamená aj pripustiť, že existujú rôzne názory, ktoré môžu stáť vedľa seba. Prekonáva priekopy, môže nám pomôcť dostať sa zo zablokovanej situácie tým, že zrazu niečo zdieľame. Proti tomu sarkazmus a cynizmus nás skôr rozdeľujú, než spájajú. U Putina by som diagnostikoval niečo neblahé a neliečiteľné.
Konkrétne?
Ťažko povedať. Každý diktátor sa narodil za iných okolností a v inej rodine. Stalin aj Hitler mali komplikovaný vzťah s násilníckym otcom a komplikovaný vzťah k svojim koreňom. Stalin mal gruzínsky pôvod, Hitler pochádzal z rakúskej provincie, obaja mali prízvuk, ktorý to prezrádzal. A Putin? Ťažko sa dá zistiť, ako skutočne vyrastal, ale zdá sa, že oňho nebolo vrelé postarané. Snímky z jeho detstva či dospievania, ktoré máme k dispozícii, sú presýtené smútkom. Nesmeje sa vtedy ani teraz. Však on sa neusmieva ani do kamery! Mal tiež ťažké detstvo, vyrastal takmer bez otca, veľa času strávil na ulici …
Vo svojej knihe Súmrak otcov (2016) popisujete zásadnú úlohu oboch rodičov vo výchove, pričom u každého z nich vyzdvihujete inú kompetenciu. Prečo?
Matka zastáva „primárnu“ starostlivosť, na fyzické potreby dieťaťa a jeho žiadosti hovorí „áno“. Otec má na starosti hlavne „sekundárnu“ starostlivosť, teda socializáciu dieťaťa, a preto môže na jeho žiadosti nasledovať jeho „nie“, ideálne s vysvetlením, prečo nie. Hlavne vďaka otcovi by sa dieťa malo naučiť rešpektovať bratov, spolužiakov, učiteľov atď. V dnešnej dobe je primárna starostlivosť samozrejme stále nevyhnutná, ale tá sekundárna je stále viac zverená rovesníkom. Alebo dokonca chytrému telefónu, novej „autorite“ dospievajúcich. K tomu sa pridáva, že v prípade rozchodu páru dieťa väčšinou stále zostáva u matky. To má samozrejme vplyv na vývoj dieťaťa. Kvôli tomu sa napríklad nenaučí nadväzovať skutočné vzťahy, čo v krajnom prípade rieši tým, že sa bude snažiť zničiť tých, ktorí nie sú na jeho strane. Stalinove čistky sú povestné. Z 1 827 delegátov XVII. zjazdu KSSS z roku 1934 ich do ďalšieho zjazdu o tri roky neskôr prežilo iba 37. Necelé dve percentá! Niektorí mu pripisujú až 50 miliónov obetí. Korene tohto šialeného konania vidím práve už v jeho detstve.
Akých rodičov ste zažil vy sám?
Narodil som sa do pevnej a milujúcej rodiny. Môj otec však bol krehký. Mnohí v tomto prípade hľadajú iné, „silné“ mužské príklady. Ja nie. Ale o generáciu skôr niektorí mladí muži hľadajúci silné príklady prispeli k rozšíreniu fašizmu. A v mojej generácii niektorí mladí muži skončili v Červených brigádach (talianska ľavicová teroristická organizácia, pozn. red.).
O 20. storočí ste napísali, že to bolo storočie zla. Ako by ste popísali naše 21. storočie?
V 20. storočí bolo ľudí zabitých inými ľuďmi viac ako vo všetkých ostatných storočiach ľudských dejín dokopy. Nie som historik ani politik, ale z toho súčasného nemám dobrý pocit. Okrem toho rastúce klimatické katastrofy, ktoré sú vyvolané bezohľadným ľudským správaním, ničia prírodu a zabíjajú najslabších: zvieratá aj najchudobnejších ľudí.
V knihe rozoberáte, že v našom storočí sa v rámci západného sveta zmenšuje úloha sovietskeho nepriateľa, ktorého nahradila islamská hrozba. Ale nezmenil to vpád Ruska na Ukrajinu? Ako reálna je hrozba jadrového konfliktu, a tým aj tretej svetovej vojny? A čo si myslíte o úlohe Číny? Tá nie je nepriateľom súčasného Západu alebo jeho hrozbou?
Sovietsky nepriateľ zmizol v dvadsiatom storočí, nie v našom storočí. Radikálny islam bol skutočnou hrozbou, ale skôr lokálnou než globálnou. Putinizmus má naopak najväčšie zásoby jadrových zbraní na svete. (Množstvo jadrových hlavíc podľa Stockholmského medzinárodného inštitútu pre výskum mieru: Rusko 5 580, USA 5 044, Čína 500, Francúzsko 290, Veľká Británia 225, India 172, Pakistan 170, Izrael 90, Severná Kórea 50. Izrael vlastníctvo jadrových zbraní nikdy nepotvrdil ani nevyvrátil, politika „jadrovej nepriehľadnosti“ je vysvetľovaná ako snaha získať výhodu odstrašenia nepriateľov. Ďalším dôvodom je, že by Izrael prišiel o 2 miliardy dolárov ročne na vojenskú a inú pomoc od Spojených štátov amerických, ktoré si zakázali financovať krajiny, ktoré majú zbrane hromadného ničenia, pozn. red.) Ako ekonomický protivník môže s Amerikou súťažiť skôr Čína než Rusko, ktoré má ekonomický výkon nižší ako Taliansko, čo je slabé, choré dieťa EÚ. Preto nás nedesí Rusko, ale Putinove jadrové hrozby. Preháňa, vie, že Rusi nechcú jadrovú vojnu. Počíta s tým, že jeho politiku podporuje aj Čína, ale tá chce vyhrať globálnu súťaž ekonomicky, nie vojnami.
Takže …?
Celá oblasť strednej Európy je poznačená silnejúcim nacionalizmom. Tieto tendencie sú napríklad v Maďarsku, čo možno súvisí aj s historickými udalosťami, napríklad po Trianonskej dohode z roku 1919, keď Maďarsko prišlo o viac než polovicu svojho historického územia. Maďarské menšiny dodnes žijú na Slovensku alebo v Rumunsku. Podobná situácia bola kedysi v Sudetách. Pred druhou svetovou vojnou miestni Nemci počúvali nacionalistické nezmysly, pretože si mysleli, že týmto sa vyriešia ich problémy. To všetko sú typické príklady paranoje v spoločnosti. Nárast paranoje v dnešnom svete umožnili technológie. Nie preto, že by boli z podstaty zlé, ale preto, že ich zle používame. Kontakty cez sociálne siete nikdy nenahradia stretávanie tvárou v tvár. To, že sa spolu čoraz menej normálne bavíme, má vplyv aj na rastúcu paranoju.
Znamená to, že sa na šírení paranoje sami podieľame?
Je to tak. Každý v sebe máme zlo, toho malého Hitlera. Preto sa musíme zaoberať svojim správaním, analyzovať ho, pýtať sa a pochybovať. My namiesto toho paranoju stále viac normalizujeme. Vzdelanosť a kultúrnosť v spoločnosti klesá. Sme stále agresívnejší, hľadáme viac odlišností než to spoločné, nálepkujeme. Pričiňujeme sa o to, že sa svet stále viac polarizuje. Namiesto toho, aby sme chceli zmeniť seba a pochybovali o svojej pravde, ukazujeme na ostatných, chceme ich meniť, alebo ich rovno zničiť. Poznáme to z histórie. Začína to tým, že je niekto označený za iného. Potom za cudzinca. Zrazu je to nepriateľ. A potom vytvárame dojem, že ide o menejcenného človeka, skôr podčloveka. Týmto tiež relativizujeme aj svoje činy, pretože eliminovať podčloveka je niečo iné než ublížiť človeku. Keď táto psychická infekcia ovládne masy, máme tu pandémiu paranoje. Tá dynamika môže byť tak mocná, že vedie ku kolektívnym zločinom – pogromom, čistkám, genocíde …
V knihe sa zmieňujete aj o nesamozrejmosti postaviť sa zlu a násiliu. Premýšľali ste, ako by ste konali počas druhej svetovej vojny? Dokázali by ste sa postaviť zlu? Alebo by ste poslušne plnili rozkazy ako drvivá väčšina vojakov? Je podľa vás povinnosťou mužov ísť do vojny, alebo je legitímne sa jej vyhnúť?
Najprv by som sa asi riadil rozkazmi. Ale po dlhšom zvažovaní by som – snáď – pridal k antifašistickým partizánom. Snaha vyhnúť sa násiliu je legitímna a ľudská. Ale postaviť sa mu na odpor a použiť pri tom násilné prostriedky sa často od určitého okamihu stáva nielen právom, ale aj povinnosťou solidarity s obeťami. Aby som bol konkrétny, som proti tým, ktorí hovoria: „Prestaňte posielať zbrane na Ukrajinu!“
Kto môže za to, že aj v západných spoločnostiach, ktoré žili dlhé desaťročia v demokracii, rastie obľuba paranoje alebo populizmu?
Demokracia paradoxne uľahčuje cestu k paranoji. Už preto, že keď býval panovníkom monarcha, vládol doživotne, bol vlastne akýmsi bohom. Kým dnešný „panovník“ je v demokracii volený. Musí teda v politickej súťaži vyargumentovať, prečo by mal stáť v čele krajiny práve on, presvedčiť voličov. A samozrejme je zvodné ukázať radšej na možného vinníka zlého stavu než vysvetľovať, čo zmením, aby sme sa mali lepšie. Pretože prísť s nejakým riešením je ťažšie a namáhavejšie. A prečo by politici mali meniť stratégiu, keď to funguje? Všetci v sebe máme pokušenie zveriť sa do rúk paranoického vodcu. A to pokušenie v skupine rastie. Inteligencia skupiny má totiž sklon prispôsobiť sa úrovni najjednoduchších a najpudovejších členov. Paranoja pomáha uzurpátorom k moci, absolútna moc zas prebúdza vo vodcovi sklony k paranoji. K rozpútaniu vojny stačí jeden paranoik, k mieru je potrebné oveľa viac ľudí.
Môže za súčasný stav aj zlyhanie elít? Vedcov, novinárov, učiteľov?
Nechcem nikoho obviňovať, pretože práve to sa mení na paranoju. Ale určite za to môže polarizácia politiky. Populizmus, ktorý miesto diskusie kričí. Informácie, ktoré k nám prichádzajú v podobe krátkych agresívnych viet. Kým pozitívna myšlienka je pomalá, musíte ju vysvetliť, na šírenie nenávisti stačí rýchle a stručné heslo, ktoré osloví masy. Čím kratšia správa, tým lepšie to funguje.
Ako číry produkt paranoidného myslenia ste uviedli aj výrok: „Pravda neexistuje.“
Je to lacná fráza, ako sa vyhnúť zodpovednosti. Vlk a baránok z antickej bájky sa tiež o pravdu bili. Napriek tomu je jasné, že vlk je oveľa silnejší a nepochybuje, že bude môcť baránka zjesť. Nebude to však úplne zadarmo – svoj čin musí ospravedlniť, to znamená „učiniť ho správnym“. „Kalíš mi vodu,“ spustí vlk. Baránok: „Ako by som mohol ja tebe kaliť vodu, keď tečie od teba ku mne?“ Vlk: „Ale pred rokom si ma ohováral!“ Baránok: „Nie, vlk, pred rokom som ešte nebol na svete.“ Vlk: „Ak si to nebol ty, tak určite tvoj brat.“ Vlkova paranoja sa neobmedzuje na obviňovanie slabšieho z vymyslených krívd – vlk tieto domnelé krivdy považuje zároveň za pôvodné zločiny a tak svoju vlastnú agresiu premení na obranu …
Ako sa teda brániť paranoji?
Hlavne musíme vedieť prijať vlastnú zodpovednosť. Prestali ukazovať na ostatných a obviňovať druhých. A ako sa brániť ďalej? Humorom, vzdelaním, čítaním kníh. Čítame málo. Pri knihe si môžete vybrať, akou rýchlosťou budete čítať a ukladať informácie do pamäti, môžete o napísanom dlho premýšľať. Kým pri sledovaní televízie ste len pasívny prijímateľ väčšinou veľmi zjednodušených správ. Lenže svet nie je čiernobiely a problémy bývajú zložité.
Mimochodom Dante v Božskej komédii posiela do najspodnejšieho poschodia pekla tých, čo si nič nemyslia, nezaujímajú žiadne stanovisko. Pomohlo by nám nebyť tak ľahostajní. A prejavovať viac ľudskosti. Veľmi sa mi páči napríklad projekt Daniela Barenboima, argentínsko-izraelského pianistu a dirigenta ruského pôvodu. Okolo roku 2000 dal dokopy orchester zložený z izraelských a palestínskych muzikantov. Za iných okolností by možno stáli proti sebe s túžbou sa zabiť, ale vďaka hudbe majú spoločný cieľ a spolupracujú. Niekto namietne, či to nie je málo. Avšak aj niečo malé je miliónkrát viac než neurobiť nič. I sebemenší príspevok k lepšiemu svetu je nesmierne dôležitý.
