Všeobecne intelekt pomáha väčšine priemerne inteligentných ľudí dosahovať úspech. Na druhej strane však veľmi vysoké IQ často spôsobuje množstvo pochybností, čo môže človeka paralyzovať až do tej miery, že sa niekedy nedokáže rozhodnúť.
Ľudia s vysokým IQ bývajú často k sebe hyperkritickí a bývajú príliš perfekcionisti. Vysoké IQ ich môže častejšie uväzniť v negatívnych myšlienkach a emóciách. „Alebo majú sklony k depresii len preto, že sa svojou vysokou inteligenciou príliš zaoberajú?“ pýta sa rečnícku otázku Zuda. Zároveň sa hovorí, že dôležitejšie než IQ (logické myslenie, matematické schopnosti, priestorová predstavivosť) býva pre život EQ (emocionálna inteligencia), teda napríklad schopnosť nadväzovať a udržiavať vzťahy
A čo viac, medzi nadpriemerne inteligentnými ľuďmi je o niečo viac tých, ktorí trpia duševnými poruchami a depresiami, vyplynulo z prieskumu medzi členmi Mensy – klubu ľudí, ktorí majú IQ nad 130 a radia sa medzi 2 % najinteligentnejších ľudí v populácii. O tejto problematike sa v rozhovore podelil psychológ Tomáš Zuda, ktorý poskytol rozhovor našim kolegom z iDnes.cz.
Čo je to inteligencia?
V psychológii sa štandardne chápe ako schopnosť riešiť situácie a problémy a je definovaná ako celkom stabilná vlastnosť človeka, s ktorou nemôžeme príliš manipulovať. Mimochodom, jej najpresnejšia definícia je schopnosť uspieť v špeciálnych IQ testoch. Pri skúmaní intelektu sa zistilo, že sa u ľudí vyskytuje v rôznej miere v jednotlivých zložkách, ako je morálna, verbálna, hudobná, matematická, geometrická inteligencia... A tiež to, že existuje inteligencia v širšom slova zmysle, ktorá ponúka ďalšie kritériá, podľa ktorých môžeme ľudí porovnávať. Neskôr prišiel najmä americký psychológ Daniel Goleman s pojmom „emočná inteligencia“. Hovorí, že emočná a sociálna inteligencia je v mnohých situáciách dokonca dôležitejšia, najmä vo vzťahoch a pri rozhodovaní. Ja by som však dodal: nie v extrémoch, ale v priemernom pásme intelektu v tom pôvodnom, užšom slova zmysle.
Platí príslovie „šťastný blázon“, ktoré naznačuje, že čím hlúpejší, tým šťastnejší?
Priamo úmerne by som to nenazval. Je pravda, že byť trochu „jednoduchší“ – v rámci priemeru – je možno lepšie, pretože takí ľudia veľa vecí neřešia. Zároveň však s nižšou inteligenciou prichádza riziko, že ľudia „naletia“, urobia chyby, kvôli ktorým sú potom nespokojní. Navyše si veľa menej inteligentných ľudí uvedomuje, akí sú, čo ich neteší, ale musia sa s tým zmieriť.
Dá sa povedať, že väčšine priemerne inteligentných ľudí inteligencia pomáha k spokojnosti?
Z hľadiska intelektu je priemer a mierny nadpriemer fajn, pretože všeobecne pomáha v živote k úspechu a majetku – a oboje prináša spokojnosť. Problémy prichádzajú až za hranicami priemeru. Avšak oveľa viac než intelekt ovplyvňujú pocit spokojnosti iné osobnostné vlastnosti, sociálna inteligencia a samozrejme životné rozhodnutia a životný štýl – konkrétne napríklad alkoholizmus, konzumácia drog, kriminalita, násilie, podliehanie kultom a podobne. A to, čo zohráva pri životnej spokojnosti najväčšiu rolu, sú najbližšie vzťahy, v ktorých človek žije. Čo opäť nemusí súvisieť s inteligenciou, pretože vzťahy sú do značnej miery aj výsledkom napríklad šťastia. Ale intelekt môže pomôcť k uvedomeniu si prípadných trhlín vo vzťahu a k premýšľaniu o krokoch, ako vzťah zlepšiť.
Môže byť intelekt vo vzťahu aj nevýhodou?
Bohužiaľ áno. Často pomáha prinášať aj argumenty, ktoré posilňujú nestrategickú pozíciu, v ktorej sa človek vo vzťahu ocitol. Intelekt je služobníkom vnútornej motivácie, či už v pozícii tyrana, alebo obete.
Inteligencia je nástroj k úspechu a ten je zdrojom spokojnosti. Sú najbohatší ľudia najspokojnejší?
Neodporuje si to. Na druhej strane sa mi nezdá, že by väčšina najbohatších Čechov bola najspokojnejšia. Od určitej úrovne sú dokonca bohatstvo a s ním spojená moc pre vzťahy nebezpečné. A je veľké umenie, ak taký človek zostane v jednom partnerskom vzťahu celý život. Spokojnosť však súvisí aj s konkrétnou životnou fázou. Podľa výskumov sú v priemere najmenej spokojní ľudia v strednom veku, a v starobe má miera spokojnosti tendenciu zlepšovať sa. Je to paradox, pretože v strednom veku má človek tie najväčšie možnosti. Často však nemá čas na podstatné veci.
Biznisu mnohokrát podriadia svoje vzťahy aj podnikatelia.
U podnikania je problém hlavne v prvej fáze, keď je potrebné venovať rozvoju biznisu všetok čas. A to je fáza, kedy vzťahy veľmi trpia, niekedy dokonca neprežijú. Niektorí si to vôbec neuvedomujú. Ďalší sa realizujú v podnikaní a tým riešia práve nefunkčné vzťahy s najbližšími… Sú však aj takí, ktorí dokážu zvládnuť životný balanc aj v exponovaných pozíciách, v ktorých by veľa ľudí byť nechcelo. Uvedomujú si riziko, aké moc a zaneprázdnenosť prináša do ich vzťahov, a snažia sa s tým niečo robiť.
Ako sa inteligencia dedí?
Existuje na to niekoľko výskumov, ale výsledky sa pohybujú na dostatočne širokej škále v desiatkach percent, takže s istotou môžeme povedať len to, že nejaká časť, pravdepodobne viac ako polovica intelektu, je dedičná. Skôr ide o potvrdenie na úrovni pozorovania vo vzťahu k našim rodičom, na genetickej úrovni však nemáme jasno. Nevieme, z akej časti sú gény zodpovedné priamo za intelekt.
Kedy intelekt dozrieva?
Veľký význam, najmä v období dospievania, má prostredie, v ktorom vyrastáme, a bohatstvo a rozmanitosť podnetov, ktoré dostávame. Do značnej miery je tiež zásadná výživa, čo sa nás až tak netýka, ale v niektorých krajinách, kde nie je tak pestrá, hrá veľkú rolu. Štúdie tvrdia, že 80 % vrodeného intelektu dozrieva až do puberty. Najznámejšie sú kognitívne teórie švajčiarskeho psychológa Jeana Piageta, ktoré tvrdia, že v období puberty je intelekt prakticky zrelý. Na svojom vrchole je potom – ako ja hovorím „hrubá výpočtová sila ľudského mozgu“ – vo veku okolo dvadsiatich, dvadsiatich piatich rokov. Keď sa napríklad pozriete na najlepších šachistov sveta, medzi nimi je možno pár štyridsiatnikov či päťdesiatnikov, ale väčšina má okolo dvadsiatky. Dopredu ich poháňa najmä tá „hrubá výpočtová sila“, spolu s pamäťou, samozrejme, pričom aj to súvisí s inteligenciou.
To znamená, že skúsenosti v neskoršom veku nemajú vplyv na inteligenciu?
Aj keď vo veku okolo 25 rokov začne hrubá výpočtová sila mozgu preukázateľne klesať, skúsenosti sú dôležité. Z hľadiska vývoja intelektu je totiž potrebné ho rozdeliť na krystalickú a fluidnú inteligenciu. Fluidná inteligencia, teda tá hrubá výpočtová sila mozgu, vrcholí okolo 25. roku veku. Krystalická, získavaná skúsenosťami a zapisovaná do algoritmov nášho správania, sa postupne pridáva. A je veľmi dôležitá pri riešení najmä štandardných situácií a problémov.
Zrelosť súvisí hlavne s vývojom sociálnej, prípadne emočnej inteligencie, s umením efektívne a primerane fungovať vo vzťahoch, ako aj s rozpoznaním seba samého, svojich silných a slabých stránok a schopností. Naše skúsenosti prispievajú k rozvoju krystalickej inteligencie, ktorá celkový pokles hrubého intelektu spomaľuje. A v úzkom obore môže dokonca priniesť významnejšie výhody než fluidná inteligencia.
Pre spokojnosť v akomkoľvek prostredí, kde ľudia spolupracujú, je teda veľmi dôležitá emočná inteligencia. Čo o nej vieme?
Merať EQ, teda emočnú inteligenciu, je oveľa zložitejšie než stanoviť IQ, o ktorom máte za pol hodiny s papierom a ceruzkou v ruke po vyplnení testu celkom dobrú predstavu. Žiadne číslo EQ stanoviť nemožno. Asi ani nemôže existovať test, v ktorom by ste naozaj ľudí cielene vystavovali prežitkom a merali ich reakcie. Snáď len osobnostné testy a ich výsledky nám môžu niečo napovedať.
Ako dôležité sú pre našu spokojnosť sociálna a morálna inteligencia?
Sociálna inteligencia je schopnosť orientovať sa a efektívne sa rozhodovať vo vzťahoch. Podľa Golemana je jednou zo složiek emočnej inteligencie. Opäť to však nie je pojem, ktorý by všetci autori používali rovnako. Niekedy sa do nej zahŕňa aj empatia (vcítenie sa do pocitov druhého človeka, pozn. red.), inokedy stojí zvlášť a ide v nej viac o komunikáciu a interakciu. Pre úspech človeka sú obidve složky veľmi dôležité. Keď budete vyberať zamestnancov a budete mať vopred stanovené kritériá na úrovni intelektu, napríklad o štúdiu, jazykovej vybavenosti a podobne, bude ich sociálna inteligencia hrať oveľa väčšiu rolu.
A čo morálna inteligencia?
Literatúra o vývoji morálneho usudzovania popisuje, ako sa dieťa s pribúdajúcim vekom učí najprv rozlišovať, čo je dobre a čo zle, ale potom aj posudzovať správanie ostatných podľa toho, čo ostatní vnímajú a ako sa cítia. Súvisí so sociálnou inteligenciou a určite aj so zrelosťou osobnosti. Vo veľkých štatistických číslach budú mať inteligentní ľudia pravdepodobne aj vysoký morálny štandard, existujú však aj takí, ktorí majú veľmi vysoký intelekt, ale zároveň veľmi nízku morálnu inteligenciu a etické rozhodovanie.
Je medzi najbohatšími ľuďmi väčšie percento tých s nižšou sociálnou a morálnou inteligenciou?
Musíme rozlišovať medzi tými, ktorí získali bohatstvo sami, a tými, ktorí ho zdedili. U druhých je to skôr náhoda. U prvých je isté, že majú optimálnu nadpriemernú mieru intelektu, pretože nad určitú hranicu IQ už nie je veľa tých, ktorí by boli úspešní v oblasti zarábania obrovských peňazí. Čo sa týka emočnej inteligencie, niektoré jej složky sú pre takýto úspech takmer nevyhnutné. Títo ľudia majú napríklad schopnosť odhadovať, ako druhí fungujú, dokážu motivovať seba aj druhých, majú vysokú schopnosť sebaregulácie. A pritom sa tieto schopnosti vôbec nemusia stretávať s morálnou inteligenciou. Dokonca môžu súvisieť aj s určitým stupňom psychopatie. Takíto ľudia sú najnebezpečnejší, pretože sú úspešní a zároveň dokážu konať bezočivo. (Psychopati majú potlačený súcit, pocit viny aj strach, manipulujú ostatnými a idú za svojim cieľom „cez mŕtvoly“. Zvyčajne sú veľmi pracovití, racionálni, inteligentní a rozhodní, ani stres ani emocionálne vypäté situácie ich nevykoľajú. Vojne ide o ideálnych vodcov. V spoločnosti je psychopatov približne 1 %, pozn. red.)
Spomenuli ste najlepších šachistov. Patria práve oni k najinteligentnejším ľuďom na svete?
Ťažko povedať, pretože aj šachy predstavujú len jeden typ problémov, ktoré sa človek naučí riešiť. Ale rozhodne dosiahnu vysoké hodnoty v IQ testoch... Mimochodom, intelekt sa pomocou IQ testov začal pôvodne skúmať preto, aby sa vďaka relatívne jednoduchým metódam spolehlivo odlíšili ľudia, ktorí môžu v armáde preberať zodpovednejšie funkcie, majú väčšiu kapacitu pri spracovávaní informácií a rozhodovaní. Tento prístup viedol k definícii tzv. G faktora – všeobecného faktora intelektu. Čo je číslo IQ udávajúce hrubú mieru intelektu každého človeka a zahŕňajúce aj mieru ďalších podsložiek na verbálnej, matematickej, geometrickej a niektorých ďalších úrovniach. Priemerné IQ je 100 bodov a smerodajná odchýlka je 15, čo znamená, že najväčšia časť populácie sa pohybuje medzi 85 a 115 bodmi. Hovorí sa aj o oveľa nižšom alebo vyššom IQ, ale podľa môjho názoru to v extrémoch už veľa nedáva zmysel, pretože najmä pri vysokých číslach IQ je potom oveľa dôležitejšia štruktúra intelektu.
Uvádza sa, že 2 % ľudí na svete dosahujú nadpriemerné IQ nad 130. Čo je podmienkou pre prijatie do organizácie Mensa. Z prieskumu práve medzi členmi Mensy sa ukázalo, že sa u nich častejšie než v bežnej populácii vyskytujú depresie a duševné poruchy. Prečo?
Jednou z vecí, ktoré k tomu vedú, je takzvaná ruminácia. Čiže prežúvanie si v hlave najmä negatívnych myšlienok, obáv, z toho, čo sa mi nepodarilo, a podobne. A čím vyšší intelekt, tým lepšie môže človek ruminovať. Toto môže byť jeden z faktorov, ktoré stoja za výsledkom prieskumu.
Je to jediný pravdepodobný dôvod?
Sú to členovia organizácie, kde o sebe všetci vedia, že patria k 2 % ľudí z celej populácie na svete. Sú hrdí na to, že sa ocitli medzi elitou, takže je zaujímavá aj otázka, do akej miery ich to vedie k depresivite práve dôrazom na intelekt. Čiže: jeden predpoklad môže byť, že vysoký intelekt robí depresivitu pravdepodobnejšou. A druhý je, že väčší sklon k depresivite majú tí, ktorí sa so svojou vyššou inteligenciou zaoberajú. Vysoko inteligentní ľudia bývajú často presvedčení, že sú inteligentnejší, než v skutočnosti sú, pretože často stretávajú tých, ktorí sú menej chytrí. Väčšinou si uvedomia realitu, keď sa dostanú do spoločnosti iných veľmi inteligentných ľudí.
Rumináciu, teda prežívanie negatívnych myšlienok v hlave, vraj sprevádza zúžené vnímanie reality, kedy človek nie je schopný vnímať širšie súvislosti. Ako je možné, že práve inteligentným ľuďom včas nedôjde, že sa okolo nich deje niečo zlé?
Problém depresivity spočíva v tom, že negatívne myšlienky vyvolávajú negatívne emócie a človek je zameraný len na to, kam ho vedie nastavenie mysle, a má obmedzený rozhľad. Je potom ťažké vidieť, že realita je iná.
Poslednú dobu čoraz častejšie počujeme odporúčania: buď sám sebou. Môže totalitný komunistický režim, ktorý tu desaťročia nabádal občanov, aby pracovali pre blaho celku a lepšie zajtrajšky, za to, že táto osobnostná zložka zrelosti je dlhodobo oslabená?
Carl Gustav Jung povedal, že úlohou prvej tretiny života človeka je spoznať sám seba a úlohou zvyšku života je pracovať na tom, aby som posilnil svoje slabé stránky. Hovorí o sebapoznaní a rozvoji. Komunizmus tomu určite naklonený nebol. Na druhej strane dnes vidím aj tendencie k preháňaniu. Čiastočne v rámci ezoteriky, ale aj ako trend, móda, že je najdôležitejšie, čo človek cíti, a podľa toho by sa mal chovať.
Aká je efektívna cesta k spokojnosti?
Čo sa týka intelektu, ten jednoducho po 25. roku veku bude klesať, ale neustálym vzdelávaním a získavaním nových zručností ho môžete precvičovať, aby výkon klesal pomalšie. Je preukázané, že udržiavaniu kondície intelektu najviac pomáha zdravie tela, hlavne obehového systému, teda pohyb, fyzická aktivita. A ešte dôležitejšie je posilňovať vzťahy, sociálnu a emočnú inteligenciu. Na týchto oblastiach sa dá pracovať. Napriek tomu, že aj to sa dá preháňať. Sú ľudia, ktorí neustále hľadajú nové workshopy a rozvojové aktivity, skupiny a teórie. A niekedy kvôli tomu trochu zabúdajú žiť.
