Marieke Vervoort zomrela vo veku 40 rokov, v utorok 22. októbra 2019 okolo 20:15. Bola vo svojom dome v Diest na severovýchode Belgicka, jej rodičia a blízki sa po malej rozlúčkovej párty postavili k jej posteli. Všetko bolo presne tak, ako plánovala.
Svetová rekordérka a paraolympionička s nevyliečiteľným degeneratívnym stavom, ktorý jej spôsoboval mučivé bolesti, sa rozhodla využiť belgický zákon o eutanázii. Teraz dokumentárny film s názvom Addicted to Life, ktorý vychádza v jej rodnom Flámsku, rozpráva o jej posledných rokoch a o tom, ako si vybrala okamih svojej smrti. Nakrútila ho francúzsko-americká dokumentaristka Pola Rapaport, uvádza The Guardian.
Prvé príznaky prišli v 14-tich rokoch
Vervoortová mala 14 rokov, keď prvýkrát začala pociťovať príznaky toho, čo bolo neskôr diagnostikované ako nevyliečiteľné degeneratívne ochorenie chrbtice, ktoré spôsobilo paraplégiu.
Vo filme rozpráva o tom, ako v roku 2007 uvažovala o samovražde, keď sa jej stav zhoršoval, čo jej bránilo zúčastniť sa na súťažiach ironman a triatlon. Po zdĺhavej procedúre, ktorá si podľa nej vyžadovala súhlas troch lekárov a rozhovory s psychiatrom, poslala žiadosť o eutanáziu. „Bolo to, akoby zo mňa spadlo niečo ťažké,“ spomína vo filme. „Máte svoj vlastný život vo svojich rukách a môžete povedať, kedy je dosť,“ hovorí športovkyňa.
Natáčal sa tri roky
Film sa natáčal tri roky, až kým sa Vervoort nezhoršil stav. „Teraz mám 38 rokov, mala by som byť v najlepších rokoch, ale všetky moje pohyby spôsobujú bolesť,“ hovorí športovkyňa vo filme. Tiež oslepla a mala čoraz častejšie a vysiľujúce záchvaty. „Môže sa stať, že sa cítim veľmi, veľmi zle, dostanem epileptický záchvat, plačem, kričím od bolesti. Potrebujem veľa liekov proti bolesti, válium, morfium,“ prezradila Vervoot v roku 2016 pre BBC.
Výsledkom je nakoniec 90-minútový intímny portrét Vervoort s jej štipľavým čiernym humorom. „Ďalšia párty bude môj pohreb,“ žartuje s niektorými zo svojich priateľov. Na obrazovke sú veselé momenty plné vzrušenia ako bungee-jumping na invalidnom vozíku, parašutizmus v interiéri a preteky na Lamborghini s belgickým vodičom Nielsom Lagrangeom.
No objavia sa tam aj dramatické emotívne chvíle, keď Vervoort bledá a v bezvedomí leží na pohovke, keď sa jej vystrašení rodičia snažia pomôcť, alebo v nemocnici napojená na prístroje. Film je aj portrétom jej priateľov a rodiny, ktorí bojujú s jej rozhodnutím a v závere snímka rozvádza posledné dni športovkyninho života.
Rozlúčková párty
Od začiatku bolo dohodnuté, že Vervoortova smrť nebude sfilmovaná. Na svojej poslednej rozlúčkovej párty Rapaport umiestni kameru do zadnej časti miestnosti a zachytí posledné rozlúčky a trápne ticho, potom príchod lekára, aby splnil Vervoortovo posledné želanie.
Pre filmára to bol jedinečný projekt. Smrť Vervoortovej bola koncom projektu, ale aj stratou niekoho, koho poznala ako priateľku. „Áno, poznala som ju. Zažili sme spolu skvelé časy,“ povedala Rapaport. Nebolo to však typické priateľstvo. „Celý vzťah bol založený na tomto rozhodnutí, ktoré urobila. Vždy to bolo v pozadí našich rozhovorov, našich natáčaní, všetkého. Tam to všetko smerovalo,“ dodala
Väčšinou o eutanáziu žiadajú starší ľudia
Belgicko je jednou z mála krajín, kde je asistované umieranie legálne. Podmienky sú prísne: osoba musí byť „v zdravotnej situácii bez nádeje“ a v stave „neustáleho a neznesiteľného“ fyzického alebo psychického utrpenia, ktoré nemožno zmierniť. Musí byť tiež preukázané, že majú mentálnu kapacitu rozhodnúť sa a nie sú vystavení vonkajšiemu tlaku. V roku 2021 ukončilo svoj život eutanáziou 2 700 ľudí, hoci na rozdiel od Vervoortovej drvivá väčšina mala viac ako 60 rokov. Len 1,5 percenta malo menej ako 40 rokov.
„Ľudia by mali mať právo sa rozhodnúť, kedy im má lekár pomôcť odísť, ak aj tak zomrú. Toto nie je samovražda,“ povedala Rapaport. „Právo na smrť zachránilo Marieke Vervoort život,“ dodala režisérka.
Vervoort získala striebro a bronz v Riu v roku 2016 v pretekoch T52 na 400 m a 100 m na invalidnom vozíku. Rozšírila tak už existujúcu zbierku zlata a striebra, ktoré vybojovala pred štyrmi rokmi na paraolympijských hrách v Londýne.
