Pred 50 rokmi vtrhol na plátna kín film Martina Scorseseho Mean Streets, kakofónia soundtracku, filmových štýlov, náboženstva a násilia, ktoré pevne utvrdili mladého filmára ako vystrihnutého z iného plátna, píše portál The Conversation.
„Ako každý priekopník obrazovky pred ním – od raného filmového iluzionistu Georgesa Mélièsa až po tvorcov francúzskej novej vlny z 50. rokov – aj Scorsese testoval celý rad filmových možností,” hovorí Lesley Harbidgeová, vedúca filmového a televízneho odboru na University of South Wales.
Štúdio s modrým osvetlením (naznačujúcim nočný čas) v úvodných minútach dokonale navodí atmosféru skromného bytu malého gangstra Charlieho (Harvey Keitel). Sú tu intímne zábery starého domáceho filmu Super8, ale aj scény skutočného festivalu San Gennaro v newyorskom Little Italy. Je to dokumentárny film? Zašlý bar zaliaty červenou farbou (ktorá sa stala Scorseseho charakteristickou farbou) rozpráva iný príbeh.
Nový Hollywood
Mean Streets dokonale zachytáva trúfalosť Nového Hollywoodu, kolektívu (väčšinou) mladých, (väčšinou) mužov, (väčšinou) bradatých filmárov na misii prepísať pravidlá kinematografie z konca 60. rokov.
„Scorsese a súčasníci (vrátane Roberta Altmana, Georgea Lucasa a Stevena Spielberga) boli do klasického Hollywoodu rovnako zamilovaní, ako proti nemu reagovali. Koniec koncov, vyrastali a boli fanúšikmi starých westernov Johna Forda a komédií Howarda Hawksa a Franka Capru,” pokračuje Harbidgeová.
Bola to generácia absolventov filmových škôl. Rovnako ako kinematografická francúzska nová vlna pred nimi, aj oni sa videli ako filmoví umelci, ktorí majú povedať niečo nové a osobné.
Scorseseho vlastná vízia, zvečnená v tomto hlučnom filme z roku 1973, sa týkala amerických „zlých ulíc“ a konfliktných antihrdinov, ktorí sa nimi snažili prechádzať. Vietnamská vojna zaťažovala svedomie spoločnosti a mužské psychologické otrasy zatemnili plátna kín.
„Kariéru kolegu z Nového Hollywoodu Altmana definovali antihrdinovia a v širšom zmysle popieranie hollywoodskych konvencií. Jeho film McCabe a pani Millerová z roku 1971 pretvorili klasický western. Teraz The Long Goodbye z roku 1973 vzal konvencie noirového filmu a postavil ich, ako aj múdreho hrdinu žánru stelesneného v slávnom Bogartovom súkromnom očku.”
S týmito kriminálnymi prostrediami a odcudzenými antihrdinami je ľahké zhrnúť rok 1973 ako rok tvrdých, často násilných, kasových trhákov. Najvyššie zarábajúci film Exorcista, režírovaný ďalším absolventom Nového Hollywoodu, Williamom Friedkinom, sa dostal na plátna a vyvolal kontroverzie – jednak pre postavenie kňaza ako zneužívateľa detí, jednak pre (vraj) vyvolávanie „mdlôb, zvracania a infarktu v kinách“.
„Nie sú to stredné mestské ulice, ale divoká otvorená oblasť Badlands v Južnej Dakote, kde sa impulzívne zabíjanie Terrencea Malicka odohráva v jeho slávnom filme. A potom sú tu šokujúce následky skupinového znásilnenia vo filme Serpico Sydney Lumet, ďalší neo-noir/generický zvrat filmu, ktorý sa sústreďuje na príbeh dobrého policajta (Al Pacino), ktorý odoláva zlým policajtom,” opisuje éru filmová odborníčka.
Viac násilia odzrkadľovali filmári aj preto, že stále trvala vojna vo Vietname. „Zaujímalo ich, ako môže kinematografia ako veľmi osobitá umelecká forma skúmať násilie. Nový systém hodnotenia filmov im dal väčšiu slobodu (teraz sa mohol zobrazovať explicitnejší obsah, aj keď len určitej vekovej skupine). A rastúce mládežnícke publikum bolo hladné po týchto nových – niekedy grafických, ale často podvratných – filmových príbehoch.”
Nechýbala ani zábava
Rok 1973 bol však aj rokom sci-fi šantenia Woodyho Allena vo filme Sleeper, oscarovej komédie Petera Bogdanovicha s otcom a dcérou griftera Paper Moon, oscarovej gamblingovej hry The Sting a najnovšieho z bondoviek Live and Let Die s Rogerom Moorom.
Tretím najlepšie zarábajúcim filmom roku 1973 bol American Graffiti Georgea Lucasa, niekoľko rokov pred Star Wars. Je to poloautobiografická pocta režisérovým tínedžerským rokom a jej soundtrack s rock‘n‘rollovými hitmi nám pripomína, aká dôležitá je hudba v našich životoch počas dospievania. Spoločné hamburgerové rande a stredoškolské tance však nie sú navždy: epilóg nám hovorí, že jedno z detí bolo zabité vo Vietname.
„Podobne ako Mean Streets je Lucasov film odvážnym filmovým experimentom: hudobné texty sú svojrázne umiestnené a dokonca aj tie isté piesne môžu znieť radikálne odlišne: sviežo a jasne, ako na domácom stereu; duto v obrovskej školskej hale; tlmené a škrabavé v rádiu. (Kritici to nazvali „svetotvorba“). Altman tiež voľne experimentoval v The Long Goodbye - počúvajte, ako sa tá istá titulná pieseň vo filme prehráva v rôznych žánroch a štýloch.”
Rýchlo vpred o päť desaťročí a súčasní filmári ako David Fincher, Greta Gerwig a Christopher Nolan pokračujú v prepisovaní pravidiel kinematografie. Kto hovorí, že filmy musia byť lineárne? Musia byť postavy naozaj dobré alebo zlé? Prečo musia byť kamera a zvuk spojené s dejom?
„Fúzy môžu byť po 50 rokoch voliteľné, ale misia otestovať hranice veľkej obrazovky nie je,” dodáva na záver Lesley Harbidgeová.
