Letný kino-ošiaľ je na svojom vrchole. Do multiplexov dorazili oba najväčšie hity tohto leta (prepáč, Tom Cruise) - Barbie a Oppenheimer. Dva filmy, ktoré sa od seba nemôžu viac líšiť, konečne plnia kinosály na prasknutie. A bez zbytočných rečí ti hneď môžem povedať, že sa rozhodne oplatí vidieť oba.
V čase, kedy 2. svetová vojna ešte vyzerala nerozhodne, sa na diaľku odohrával dramatický súboj medzi Spojenými štátmi a Nemeckom o to, kto prvý zostrojí atómovú bombu a získa tak rozhodujúcu prevahu nad nepriateľom. Tajný americký výskum, známy ako Projekt Manhattan, viedol astrofyzik Robert Oppenheimer.
Smrť, ničiteľ svetov
Pod obrovským časovým tlakom sa spolu s tímom ďalších vedcov snažil zostrojiť vynález, ktorý mal potenciál zničiť svet. Bez jeho včasného dokončenia by sa ten istý svet nedal zachrániť. Ako sa teda podaril film o mužovi, ktorý sa „stal smrťou, ničiteľom svetov”?
Obľúbený režisér Christopher Nolan sa druhýkrát vo svojej kariére vracia k téme druhej svetovej vojny. Na rozdiel od tiesnivého Dunkirku však teraz dostávame životopisný film o mužovi, ktorý sa stal známy ako otec atómovej bomby. Počas prvej polovice tohto trojhodinového diela sledujeme dynamickú drámu vykladanú na silných dialógoch v niekoľkých časových rovinách.
Tentokrát to však Nolan uchopil omnoho lepšie ako v prípade jeho predchádzajúcich projektoch a divák nemá tendenciu sa stratiť. Do brutálne efektného odpálenia testovacej bomby máme pred očami lekciu dejepisu, ktorá sa následne začne meniť na drámu s hororovými prvkami, ďalšie budovanie napätia a boj, ktorý sa zdá byť vopred prehraný.
Film, aký sa už nerobí
Výprava je dokonalá a celkovo film pripomína snímky, ktoré sa už pekných pár rokov už v Hollywoode netočia. Všetko je poctivé, špinavé, vizuálne oslnivé (kameraman Hoyte van Hoytema odvádza skvelú prácu, no nie svoju najlepšiu) a vo svojej podstate komorné. Pre mňa osobne je najlepšou scénou trpká oslava vzniku atómovej bomby, v ktorej sa mieša americká radosť a uvedomenie si následkov tohto zásadného objavu.
Hereckými hviezdami nabité osadenstvo si pre seba kradne každú scénu a vyšperkované dialógy sa divákovi pomaly vrývajú pod kožu. Jasným klenotom celého projektu je Cillian Murphy, ktorého modré oči akoby nazerali priamo do tvojho vnútra. Príjemným prekvapením je Robert Downey Jr., ktorý sa definitívne odpútal od Marvelu a reálne môže zabojovať o zlaté sošky.
Ženské postavy sú, ako sme už pri Nolanových filmoch zvyknutí, na druhej koľaji, no v tomto prípade to vadí o niečo menej - predsa len je jadrom príbehu niečo úplne iné. Emily Blunt aj na malom priestore podáva skvelý výkon a Florence Pugh... má svoju jasnú úlohu vo filme.
Opomenúť nemôžeme ani jemný, nápaditý, no zároveň explozívny soundtrack Ludwiga Göranssona, ktorý už druhýkrát za sebou nahradil Hansa Zimmera, dvorného Nolanovho skladateľa. Po dlhom čase ide o filmovú hudbu, ktorú sa oplatí vypočuť si aj zvlásť.
Málokto odíde z kina sklamaný
Oppenheimer nie je ani zďaleka filmom, aký pred projekciou čakáš. Aj napriek tomu si v ňom každý nájde to svoje a len málokto bude z kina odchádzať sklamaný. Nolan nás berie na cestu do jednej z najzásadnejších udalostí ľudskej histórie a odpaľuje filmovú bombu vyšperkovaného rozprávania, dokonalého vizuálu a odzbrojujúceho zvuku priamo v kinosále.
Jedným dychom však treba dodať, že rozhodne nejde o jeho najlepší film, od tých najhorších je však kilometre vzdialený. Druhá projekcia (IMAX je naozaj povinnosťou) je zrejme povinnosťou, otázkou zostáva, či ľudia budú mať chuť pustiť si ho neskôr aj doma.
PS: Vráťme sa ešte k internetovému ošiaľu známemu ako Barbieheimer. Pokiaľ máš v pláne ísť do kina na oba filmy, bez akýchkoľvek pochybností ti odporúčam zájsť najprv na Barbie a následne na Oppenheimera. Z kina budeš odchádzať mimoriadne spokojný.