Robert Openheimer sa narodil 22. apríla 1904 v New Yorku. Bol to americký teoretický fyzik, ktorý sa počas druhej svetovej vojny podieľal na vzniku prvej jadrovej zbrane. V 60. rokoch 20. storočia poskytol niekoľko rozhovorov v ktorých hovorí o svojich spomienkach; ako mu chvíľu po výbuchu hlavou prešiel verš z hinduistického spisu Bhagavadgíta: „Teraz som sa stal Smrťou, ničiteľom svetov,“ uvádza BBC.
Výbuch, ktorý zmenil svet aj Oppenheimerovu dušu
Testovanie prvej atómovej bomby na svete, ktorá niesla krycí názov „Trinity“, sa udialo skoro ráno 16. júla 1945 v púšti Jordana del Muerto v Novom Mexiku. Robert Oppenheimer vo svojom kontrolnom bunkri so zatajeným dychom očakával, ako to celé dopadne. Armádny generál sledoval Oppenheimerovu tvár zblízka. Vo svojej výpovedi to opisuje slovami: „Doktor Oppenheimer … bol s pribúdajúcimi sekundami čoraz napätejší. Sotva dýchal …“ Tento okamih jednoznačne zmenil celý svet a tiež Oppenheimerovu dušu.
Vo funkcii riaditeľa „Projektu Y“ bol tri roky. Za tú dobu sa neustále vypätie podpísalo aj na jeho zdraví. S výškou 178 cm vážil iba 52 kg. Noc pred prvým testovaním spal iba štyri hodiny. Okrem silných úzkostí, ktoré ho zožierali, ho trápil aj fajčiarsky kašeľ.
Výbuch, ktorý nastal, mal nečakanú silu. Zodpovedal 21 kilotonám TNT a vytvoril tlakovú vlnu, ktorú bolo cítiť až do vzdialenosti 160 km. Z pozorovania svedkov vraj bolo na Oppenheimerovej tvári vidieť obrovskú úľavu a tiež hrdosť, že to napokon dokázal.
Avšak v nasledujúcich dňoch sa Oppenheimerova nálada neustále menila. Z pokojného prežívania upadal do depresie. Jeho priatelia spomínajú tiež na to, ako v jedno ráno počuli Roberta blahosklonne nariekať nad osudom Japoncov. Bolo mu ich ľúto. A o niekoľko dní na to, opäť sústredene pracoval, bez toho aby na ňom bolo vidieť čo i len známky súcitu. Chcel aby bombardovanie Hirošimy prebehlo presne podľa plánu a keď sa tak stalo, víťazoslávne zodvihol ruku nad hlavu a úprimne sa tešil.
Ako sa to všetko začalo
Pre mnohých bol Oppenheimer záhadou. Nevyznali sa v ňom priatelia no ani jeho blízki. Narodil sa do rodiny nemeckých židovských prisťahovalcov, ktorí nadobudli majetok vďaka obchodu s textilom. Vo veľkom byte na Upper West Side mali okrem iného aj tri slúžky a vlastného šoféra.
Napriek luxusu v ktorom Oppenheimer vyrastal, ho priatelia z detstva vykresľovali ako veľkorysého a slušného človeka. A tiež nadaného a na svoj vek mimoriadne inteligentného.
Keď mal desať rokov, čítal filozofiu v gréčtine a latinčine a bol tiež fascinovaný mineralógiou.
Rodičia ho v jeho genialite podporovali a on sa netajil tým, že si kvôli tomu vypestoval nepríjemné ego, v dôsledku čoho nemal veľa kamarátov. Tak ako oni nechápali jeho, on nerozumel hrám, ktoré sa hrali a témam o ktorých sa rozprávali.
Počas postgraduálneho štúdia v anglickom Cambridgei sa prejavila nečakaná črta jeho osobnosti. Nezhody so školiteľom ho priviedli k tomu, že na jeho stôl úmyselne nastražil otrávené jablko. Učiteľ našťastie jablko nezjedol, no Oppenheimerove miesto na univerzite bolo ohrozené. Pokračovať v štúdiu mohol iba za podmienky, že bude pravidelne navštevovať psychiatra.
Oppenheimer toto obdobie zvládal veľmi ťažko. Dokonca uvažoval o samovražde. Keď mu jeho blízky priateľ Francis Fergusson oznámil, že požiadal svoju partnerku o ruku, Oppenheimer ho začal škrtiť popruhom od kufra.
Prvý kontakt s fyzikou
V roku 1926 sa stretol s riaditeľom Ústavu teoretickej fyziky na univerzite v nemeckom Göttingene, ktorého Oppenheimerov talent ihneď zaujal. Tento rok sa v Oppenheimerovej kariére považuje za zlomový. Získal doktorát a tiež postdoktorandské štipendium. A ihneď sa infiltroval do komunity, ktorá bola hnacou silou rozvoja teoretickej fyziky. Začal sa stretávať s vedcami a mnohí z nich sa stali jeho celoživotnými priateľmi a partnermi v práci v Los Alamos.
Robert Oppenheimer bol považovaný za jedného z najvýznamnejších fyzikov v krajine. Ako jeden z mála vedcov bol poverený skúmaním potenciálu jadrových zbraní. V roku 1942 sa aj vďaka Oppenheimerovi preukázalo, že vývoj bomby je možný.
Po druhej svetovej vojne Robert Oppenheimer zmenil svoj pohľad. Jadrové zbrane nenávidel. Hovoril o nich ako o nástrojoch agresie, prekvapenia a teroru a zbrojný priemysel označil za „diablovo dielo“. No počas zostrojovania bomby dbal na to, aby seba aj svojich kolegov udržoval pri rozume. Používal argumenty, ktoré mali akékoľvek etické váhanie upokojiť. Prízvukoval im, že vedci nie sú zodpovední za to, na čo sa zbraň bude používať. Sú zodpovední len za to, či urobili svoju prácu dobre.
Pocit viny a hrdosť zároveň
Oppenheimer v posledných desaťročiach svojho života ešte väčšmi bojoval s rozpormi, ktoré sa v jeho vnútri odohrávali. Hrdosť na technický úspech bomby a stále prítomná vina za jej účinky ho zožierala. V posledných 20 rokoch pracoval ako riaditeľ Inštitútu pre pokročilé štúdium na Princetonskej univerzite, kde spolupracoval aj s Albertom Einsteinom.
Robert Oppenheimer bol už od mladosti tuhým fajčiarom a trpel tuberkulózou. V roku 1967 vo veku 62 rokov zomrel na rakovinu hrdla.