Keď Neil Armstrong prvýkrát vztýčil americkú vlajku na Mesiaci, mohlo to vyzerať, akoby si naňho USA robili nárok. Môže však Mesiac skutočne niekomu patriť, alebo Armstrongova vlajka mala len kozmetický význam?
Daily Mail sa preto spýtal odborníka na vesmírne právo, ako je to s kúpou pozemku na Mesiaci. Profesor vesmírneho práva Christophera Newmana z Northumbrijskej univerzity má na to jednoznačný názor. „Žiadna krajina ani jednotlivec si nemôže nárokovať vlastníctvo Mesiaca,“ vysvetlil.
Mesiac a ďalšie nebeské telesá sa riadia Zmluvou o vesmíre z roku 1967 (OST). Tieto zákony boli podpísané dva roky pred pristátím Ameriky na Mesiaci a boli podpísané ako kritický bod vesmírnych pretekov. „V tom čase nebolo vôbec jasné, kto vesmírne preteky vyhrá,“ prezradil Newman. „Takže bolo potrebné zastaviť dve konkurenčné superveľmoci, USA a Rusko, a zabezpečiť, aby nikto nemal navrch,“ dodal profesor.
Hoci je OST podľa štandardov medzinárodných zmlúv krátka, má len 17 článkov, stanovuje zásadu, že si nemožno "privlastniť" Mesiac ani iné nebeské telesá. Zmluva ďalej deklaruje, že neexistuje ani žiadny súd, na ktorý by sa dalo obrátiť s nárokom na vlastníctvo časti Mesiaca.
Medzera v zákone
Prirodzene však existuje niekoľko dôležitých bodov, ktoré môžu vesmírne spoločnosti využiť vo svoj prospech. Jeden z nich je, že si štáty ponechávajú vlastníctvo všetkého, čo pošlú do vesmíru.
To znamená, že hoci ľudia nemôžu vlastniť pozemok na našej prirodzenej družici, zachovávajú si zákonné práva a zodpovednosť za všetko, čo sa na Mesiac dostane. Všetkých 181-tisíc kilogramov pristávacích modulov, sond a mesačných vozíkov, ktoré sú zapadnuté vesmírnym prachom, stále patria národu, ktorý ich tam vyslal.
V tomto prípade, ak by teoreticky nejaký štát vybudoval na Mesiaci trvalú osadu, mohlo by to znamenať, že čokoľvek postaví, bude jeho majetkom. Čo by pravidlá lunárneho vlastníctva dosť komplikovalo.
Ťažba na mesiaci
Ak sa možnosť postaviť trvalú stavbu pozeráme ako na vlastníctvo, potom sa táto otázka ešte viac komplikuje, keď sa zohľadnia mesačné zdroje. Laboratórium Jet Propulsion Laboratory NASA totiž odhaduje, že na Mesiaci sa môžu nachádzať stovky miliárd dolárov nevyužitých zdrojov, ktoré čakajú pod povrchom.
Medzi tieto zdroje patria najmä vzácne kovy, ktoré sú potrebné na ďalšie budovanie modernej elektroniky. Profesor Newman však tvrdí, že o tom, čo sa dá s týmito zdrojmi legálne urobiť, sa v komunite vesmírneho práva vedie veľká diskusia.
V prípade niektorých nebeských telies, ako sú asteroidy, na ktoré sa vzťahuje zmluva, by jediným spôsobom, ako sa dostať k ich zdrojom, bolo ich zničenie. Z tohto pohľadu sa ťažba javí ako druh privlastňovania, ktorý OST výslovne zakazuje.
Sú však aj takí, ktorí tvrdia, že ťažba nebeských telies by mala byť v súlade s existujúcou zmluvou. „Druhá strana tvrdí, že nechce vlastniť Mesiac, chcú ho len využívať pre ťažbu nerastných surovín, ktoré sa tam nachádzajú,“ vysvetľuje profesor Newman.
Keďže štáty majú právo slobodne využívať vesmírne telesá, obhajcovia tvrdia, že by sa to malo rozšíriť aj na "využívanie" nerastov, ktoré tam nájdu. V súčasnosti by sa akákoľvek ťažba na Mesiaci alebo vo vesmíre pravdepodobne obmedzila na "využívanie zdrojov in situ".
To znamená, že vesmírna základňa by mohla využívať mesačnú horninu ako stavebný materiál alebo ťažiť ľad na výrobu kyslíka, ale nie ťažiť nerasty na komerčné využitie.Komerčná ťažba na Mesiaci, ak by sa niekedy stala ziskovou, by bola pravdepodobne súkromným podnikom.
Týka sa to aj fyzických osôb
Často sa predpokladá, že OST sa vzťahuje len na štáty, čo vedie k mylnému záveru, že súkromné osoby si môžu nárokovať časti Mesiaca pre seba.
Dennis Hope, bývalý predajca áut, tvrdil, že využil túto medzeru, keď sa vyhlásil za legálneho vlastníka Mesiaca. Od 80. rokov 20. storočia zarobila Hope predajom "lunárnych pozemkov" za 25 dolárov (25 eur) za aker (približne 4000 metrov štvorcových) približne 10 miliónov dolárov (9,2 miliónov eur).
Samozrejme, takto vlastníctvo Mesiaca nefunguje a dôvod je jasne obsiahnutý v článkoch OST. Ak by súkromná osoba alebo firma chcela ťažiť alebo len odštartovať na Mesiac, potrebuje povolenie od príslušnej vesmírnej agentúry.
Komerčný pohľad na vesmír
Spomínaná zmluva bola však spísaná pred 50 rokmi, kedy o komerčných výletoch či trvalých usadlostiach a továrňach na Mesiaci nebola ani reč. Preto sa dnes štáty a vesmírne agentúry snažia túto zmluvu obísť a prispôsobiť modernej dobe. Niektorý ju chcú dokonca celú zrušiť a napísať na novo.
Príkladom je americký zákon z roku 2015 o konkurencieschopnosti komerčných štartov do vesmíru, čo znamená, že korporácie si môžu nárokovať práva na ťažbu akýchkoľvek zdrojov, ktoré nájdu vo vesmíre. To znamená, že americké spoločnosti môžu slobodne ťažiť, prepravovať a obchodovať s materiálmi vyťaženými vo vesmíre.
A hoci ťažba a predaj častí Mesiaca sa počíta ako vlastníctvo alebo nie, profesor Newman varuje pred unáhlenými závermi. „Ako ukázali nedávne neúspešné pokusy o pristátie, dostať sa na povrch nášho najbližšieho vesmírneho telesa je stále diabolsky ťažké a pravdepodobne potrvá ešte dlho, kým na mesačnom povrchu začneme vidieť niečo, čo by sa podobalo trvalým osídleniam,“ dodal na záver Newman.