Miesto cestovného poistenia na Mesiac šmelina
Ako oceniť riziká a určiť výšku poistenia cesty na Mesiac? Finančné inštitúcie váhali, ich tabuľkám takáto kolónka schádzala a posádka Apolla 11 tak bola vo vákuu. Pred svojou misiou nemala vyriešenú prízemne materiálnu, ale dôležitú vec, píše Radomír Dohnal z portálu iDnes.
Nakoniec sa tesne pred odletom Neil Armstrong a jeho kolegovia jednoducho podpísali na niekoľko obálok, kartičiek, listov a fotografií formátu pohľadníc. Prečo? V prípade ich skonu by sa tieto predmety stali veľmi cennými. A výťažok z ich predaja by sa vyplatil pozostalým ako netypická poistka.
Zmysel to dávalo presne do 24. júla 1969, keď pristáli na hladine Tichého oceánu. V poriadku, živí, zdraví. Ich podpisy na oných artefaktoch stále boli, lenže kozmonauti s nimi nemohli disponovať. Patrili NASA. Čoskoro však vyrazili na aukcie. A Neil Armstrong sa cítil byť vlastne olúpený, jeho autogram sa na dražbách predával za tritisíc dolárov.
Navyše zistil, že si chce prilepšiť hocikto, napríklad jeho holič si odkladal jeho vlasy, aby ich tajne predával. Armstrong v tom nebol sám, trpeli tým aj ďalší „vesmírania“. Až v roku 1998 bol, na popud ďalšieho kozmonauta Johna Glenna, prijatý zákon, ktorý zneužívanie osobností kozmonautov trestá. Profitovať z artefaktov, ktoré sú s nimi spojené, je možné až po ich smrti.
Vesmírna šaráda s karanténou
Potom, čo sa misia Apolla 11 v júli 1969 zapísala do histórie a človek stál na Mesiaci, sa NASA svetu právom chválila. Nepopierateľný úspech mal však jeden háčik. Čo keby astronauti zavliekli na Zem nejaký nebezpečný mesačný vírus či zhubný mikroorganizmus?
Tieto starosti trápili skôr amerických vládnych úradníkov ako expertov z NASA. Ale vládni funkcionári rozhodovali o financovaní vesmírneho programu. Takže NASA po pristátí Apolla 11 pripravila aj „dokonalý“ karanténny protokol. Izolovaní boli kozmonauti, prístroje a všetky vzorky, ktoré prišli do styku s povrchom Mesiaca. V čom bol háčik?
V tom, že karanténne Lunárne prijímacie laboratórium vôbec nefungovalo. Ako opisuje Dagomar Degroot, historik životného prostredia z Georgetownskej univerzity, systém bol vyložene „na oko“, ale v prípade skutočnej hrozby by pre ochranu našej domovskej planéty veľa neurobil.
Nešlo len o to, že rukavicové boxy a sterilizačné autoklávy praskali a vytekali, ale aj o to, že kozmonauti síce boli v karanténe, ale dlhé týždne po ich návrate bolo mesačnému materiálu vystavených dvadsaťštyri pracovníkov vesmírnej agentúry. Pozdravy astronautov prezidentovi Nixonovi spoza karanténnej tlakovej kóje boli divadlom na upokojenie verejnosti.
Kacír, ktorý takmer nevyviazol z Nepálu
Po vydarenej misii a úspešnej karanténe vyrážali obvykle astronauti na svetové turné. Posádka Apolla 11 takto obehla v priebehu tridsaťosem dní dvadsaťštyri krajín. Tradícii boli verní aj účastníci misie Apollo 14. Lenže na jej nepálskej zastávke nezažil Stuart Allen Roosa, ktorý prezentoval, ako misia vyzerala z jeho pohľadu z veliteľského modulu, ovácie.
Najprv ich pritom v roku 1975 vítali až s bohabojnou úctou. Lenže potom to prišlo. Pri prednáške v jednej z tamojších škôl sa ho žiaci zvedavo pýtali, čo vlastne na mesačnom povrchu je. A Roosa odpovedal popravde: „Nič. Dokonca ani vietor. Nič tam nie je.“
To však žiakov veľmi popudilo. Nielen ich, tiež ich učiteľov: „Ako si to trúfa hovoriť? Aká opovážlivosť! Je to snáď provokácia? Prečo?“ Situácia sa vyhrocovala, hrozila násilím, Roosa musel vzdelávaciu inštitúciu opustiť v zhone. Vysvetlením celého incidentu bola viera miestnych, že po smrti duchovia ich zomrelých odchádzajú na Mesiac.
Bola to dôveryhodná teória, lenže len do doby, keď sa na Mesiaci začali producírovať kozmonauti. A prišli o tom hovoriť. Miestni dúfali, že Roosa dodá svedectvo o tom, že sa tam hore stretol s niečím božským, nadpozemským.
Jeho triezvu pravdu prijali ako urážku. Bol kacírom, ktorý sa protivil viere. Roosa nakoniec obvinil manažérov NASA a vládnych úradníkov, že ho o nepálskej vieroučnej anomálii vopred neinformovali.
Soby sa vo vesmíre jesť nebudú
Švédsky astronaut Arne Christer Fuglesang sa môže pochváliť tým, že už päťkrát vystúpil do otvoreného vesmíru. To je rekord, ktorý zatiaľ žiadny iný neamerický a neruský kozmonaut nedosiahol. Jeho renomé mu však u Američanov z NASA nepomohlo. Pozerali sa naňho ako na celebritu z Európy. A keď v decembri 2006 pripravovali posledné plány misie STS-116, dali to najavo.
Fuglesang si mohol, rovnako ako všetci členovia posádky raketoplánu Discovery, vybrať, čo sa bude tam hore počas dvanástich dní podávať. Lenže zatiaľ čo si ostatní astronauti mohli zostavovať menu bez obmedzenia, jeho jedálniček necitlivo zoškrtali.
Neprešiel krevetový koktail, jogurt s čučoriedkami, kvôli nadúvaniu ani fazuľa s hubami. Najviac ho však zasiahlo to, že mu zabránili vziať si do vesmíru sušené sobie mäso. Pretože sobie mäso je vo Švédsku tradičnou vianočnou pochúťkou, a let štartoval v predvianočnom čase.
Lenže Američania o niečom takom nechceli ani počuť. Prečo? Nechceli verejnosť vystaviť faktu, že sa v medzihviezdnom priestore bude jesť zviera zo záprahu Santa Clausa. Zaslúžilý Fuglesang to musel strpieť, hoci mu odôvodnenie prišlo smiešne. Zvlášť preto, že mu ako alternatívu ponúkli losie sušené mäso.
Portál iDnes patrí do portfólia vydavateľstva Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.