Zistili to Švédi
Sovietom sa nechcelo o nehode v Černobyle vôbec hovoriť. V oblasti elektrárne nefúkal takmer žiadny vietor a komunistickí predstavitelia verili, že na Západe sa o ničom nedozvedia. Nepočítajú však s tým, že sila výbuchu vyniesla rádioaktívne látky až do kilometrovej výšky.
A tam už vial vietor z juhovýchodu rýchlosťou cca 8 až 10 metrov za sekundu. Z toho vyplývajú hlavné smery šírenia rádioaktívneho mraku – na západ a na sever.
Ďalší deň ráno začína smena v jadrovej elektrárni Forsmark vo Švédsku. Jeden zo zamestnancov sa musí vrátiť do šatne cez dvor a keď sa obracia späť, spustí poplach – radiácia. Kontrola zistí, že si ju so sebou priniesol zvonku na podrážkach topánok.
Musí ísť teda o rádioaktívny spad. Švédske ministerstvo zahraničia vznáša otázku na sovietsku ambasádu, tá však čokoľvek popiera. Lenže Západ má k dispozícii aj zábery amerických družíc - a Černobyľ je rýchlo odhalený ako miesto katastrofy.
Výbuchom to len začalo
Popri horiacej hale si ale ešte bolo treba poradiť s požiarom vo vnútri reaktora. Tam horela štvrtina grafitových blokov. Pri tom sa vyvíja teplota až 5000 °C a okolie reaktora sa tavilo. Hasiči sa najprv snažili jadro reaktora chladiť vodou, ale to pri tak vysokých teplotách nemalo zmysel.
Preto je povolaných tridsať armádnych vrtuľníkov. Tie v priebehu ôsmich dní zasypávali reaktor 5-tisíc tonami piesku, hliny a olova. V poslednej fáze bol na chladenie reaktora použitý tekutý dusík. Tak sa podarilo znížiť teplotu v aktívnej zóne do ôsmeho mája na 300 °C. Už približne 6. mája bol zastavený únik rádioaktivity.
O nehode toho príliš nevedia ani obyvatelia Pripjati. Niečo sa medzi nimi šušká o havárii v Černobyle, ľudia sledujú hemženie vrtuľníkov okolo elektrárne, doktori vraj rozdávajú jódové tablety. Ale žiadna organizovaná akcia sa nekoná.
Až v sobotu 27. apríla, tridsaťpäť hodín po katastrofe, do mesta prejde kolóna autobusov. Armáda tvrdo organizuje evakuáciu, ľudia majú strach a bez reptania sa podvoľujú. Opúšťajú svoje domovy a so sebou si môžu zobrať len to najnutnejšie.
Evakuácia: Bez rečí a bez všetkého
V nasledujúcich dňoch sú vypratané ďalšie mestá a obce. Do piateho mája musí z tridsaťkilometrovej zóny okolo elektrárne odísť stotridsaťtisíc ľudí. Všetci už tušia, že za ich humnami sa stala zatiaľ najhoršia jadrová katastrofa v dejinách...
Dva týždne po nehode bolo rozhodnuté o vystavaní takzvaného „sarkofágu“, betónového obra s chladiacim systémom, ktorý by v sebe pochoval reaktor. Sarkofág bol dokončený v novembri 1986. Jeho chladenie odvádza zvyškové teplo, ktoré sa bude v aktívnej zóne vyvíjať ešte niekoľko sto rokov.
V roku 2016 bol dokončený nový sarkofág, ktorý nakoniec vyšiel na 1,5 miliardy eur. Jeho životnosť je však len 100 rokov, takže je jasné, že jedného dňa ho nahradí nový.
„Likvidátori“ havárie, stavitelia sarkofágu, hasiči a vojaci patria k najhoršie postihnutým ľuďom černobyľskou tragédiou. Na odstraňovaní následkov a výstavbe sarkofágu sa pritom podieľalo do roku 1989 celkom 600-tisíc ľudí. Nie je jednoduché zistiť, koľko ich na následky ožiarenia zomrelo alebo trpí rôznymi chorobami v dôsledku ožiarenia.
Podľa rôznych metodík sa odhadovaný počet obetí z radov likvidátorov a obyvateľov rádioaktivitou najviac zasiahnutých oblastí uvádza medzi štyrmi tisíckami (správa Černobyľského fóra OSN) až 25-tisíc (odhady vlád Ukrajiny, Bieloruska a Ruska). Organizácie, v ktorých sa sami likvidátori združujú, však uvádzajú ešte vyššie čísla.
Ako dokladajú poznámky IAEA, napriek tomu, že černobyľská havária uvoľnila toľko rádioaktívnej kontaminácie ako 400 bômb z Hirošimy, bola jej celková veľkosť asi 100× až 1 000× menšia než kontaminácia spôsobená atmosférickými testami jadrových zbraní v polovici 20. storočia.
Dopady na Slovensko
Vzdušné prúdy kontaminované výbuchom preleteli nad územím Československa celkovo trikrát: 30. apríla, 3. až 4. mája a 7. mája 1986. Prvý a tretí prechod zasiahol celé územie Česko-Slovenska, druhý prechod sa vyhol strednému a východnému Slovensku a zasiahol len jeho západnú časť.
Keďže pršaním sa z rádioaktívneho mraku uvoľňuje veľké množstvo rádioaktívnych látok, najväčšie škody vznikli práve na takýchto územiach. Obyvatelia Slovenska boli vystavení vplyvu rádioaktívnych látok v dvoch vlnách: Prvé týždne po havárii a počas zimy 1986/1987, čiže v období, keď sa spotrebovávali obilniny z tohoročnej úrody a konzumovalo sa mlieko a mäso zo zvierat kŕmených senom skoseným na jar a leto 1986.