Viac ako dva milióny galónov hustej kvapaliny sa rútilo rýchlosťou až 56 kilometrov za hodinu. Melasa ako vlna cunami zaplavila ulice a rozdrvila budovy pri udalosti, ktorá nakoniec zabila 21 ľudí a ďalších 150 zranila, uvádza History.com.
15 metrov vysoká oceľová záchytná nádrž umiestnená na Commercial Street v Bostone North End bola majetkom spoločnosti United States Industrial Alcohol, ktorá odoberala pravidelné zásielky melasy z Karibiku a používala ju na výrobu alkoholu a munície. Spoločnosť postavila nádrž v roku 1915, v dobe, keď prvá svetová vojna zvýšila dopyt po priemyselnom alkohole. Proces výstavby bol však uponáhľaný a nezodpovedný. Z nádrže pravidelne vytekala melasa na ulicu. Najmenej jeden zamestnanec USIA varoval svojich šéfov, že to nie je štrukturálne v poriadku, no spoločnosť okrem opätovného utesnenia nepodnikla žiadne kroky. Až do roku 1919.
Okolo 12:40 popoludní sa 2,3 milióna galónov, čo je približne 9,5 milióna litrov smrtiacej sladkej tekutiny prehnalo Commercial Street. 4,5 metrová stena sirupu zlikvidovala všetkých ľudí, kone, budovy a elektrické stĺpy, ktoré jej stáli v ceste. Dokonca aj pevné oceľové podpery vyvýšeného vlakového nástupišťa boli ohnuté.
The Boston Globe neskôr napísali, že sila melasovej vlny „budovy pokrčila, akoby boli vyrobené z lepenky“. Hasičská zbrojnica Engine 31 bola rozlomená na polovicu, jej druhé poschodie sa zrútilo na prvé.
Polícia a hasiči dorazili na miesto katastrofy v priebehu niekoľkých minút, rovnako ako viac ako sto námorníkov z námornej lode USS Nantucket. Prví zasahujúci sa snažili prebrodiť melasou podobnou tekutému piesku, ktorá v zimnom chlade začala tuhnúť. Najdramatickejšia záchrana sa odohrala práve v hasičskej zbrojnici Engine 31, kde niekoľko mužov uviazlo v melasou zaplavenom priestore na zrútenom prvom poschodí.
Počas niekoľkých nasledujúcich dní záchranári pokračovali v prehrabávaní ruín a zbieraní tiel. Počet obetí sa nakoniec vyšplhal na 21 mŕtvych a ďalších 150 zranených, no mnohí zosnulí zostali nezvestní niekoľko dní. Pozostatky jednej obete, vodiča vozňa menom Cesare Nicolo, boli vylovené z neďalekého bostonského prístavu až takmer štyri mesiace po povodni.
V dôsledku katastrofy obete podali 119 rôznych žalôb proti podniku vyrábajúceho alkohol. Žalobcovia tvrdili, že melasová nádrž bola príliš tenká a nekvalitne postavená na to, aby bezpečne udržala svoj obsah. USIA však uviedla, že išlo o sabotáž. K povodni došlo v období zvýšenej teroristickej aktivity talianskych anarchistických skupín, ktoré boli predtým obviňované z desiatok bombových útokov po celej krajine.
Žaloby proti USIA sa nakoniec spojili do obrovského súdneho konania, ktoré sa ťahalo päť rokov. Bolo predstavených viac ako 1 500 dôkazov a svedčilo asi 1 000 svedkov vrátane expertov na výbušniny, ľudí, ktorí prežili povodne a zamestnancov spoločnosti.
Samotné záverečné reči trvali 11 týždňov, no v apríli 1925 štátny audítor Hugh W. Ogden napokon rozhodol, že za katastrofu môže United States Industrial Alcohol. Namiesto bomby dospel k záveru, že zlé plánovanie spoločnosti a nedostatok dohľadu viedli k zlyhaniu konštrukcie nádrže. Spoločnosť neskôr zaplatila obetiam povodní a ich rodinným príslušníkom odškodné vo výške 628 000 dolárov, čo je dnes ekvivalent približne 8 miliónov dolárov.
Nad štvrťou North End sa ešte niekoľko týždňov po katastrofe vznášala sladká vôňa sirupu a vody Bostonského prístavu zostali až do leta sfarbené do hneda.
