Ako sme sa vyrovnali napríklad s kyslými dažďami alebo ozónovou dierou ? A existujú z toho ponaučenia na riešenie globálneho otepľovania?
Kyslé dažde
Písali sa 80. roky minulého storočia a v riekach po celej Škandinávii vtedy mizli ryby. Stromy v niektorých častiach lesoch boli bez listov a v Severnej Amerike existovali mnohé jazerá bez života, ich voda bola sfarbená do strašidelných odtieňov priesvitne modrej.
Zapríčinili ich oblaky oxidu siričitého z elektrární spaľujúcich uhlie, ktoré cestovali vzduchom a padali naspäť na Zem vo forme kyslých dažďov.
„V 80. rokoch sme si mysleli, že ide o najväčší environmentálny problém všetkých čias," hovorí pre BBC Peringe Grennfelt, švédska vedkyňa, ktorá zohrala kľúčovú úlohu pri zdôrazňovaní nebezpečenstiev kyslých dažďov.
Titulky varujúce pred hrozbami kyslých dažďov boli bežné. Roky tu bolo zahmlievanie, popieranie a diplomatické spory, ale keď bola veda nepochybne ustálená, výzvy na akciu rýchlo nabrali na sile. Viedlo to k medzinárodným dohodám obmedzujúcim znečisťujúce látky zo spaľovania fosílnych palív, ktoré okysľujú dážď.
Zmeny a doplnenia zákona o čistom ovzduší v USA zaznamenali vývoj systému stropov, ktorý spoločnostiam dal podnet na znižovanie emisií síry a dusíka a obchodovanie s prebytočnými kvótami. Každý rok sa strop znižoval, až kým emisie dramaticky neklesli.
Kyslé dažde sú teraz v Európe a Severnej Amerike do značnej miery minulosťou, hoci inde, najmä v Ázii, zostávajú problémom.
Ozónová diera
V roku 1985 sa do novín dostali správy o ďalšom hroziacom environmentálnom probléme. Vedci z British Antarctic Survey (BAS) upozornili svet na veľkú a zväčšujúcu sa dieru v ozónovej vrstve nad Antarktídou.
Spôsobili to chlórfluórované uhľovodíky – skleníkové plyny známejšie ako CFC – vtedy používané v aerosóloch a chladivách.
Ozón nad Antarktídou sa zmenšoval od 70. rokov 20. storočia, ale správy, že diera teraz pokrýva celý antarktický kontinent, spustili celosvetový poplach. V roku 1987 podpísali svetoví lídri významný Montrealský protokol, ktorý je oslavovaný ako jedna z najúspešnejších environmentálnych zmlúv všetkých čias.
Chemikálie poškodzujúce ozónovú vrstvu boli postupne vyradené, pričom priemysel prešiel na aerosólové plechovky „bez freónov“, ktoré oslovili zelených spotrebiteľov. „Bol to globálny problém, ale priemysel, vedci a tvorcovia politiky sa spojili," hovorí Dr Jones.
Olovnatý benzín
Desaťročia sme ako palivo používali olovnatý benzín – keďže spoločnosti pridávali olovené prísady, aby benzín spaľovali efektívnejšie. Olovnatý benzín uvoľňuje častice olova do výfukov vozidiel, ktoré je možné vdýchnuť, čo spôsobuje rôzne zdravotné problémy vrátane infarktu, mŕtvice a narušeného duševného vývoja u detí.
Po dlhom boji medzi vedcami, regulačnými orgánmi a priemyslom sa objavil konsenzus o zdravotných rizikách a bohaté štáty zakázali olovnatý benzín od 80. rokov 20. storočia.
Ako sa z toho môžeme poučiť
Medzi klimatickou zmenou a týmito krízami existujú paralely. Napríklad kyslé dažde boli dlho zdrojom medzinárodného konfliktu, pričom niektorí popierali ich samotnú existenciu a priemysel fosílnych palív sa postavil proti environmentalistom. Znie ti to povedome?
„Problém klimatických zmien je oveľa komplikovanejší na vyriešenie ako problém ozónovej diery, pretože nemáme okamžité alternatívy k fosílnym palivám tak, ako sme mali alternatívy k CFC," hovorí Dr Jones „Ale to nie je dôvod, prečo niečo nerobiť – problém je príliš dôležitý, príliš veľký a musia sa do toho pustiť, “ zamýšľa sa vedec.
„Keď sa priemysel a vlády v minulosti spojili, vyriešili globálne ohrozujúci environmentálny problém - teraz musia ukázať, že to dokážu znova," dodáva.