💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Decht vyzerá pevne, ale je to extrémne hustá tekutina.
- Z lievika z neho odpadne kvapka približne raz za osem rokov.
- Za takmer sto rokov ich padlo iba deväť.
- Pád kvapky nikto nikdy nevidel priamo.
Niektoré experimenty odmeriaš stopkami. Tento jedine tak kalendárom. V jednom laboratóriu v austrálskom Brisbane stojí lievik naplnený dechtom už od roku 1927. O tri roky neskôr, v roku 1930, fyzik Thomas Parnell odstrihol jeho spodnú časť a spustil tým experiment, ktorý sa zapísal do dejín vedy ako najdlhšie nepretržite prebiehajúci, píše portál ScienceAlert.
Odvtedy z lievika v extrémne dlhých intervaloch odpadávajú kvapky čiernej hmoty. Nie denne. Nie ročne. Približne raz za osem rokov. Veda má reputáciu presnosti a rýchlych odpovedí. Tento experiment je jej úplným opakom. Je lekciou trpezlivosti, pokory a toho, ako veľmi nás vie klamať vlastný zrak.
Tekutina, ktorá sa tvári ako kameň
Decht pri izbovej teplote vyzerá ako pevná látka. Je tvrdý, nepružný, na pohľad mŕtvy. V skutočnosti je to však tekutina, len neuveriteľne hustá. Približne stomiliárdkrát hustejšia než voda.
Preto trvalo osem rokov, kým prvá kvapka dopadla do nádoby pod lievikom. Ďalšie nasledovali v podobnom rytme. Až do osemdesiatych rokov, keď do budovy nainštalovali klimatizáciu. Nižšia teplota tok ešte viac spomalila.
Dnes, takmer sto rokov od začiatku experimentu, padlo len deväť kvapiek. Posledná v roku 2014. Vedci očakávajú desiatu niekedy v dvadsiatych rokoch tohto storočia. Presný moment však nikto nevie odhadnúť.
Okamih, ktorý vždy unikne
Najbizarnejší fakt na celom experimente je, že nikto nikdy nevidel kvapku padnúť naživo. Hoci je experiment dnes nepretržite streamovaný, rozhodujúci okamih sa vždy nejako vyšmykol. Raz zlyhala technika. Inokedy pri tom nebol nikto. V jednom prípade prerušila prenos búrka.
Po Parnellovi prevzal dohľad nad experimentom fyzik John Mainstone v roku 1961. Staral sa oň viac než päťdesiat rokov. Ani on však nikdy nevidel pád kvapky vlastnými očami.
V roku 2000 jednu zmeškal práve kvôli výpadku prenosu počas búrky. Zomrel len niekoľko mesiacov pred tým, než dopadla ďalšia kvapka dopadla v apríli 2014. Dnes je strážcom experimentu profesor fyziky Andrew White. Je tretím kurátorom lievika a čaká na desiatu kvapku. Možno ju uvidí. Možno nie.
Veda v mierke geologického času
Pitch Drop Experiment je fascinujúci práve tým, že úplne ignoruje ľudské tempo. Nepodriaďuje sa grantovým cyklom, kariéram ani životným plánom. Prebieha v rytme, ktorý je bližší geológii než laboratóriu.
Je pripomienkou, že realita nie vždy hrá podľa našich očakávaní. Že niektoré procesy sa odohrávajú tak pomaly, až ich mozog odmieta vnímať. A že niekedy je najväčším výsledkom vedy to, že nás prinúti čakať. Najdlhší experiment sveta sa v skutočnosti ešte len rozbieha.
