💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Vedci zaznamenali slabé svetlo vyžarované živými organizmami.
- Po smrti sa toto žiarenie prudko znižuje.
- Ide o takzvané biofotóny vznikajúce v bunkách pri strese.
- V budúcnosti by mohli slúžiť ako neinvazívna diagnostika zdravia.
Predstava, že človek „žiari“, znie ako ezoterika z Instagramu alebo zvyšok po nepodarenom kurze aury. Lenže teraz prichádza štúdia, ktorá túto myšlienku vytrháva zo sveta spirituálnych influencerov a presúva ju rovno do laboratória, píše portál ScienceAlert.
Vedci z University of Calgary a kanadskej National Research Council totiž dokázali, že živé organizmy, od myší až po rastliny, skutočne vyžarujú slabé viditeľné svetlo. A čo je ešte znepokojivejšie - v momente smrti toto svetlo náhle mizne.
Experimenty na myšiach aj listoch rastlín odhalili priamy fyzikálny dôkaz takzvaného biofotónového fenoménu, ultra slabého svetelného žiarenia, ktoré sprevádza život. Doslova tak platí, že kým sme nažive, svietime.
Nie aura, ale fyzika
Na prvý pohľad to znie ako niečo z oblasti paranormálna a veda. Výskum elektromagnetických emisií tela si človek automaticky spojí s mýtmi o aurách a „energetických poliach“.
Problém je aj čisto praktický - ak by telo skutočne vyžarovalo viditeľné svetlo, muselo by byť extrémne slabé. Tak slabé, že ho bežne úplne prehluší okolité žiarenie aj teplo produkované samotným telom.
Napriek tomu fyzik Vahid Salari a jeho tím v novej štúdii publikovanej v magazíne The Journal of Physical Chemistry Letters tvrdia, že presne toto dokázali zachytiť - ultra slabú emisiu fotónov (UPE), ktorá je prítomná v živých telách a výrazne sa líši od neživých.
Svetlo ako vedľajší produkt stresu buniek
Biofotóny nie sú úplne nový koncept. Už desaťročia sa zaznamenávajú spontánne svetelné emisie v rozsahu od 200 do 1 000 nanometrov u rôznych živých buniek, od srdcového tkaniva kráv až po bakteriálne kolónie.
Jedným z hlavných kandidátov na ich pôvod sú reaktívne formy kyslíka, ktoré bunky produkujú pri strese: teple, toxínoch, infekcii či nedostatku živín. Napríklad peroxid vodíka dokáže spustiť chemické reakcie v tukoch a bielkovinách, pri ktorých sa elektróny „rozbehnú“ a pri návrate späť vyšľahnú fotón, teda malý záblesk svetla. Inými slovami, stresovaná bunka jemne svieti.
Ak by sa tento jav dal sledovať v reálnom čase v celom tele, lekári by mohli získať silný, neinvazívny nástroj na monitorovanie zdravia tkanív, pacientov, plodín či bakteriálnych kultúr.
Myši, tma a smrť
Aby vedci zistili, či sa tento efekt dá pozorovať aj na úrovni celého organizmu, použili extrémne citlivé kamery schopné zachytiť jednotlivé fotóny. Štyri myši umiestnili do dokonale tmavej komory a jednu hodinu snímali ich telo. Následne boli humánne usmrtené a snímanie pokračovalo ďalšiu hodinu. Telo myší sa udržiavalo na telesnej teplote, aby teplo neovplyvnilo výsledky.
Výsledok bol jednoznačný. Kamery zachytili jednotlivé fotóny vyžarované bunkami pred aj po smrti, no po usmrtení ich počet dramaticky klesol. Životná žiara sa vypla.
Podobný experiment prebehol aj na listoch rastlín Arabidopsis thaliana a Heptapleurum arboricola. Keď ich vedci mechanicky poškodili alebo chemicky stresovali, zranené časti svietili výrazne viac než zdravé.
„Naše výsledky ukazujú, že poranené časti všetkých listov boli počas celých 16 hodín snímania výrazne jasnejšie než neporušené časti,“ uvádzajú autori štúdie.
Žiara ako indikátor života
Experiment otvára fascinujúcu možnosť - že jemná žiara buniek by raz mohla prezradiť, v akom stave sa telo nachádza. Či je zdravé, v strese, v zápale, alebo už nie je nažive.
Nie ako mystický symbol, ale ako fyzikálny podpis života.