Obloha je modrá a tráva zelená, to vie každý z nás, odkedy sa naučíme vnímať a pomenovávať farby. Ibaže je tu jeden problém - nie každý z nás vidí tú istú zelenú či modrú. Azda najviac to bolo vidieť v roku 2015, keď svet dokázala rozdeliť dnes už legendárna fotografia šiat. Podľa niektorých boli biele a zlaté, podľa iných zase modré a čierne.
Vídame to však aj v bežnom živote. Keď ti kamarátka ukáže tyrkysovú kabelku, ty ju vidíš ako zelenú a iní sú si istí, že je modrá. Máš pravdu ty či opačná strana? Alebo dokonca všetci? Mnohí si totiž neuvedomujú, že vnímanie farieb nie je len o očiach samotných, ale aj o mozgu.
Čapíky v oku
Všetko sa začína pri čapíkoch. Tieto zmyslové bunky sietnice oka nám umožňujú farebné videnie. V ľudskom oku sa ich nachádza približne sedem miliónov. Rozlišujeme tri typy čapíkov - L citlivé v červenej oblasti viditeľného spektra, M citlivé v zelenej oblasti viditeľného spektra, S citlivé v modrej oblasti viditeľného spektra.
Vnímanie farieb závisí od toho, ako objekt absorbuje a odráža vlnové dĺžky, píše Datacolor. Ľudské bytosti môžu vidieť len malú časť elektromagnetického spektra, od približne 400 do 700 nanometrov - síce to znie ako málo, no stále je to dosť na to, aby sme mohli vidieť milióny farieb.
„Najlepší spôsob, ako opísať farbu, by bola vlnová dĺžka,” vysvetľuje Ivan Schwab z Americkej oftalmologickej akadémie. Asi najlepším príkladom sú v tomto smere typické žlté školské autobusy, ktoré premávajú po celých Spojených štátoch. Ich farba sa v skutočnosti nachádza uprostred vlnových dĺžok, ktoré spúšťajú naše vnímanie červenej a zelenej.
Pretože je presne v strede, táto konkrétna farba zasiahne naše čapíky (alebo fotoreceptory) z oboch strán rovnako. Vďaka tomu je takmer nemožné, aby sme si ho nevšimli - a to aj keď ho vidíme len periférne. Toto všetko je, pokiaľ samozrejme nemáš žiadne problémy s farbosleposťou (abnormalita v čapíkoch), konštantné pre všetkých.
Kde teda hľadať vinníka, ktorý dokáže rozdúchať horlivú debatu celého sveta o farbe šiat? Posunúť sa musíme o niekoľko centimetrov vyššie - do nášho mozgu.
Zaleží od... všetkého
„Náš mozog v podstate mení určité farby v závislosti od toho, aká je denná doba a aké sú okolité svetelné podmienky,” povedal optometrista Thomas Stokkermans, ktorý riadi divíziu optometrie v UH Case Medical Center v americkom Clevelande. „Takže toto je proces filtrovania mozgom.”
Zjednodušene povedané, za úsvitu a súmraku sa objekty javia červenkasté, ale uprostred dňa namodravé. Takže môžeme rozpoznať rovnaké objekty v rôznych svetelných podmienkach, ale náš mozog vyladí spôsob, akým veci vidíme. „Mozog je veľmi dobrý v nastavovaní a kalibrácii, takže svetelné podmienky vnímate ako konštantné, aj keď sa značne líšia,” vysvetlil.
Väčšina z nás dokáže rozpoznať farbu známych predmetov, aj keď sa menia svetelné podmienky (napríklad zase žltý školský autobus). Toto prispôsobenie oka a mozgu je známe ako stálosť farieb.
Skúsenosti a spomienky
Myslieť však musíme aj na to, že vnímanie farieb sa u ľudí líši aj v závislosti od spomienok a minulých skúseností pozorovateľa, upozorňuje neurooftalmologička Lisa Lystadová z Cole Eye Institute na Clevelandskej klinike. To je napríklad dobre vidieť (žmurk žmurk) u ľudí, ktoré žijú celý rok za polárnym kruhom. Tí majú niekoľko mien pre rôzne farby snehu, zatiaľ čo my vidíme len biely sneh.
„Vízia sa sotva začína v oku. Váš mozog je to, čo dáva farbám mená,” pokračuje Lystadová. A to sa už opäť vraciame k neslávne známej fotografii šiat z roku 2015. Ošiaľ okolo nich bol taký masívny, že mu dokonca bolo venované celé jedno číslo lekárskeho magazínu Current Biology.
„Objavil sa konsenzus, že spôsob, akým vidíte šaty, do značnej miery závisí od toho, aké osvetlenie predpokladáte, že majú. Takže ľudia, ktorí ich vidia ako modré a čierne, vidia šaty ako jasne osvetlené žltkastým svetlom. A ľudia, ktorí ich vidia ako biele a zlaté, si myslia, že sú slabšie osvetlené modrastým, temnejším svetlom. V konečnom dôsledku je to mozog, ktorý rozhoduje o tom, aký druh osvetlenia je na šatách,” vysvetľuje neurovedkyňa Jenny Bostenová z University of Sussex v Anglicku pre Knowable Magazine.
Otázkou však je, prečo si niektorí ľudia myslia, že je osvetlená jasnou žltou a iní slabšou modrou? Môže to byť tvoja vlastná skúsenosť s rôznymi svetelnými podmienkami - či si napríklad zvyknutý na modré LED alebo teplé slnečné svetlo. Môže to však byť ovplyvnené aj inými faktormi, ako sú napríklad zmeny, ktoré sa dejú s našimi očami, keď starneme.
Ďalšie rozdiely
Existujú totiž aj iné rozdiely, ktoré ovplyvňujú farebné videnie. „Šošovka vekom žltne, najmä po 40. roku života, čo znižuje množstvo modrého svetla, ktoré dopadá na sietnicu. Je tu tiež makulárny pigment, ktorý tiež absorbuje krátke modré vlnové dĺžky svetla. Rôzni ľudia majú rôznu hrúbku v závislosti od toho, čo jedia,” pokračuje Bostenová.
Čím viac luteínu a zeaxantínu (látok, ktoré pochádzajú najmä z listovej zeleniny) jeme, tým je pigment hustejší. „Farba dúhovky má tiež malú koreláciu s rozlišovaním farieb a môže to byť faktor pri určovaní vašej veľmi presnej skúsenosti s farbou. Zdá sa, že ľudia s modrými očami sú v testoch rozlišovania farieb o niečo lepšie ako ľudia s hnedými očami.”
A ako ju na záver dopĺňa David Calkins, profesor na Vanderbilt University School of Medicine a riaditeľ výskumu na Vanderbilt Eye Institute: „Neexistuje spôsob, ako overiť farbu, ktorú vníma váš mozog, oproti farbe, ktorú vníma môj mozog. To, čo ja volám purpurová, by ste vy mohli nazvať fialovou.”
Ale teraz, keď je tu digitálny vek, existujú len jemné rozdiely medzi tým, ako sa ti niečo môže zobraziť na televíznej obrazovke, monitore počítača a na mobilnom telefóne. Pri najbližšom spore o konkrétnu farbu si však musíš uvedomiť, že ide o súhru oka, mozgu, spomienok a skúseností. Každý môže mať pravdu, a zároveň nikto.