Americký psychológ Harry Harlow sa do histórie zapísal najmä svojimi pokusmi o odlúčení matiek, závislosti a sociálnej izolácii, ktoré preukázali dôležitosť starostlivosti a priateľstva pre sociálny a kognitívny vývoj. Svojou krutosťou však zároveň spôsobil vzostup hnutia za oslobodenie zvierat.
Narodil sa ako Harry Frederic Israel 31. októbra 1905 v americkom Fairfielde. O jeho rannom živote vieme veľmi málo, no v nedokončenej autobiografii spomenul, že jeho mama k nemu bola chladná a počas života zažíval záchvaty depresie. Po roku na Reed College sa vďaka špeciálnemu testu spôsobilosti dostal na univerzitu v Stanforde.
Hanbil sa za svoje meno
Po jednom semestri angličtiny sa s takmer katastrofálnymi známkami dostal na štúdium psychológie. Stal sa postgraduálnym študentom psychológie pod vedením Lewisa Termana, ktorý vytvoril slávny Stanford-Binetov IQ testu. Po získaní doktorátu si zmenil priezvisko na Harlow, pretože sa bál, že židovské meno ho bude obmedzovať v kariére. Židom však nikdy nebol.
Následne prijal profesúru na University of Wisconsin-Madison, kde ale nepresvedčil katedru psychológie, aby mu dali dostatočne veľké laboratórium. Nakoniec ale získal voľnú budovu oproti univerzite a s pomocou študentov z nej vytvorili laboratórium primátov, jedno z prvých svojho druhu na svete.
Výskum s primátmi
Harlow začal pracovať s primátmi v zoo, kde vyvinul Wisconsinský všeobecný testovací prístroj (WGTA) na štúdium učenia, poznávania a pamäte. Tu prišiel na to, že opice vyvíjali stratégie pre jeho testy. Psychológ to opísal ako „učenie sa učiť“. Chcel sa však dozvedieť viac, a tak v roku 1932 založil chovnú kolóniu makakov rézusov.
K mláďatám však potreboval pravidelný prístup. Choval ich preto v škôlke namiesto života s matkami. Táto alternatívna technika odchovu, nazývaná aj materská deprivácia, je dodnes veľmi kontroverzná a vo vedeckých kruhoch sa používa ako model nepriaznivosti v ranom veku u primátov.
Postupne sa dopracoval k svojim najznámejším experimentom s použitím náhradných matiek. Aj keď sa Harlow a jeho spolupracovníci dokázali starať o fyzické potreby makakov, boli odlišné od rovesníkov vychovávaných matkou. Boli samotárske, mali sociálne deficity a nechceli sa vzdať plienok.
Harlow si všimol ich pripútanosť k mäkkej látke ich plienok a psychologické zmeny, ktoré súviseli s absenciou materskej postavy, a snažil sa preskúmať vzťah medzi matkou a dieťaťom. Vytvoril neživé náhradné matky z drôtov a dreva. Každé mláďa sa pripútalo ku konkrétnej matke a uprednostňovalo ju pred ostatnými.
Chcel zistiť viac
Harlowovi to však nestačilo. Skúmal teda, či si mláďatá vyberú matku z holého drôtu alebo zahalené látkou. V jednej situácii drôtená matka držala fľašu s jedlom a matka látková nemala žiadne jedlo. V inej situácii držala látková matka fľašu a drôtená matka nemala nič. Makaky si však vyberali hlavne látkové - k drôteným išli len kvôli potrave.
Psychológ dospel k záveru, že vzťah medzi matkou a dieťaťom je oveľa viac ako mlieko a že tento „komfort kontaktu“ je nevyhnutný pre psychický vývoj a zdravie malých opíc (a detí). Práve tento výskum poskytol silnú, empirickú podporu tvrdeniam o dôležitosti lásky a interakcie medzi matkou a dieťaťom. O výsledkoch experimentov potom informoval v auguste 1958.
Neskôr sa však pustil do experimentov o účinkoch čiastočnej a úplnej sociálnej izolácie. Čiastočná zahŕňala chov opíc v holých drôtených klietkach, ktoré im umožňovali vidieť, cítiť a počuť iné opice, ale neposkytovali žiadnu príležitosť na fyzický kontakt. Úplná sociálna izolácia zahŕňala chov opíc v izolačných komorách, ktoré vylučovali akýkoľvek kontakt s inými opicami.
15 rokov v úplnej izolácii
Čiastočná izolácia viedla k prázdnym pohľadom, stereotypným opakovaným krúženiam v klietkach a sebapoškodzovaniu. Najhoršie na tom všetko je, že kvôli štúdii boli niektoré opice držané v izolácii až 15 rokov. Pri úplnej izolácii išlo o tri, šesť, dvanásť alebo 24 mesiacov v totálnej sociálnej deprivácii.
Asi ťa neprekvapí, že opice skončili psychicky narušené. Aj keď žiadna z nich v tejto izolácii nezomrela, po vypustení sa dostali do stavu emociálneho šoku. Jedna z opíc následne odmietla jesť a zomrela do piatich dní od vypustenia. 12 mesiacov izolácie zvieratá takmer sociálne vyhubilo.
Harlow bol psychológ, no mnohé iniciatívy za ochranu zvierat by o ňom mohli hovoriť ako o psychopatovi. Počas svojej kariéry odmietal používať konvenčnú terminológiu, namiesto toho si pre experimentálny prístroj, ktorý vymyslel, zvolil zámerne poburujúce výrazy.
Jama zúfalstva
Vyplynulo to z raného konfliktu s konvenčným psychologickým zriadením, v ktorom Harlow používal výraz „láska“ namiesto archaicky správneho výrazu „pripútanosť“. Medzi takéto pojmy a príslušné zariadenia patrilo zariadenie na nútené párenie, ktoré nazval „znásilnenie“, zariadenia náhradných matiek „železné panny“ a izolačnú komoru, ktorú nazval „jama zúfalstva“.
V poslednom z týchto zariadení, alternatívne nazývanom „studňa zúfalstva“, boli mláďatá opíc ponechané samé v tme až jeden rok od narodenia, alebo boli opakovane oddelené od svojich rovesníkov a izolované v komore. Tieto postupy rýchlo produkovali opice, ktoré boli vážne psychicky narušené, ktoré sa používali ako modely ľudskej depresie.
Impulz pre slobodu zvierat v USA
Mnohé z jeho experimentov sú dnes už považované za neetické a prispeli k zvýšenému povedomiu o zaobchádzaní s laboratórnymi zvieratami. Zároveň pomohli vytvoriť dnešné etické predpisy. Profesor Gene Sackett z University of Washington, jeden z Harlowových doktorandov, uviedol, že Harlowove experimenty poskytli impulz pre hnutie za oslobodenie zvierat v USA.
Mnohí jeho študenti pokračovali v pokusoch, za čo boli kritizovaní nielen PETA, neziskovou organizáciou, ktorá sa angažuje za práva zvierat, ale aj členmi Kongresu Spojených štátov. Niektorí z jeho nasledovníkov dokonca primáty vystavovali kombinácii rôznych drog. Najsmutnejšie na tom je, že Harlow veľmi dobre poznal britskú legislatívu na ochranu zvierat, ignoroval ju, pretože Spojené štáty nič podobné neprijali.
„Jediná vec, na ktorej mi záleží, je, či z opíc vznikne materiál, ktorú môžem zverejniť. Nemám ich v láske. Nikdy som nemal. Naozaj nemám rád zvieratá. Pohŕdam mačkami, neznášam psov. Ako by sa ti páčila opica?” povedal držiteľ mnohých cien v roku 1974. Harlow zomrel ako 76-ročný v roku 1981 v americkom Tucsone, kde žil so svojou treťou manželkou.
