Lekár, psychiater, terapeut so záujmom o psychedeliká a trocha aj filozof. Martin Šurkala spoluzakladal Slovenskú psychedelickú spoločnosť (ďalej v texte SAPAS). Ich cieľom je edukácia spoločnosti ohľadom prínosov výskumu a práce so psychedelikami.
Študoval na Lekárskej fakulte v Bratislave a následne po získaní diplomu v roku 2012 pokračoval vo vzdelávaní sa v Nemecku na psychiatrickej klinike, kde pracoval na oddeleniach sociálnej, forenznej a adiktologickej psychiatrie, neuropsychiatrie, neskôr aj na oddelení neurológie v Rakúsku. Od roku 2016 pracuje a žije s rodinou vo Viedni. Aktuálne pôsobí na jednej z najväčších kliník v Európe, ktorá sa zameriava na liečbu závislostí. Čo Martina zaujíma, je využitie psychedelík v medicíne a psychoterapii, čo bolo aj dôvodom, prečo spoluzakladal SAPAS.
Máte za sebou psychoterapeutický výcvik psychodynamicky orientovaného prístupu. Pre laické ucho ťažšie zrozumiteľné – k čomu vás to vlastne oprávňuje a kvalifikuje?
Psychodynamický smer patrí k základným psychoterapeutickým smerom. Základ čerpá z klasickej psychoanalýzy, je však doplnená o myšlienky a smery ďalšími nasledovníkmi, ktorí Freudove myšlienky ďalej rozvíjali. V centre sú často nevedomé intrapsychické konflikty, vzťahová väzba a náuka o egu, nevedomí a podobne. V samotnej terapii sa okrem práci na vzťahu terapeut-klient venuje aj hľadaniu prepojenia aktuálnej životnej situácie s minulými (biografickými) udalosťami a vzťahmi z minulosti, ktoré mali formatívny charakter.
Na čom aktuálne pracujete? Skúste nám predstaviť svoju profesiu a náplň práce …
Aktuálne pracujem na jednej z najväčších kliník v Európe zameranej na liečbu závislostí. V rámci tejto kliniky pracujem v dvoch ambulatóriách – jedno je zamerané na liečbu závislostí od alkoholu, liekov prípadne nelátkových závislostí. V druhom ambulatóriu sa venujem liečbe závislostí od ilegálnych substancií. V mojej náplni práce patrí napríklad aj predpisovanie tzv. opiátovej substitúcie klientom, ktorí sú závislí od opiátov, aby sa vyhli konzumácii heroínu z ulice, respektíve aby sa vyhli drogovej scéne.
Študovali ste v Nemecku na psychiatrickej klinike – experimentovali ste aj s podávaním psychedelík pacientom?
Na klinike, kde som začínal pracovať po vysokej škole, sa táto terapia nerobila. V tej dobe sa ešte nepodával ani ketamín, to sa možno, medzičasom, zmenilo. Ale aj prístup ku ketamínu sa zmenil. Klinika „experimentovala“ skôr s formami bývania v rámci starostlivosti ťažkých psychických porúch. Išlo napríklad o „tréning“ či nácvik každodenných zručností alebo pobyty na oddelení SOTERIA, kde klienti prakticky bývali s personálom na odľahlejšom mieste od kliniky – vo vlastnej vile. V Nemecku sa so psilocybínom začalo experimentovať len pred rokom (na známej berlínskej klinike Charité a na klinike v Mannheime). V rámci vôbec prvej štúdie skúmajú účinok psilocybínu na tzv. rezistentnú depresiu. Po celej Európe sa práve začína s experimentovaním.
Máte skúsenosť s účinkami tejto skupiny látok? Ak áno, ako by ste ju popísali – čo vám priniesla, či sa efekt zážitku odrazil aj po tom, čo účinok odznel, či sa psychedelická skúsenosť preniesla aj do vašich názorov a postojov…
Každá psychedelická skúsenosť je jedinečná a závisí od viacerých premenných, ako látka, dávka, a tzv. set a setting (set je duševný a telesný stav pred užitím psychedelika; setting je fyzické a sociálne prostredie, v ktorom sa psychedelická skúsenosť zažíva, pozn. red.). V aktuálnom (klinickom) vnímaní použitia týchto látok fokus neleží na samotnom prežitku, ale na tom, ako tento vie byť pozitívne a dlhodobo integrovaný do života pacienta/pacientky. Práve v tomto sa odlišuje psychedelická terapia od „jednoduchého“ užívania psychedelík.
Čo vás viedlo k zakladaniu SAPAS spolu s ostatnými? Čo bola hlavná motivácia?
Túžba pracovať s týmito látkami, s pacientkami a pacientmi, ktorým bežná psychiatrická terapia nepriniesla výsledky. Veľmi ma zaujíma aj ponúkanie psychedelickej terapie pacientom v terminálnom štádiu chronických ochorení, ktorým môže pomôcť pri prijímaní ich blížiacej sa smrti. Tiež ma účinok zaujíma aj z iných perspektív, napríklad pri skúmaní vedomia.
Možnosť medicínskeho využívania psychedelík v praxi je v našej krajine nezákonná. Aktuálne máme za sebou legalizáciu CBD a o čosi miernejšie tresty za užívanie konopy. Vnímate v týchto témach progres aspoň na úrovni spoločenskej diskusie?
Vnímam posun na úrovni spoločenskej diskusie. V poslednej dobe opomohli k tomu najmä dva medializované prípady. Vnímam aj amnestiu Robovi Džunkovi od pani prezidentky Čaputovej, ktorá týmto vyslala zodpovedným orgánom jasný signál. Bavíme sa však o cannabise v trestnoprávnom kontexte a nie o medicínskom využití serotonergných psychedelík v legálnych podmienkach.
Ako by to vyzeralo, kebyže máju odborníci dovolené so psychedelikami experimentovať a využívať ich v terapii? Kde všade by sa dali uplatniť a aké výhody by z toho mali pacienti?
Tak predpokladám, že ako aj pri iných látkach, by šlo o experimentovanie za veľmi prísnych podmienok vedeckých štúdií. Postupne budú asi pribúdať diagnózy, kde by psychedelická terapia mohla byť využitá. Skúsenosti z minulého storočia nám naznačujú, ako by sa terapia mohla vyvíjať. Ide najmä o diagnózy ťažkej depresie, spracovanie traumatických udalostí, napríklad obete sexuálneho či domáceho násilia, tiež závislostí, možno aj poruchy príjmu potravy, niektoré poruchy osobnosti … Špekuluje sa aj o demencii. Podľa aktuálneho trendu to však môže vyzerať takto: nejaká klinika – či už štátna, alebo súkromná – si „kúpi“ patentovanú psychedelickú terapiu. Následne si klinika nechá vycvičiť svojich terapeutov, ktorí potom budú vykonávať presne podľa protokolov firmy psychedelickú terapiu. Keďže sú doterajšie výsledky štúdií veľmi sľubné, zdá sa, že takáto kombinácia „substancia + konkrétne terapeutické postupy“ bude schválená na celoeurópskej úrovni, tú potom jednoducho preberú jednotlivé štáty.
V Čechách existuje psychedelická klinika Psyon. Kvalifikovaní odborníci tam v rámci terapie ponúkajú možnosť asistovaného podávania týchto látok. Doposiaľ aké výsledky majú liečenia tohto druhu?
Pokiaľ viem, podávajú ketamín a psilocybín v rámci klinických štúdií, ktorých výsledky ešte neboli zverejnené.
Čo je najväčšou brzdou v sprístupnení možnosti takejto terapie aj u nás?
Legislatíva, resp. z nej vyplývajúce prekážky. Od problémov výroby samotnej substancie cez transport, skladovanie, podávanie... Pokiaľ viem, je to enormne náročný proces. Toto neplatí však len pre Slovensko, ale aj pre mnohé iné štáty, v ktorých sa výskumné tímy do tohto dobrodružstva púšťajú. Preto sa výskum robí pod hlavičkou jednej zastrešujúcej štúdie v rôznych výskumných centrách. Keď už prebehne povolenie na najvyššej celoeurópskej úrovni, jednotlivé štáty s tým potom nemajú problém. Samozrejme sú aj výnimky … Ale tak zdá sa, že je to najjednoduchší proces. Na Slovensku sa v minulosti o racionálnu drogovú politiku zasadzoval Martin Poliačik. Aktuálne skôr Martin Hojsík s Martinom Šimečkom a Jakubom Popíkom – tí ale riešia najviac konopu. Čo sa psychedelík týka, postrádam na Slovensku takú výraznú osobnosť ako napríklad pána prof. Horáčka, ktorý pôsobí v Čechách, ten sa o psychedeliká nie len zaujíma, ale je aj veľmi nápomocný pri ich výskume a robí osvetu.
Myslíte, že je odborná verejnosť na Slovensku k psychedelikám naklonená či skôr prevládajú predsudky?
Na diskusii k psychedelikám s Michalom Patarákom na tohotoročnej Pohode bol úplne plný stan. Čas nezostal ani na druhú psychiatrickú tému. Myslím, že najmä mladšie ročníky sú tejto možnosti otvorenejšie. U starších prevládajú skôr predsudky, najmä, ak sa spomenie „magické“ slovo LSD alebo halucinogén.
Akú rolu v „psychedelickej osvete“, ak to tak môžem nazvať, zohráva práve SAPAS?
K tejto téme sme zorganizovali dve väčšie konferencie. Zvykneme šíriť na našej facebookovej stránke nové alebo zaujímavé informácie, dávame rozhovory médiám …
Aká je vaša funkcia a činnosť v združení?
Zapájam sa do rozhodnutí, ktoré súvisia s našou činnosťou, zvyknem odpovedať na otázky, ktoré dostávame. Občas príde, ako teraz od vás, ponuka na rozhovor. Zvyčajne som písal/prekladal nejaké články. S filozofom Adamom Greifom sme asi pred dvoma rokmi napísali článok do odborného filozofického časopisu Springer. Ten pojednával o podávaní psychedelík v terapii pri tzv. compassionate use (obaja autori rozoberali v článku bezpečnosť a účinnosť terapie za použitia psychedelík psilocybínu a MDMA, pozn. red.). Adam sa na tento problém pozeral z filozofického pohľadu.
Vo vašom medailóniku sa na stránke združenia píše, že ste si vedomý nutnosti transdisciplinárneho prústupu k psychedelikám. Priblížte nám to, ako sa to prejavuje v praxi …
Tento pojem pre mňa predstavil český filozof Vít Pokorný vo svojej knihe. Keďže psychedelické skúsenosti predstavujú komplexný „problém“, treba sa na ne pozerať z viacerých hľadísk, aby sme im lepšie vedeli porozumieť. Takéto skúmanie si vyžaduje prekračovanie hraníc jednotlivých odborov/pohľadov. Napríklad rozmýšľanie o psychedelikách z pohľadu farmakológie, kognitívnych vied, psychiatrie a filozofie …
Keď som pozeral záznam vašich činností, väčšina z nich končila v roku 2019. Čo sa stalo?
Viaceré dôvody. Plánovali sme dva alebo dokonca trikrát zorganizovať opäť medzinárodnú konferenciu, no vždy sa to na niečom zastavilo. Potom prišla pandémia a odvtedy skôr hibernujeme. Dúfam, že sa teraz opäť začneme preberať k životu po dlhšom spánku.
Stretlo sa vaše občianske združenie s nepríjemnými skúsenosťami zo strany odborníkov, verejnosti alebo politikov?
Zo strany odborníkov skôr so skepsou alebo nezáujmom. Výraznejšia negatívna reakcia prišlo len v jednom prípade. Jeden politik, už dávnejšie, bol tiež kritický – jednalo sa o jeho reakciu na rozhovor Denníka N so mnou, kde som sa vyjadroval k LSD po tom, čo Michal Truban priznal, že s ním mal skúsenosť. Nestálo mi to však ani za reakciu, takže to nemusíme ďalej rozvíjať ani tuto. Myslím však, že verejnosťou sme pozitívne vnímaní. Pomohli nám k tomu práve niektoré články alebo rozhovory. To nás teší.
Robo Džunka dostal od prezidentky milosť, inak by zostal vo väzbe ešte zopár rokov. Chránia nás protidrogové zákony pred reálnym nebezpečenstvom alebo je to o niečom inom?
Myslím, že by mala byť legislatíva nastavená tak, aby mala v centre pozornosti človeka/užívateľa a nie samotnú látku a aby reflektovala súčasné vedecké poznatky a zohľadňovala škodlivosť substancií.
Čo hovoríte na úplnú dekriminalizáciu omamných a psychotropných látok ako to máju napr. v Portugalsku?
Sú rôzne modely, ako sa štát vyrovnáva s drogovou problematikou. Ja som zástanca tzv. harm reduction prístupu. Čiže prístupu, kde abstinencia nie je videná ako jediná správna možnosť, ale kde cieľom je minimalizovanie rizík užívania. Toto je minimum, čo by podľa mňa mala legislatíva reflektovať. Ja osobne som za nejakú formu regulácie. Kde ale bude kladený veľký dôraz na pomoc alebo terapiu. Ako jedná z možností do budúcnosti je napríklad MAPS-om navrhovaný psychedelický „vodičský preukaz“. Ten, kto by ho vlastnil, by mal spĺňať konkrétne podmienky - napríklad previerka zdravotného stavu, výuka o zásadách užívania psychedelík tak, aby bola minimalizovaná škoda. Boli by tiež stanovené hranice na jeho odobratie. To je však teória, neviem, ako by to vyzeralo v praxi.
Čo by ste našim čitateľkám a čitateľom odporučili, ak by sa chceli o tejto téme dozvedieť viac? Poznáte nejaké filmy, dokumenty alebo knihy, ktoré považujete za smerodajné a spoľahlivé?
Dobrá otázka, ďakujem. Kníh je už medzičasom na našom, teda hlavne českom trhu, dosť. Tento rok vyšla po prvýkrát po česky kniha LSD-Psychoterapie od Stanislava Grofa. Stanislav je veľká postava na tomto poli, z jeho prác vychádza aj aktuálne prístup v práci s psychedelickými látkami. Je však kritizovaný za niektoré kontroverznejšie myšlienky ako napr. teóriu o perinatálnych matriciach (Grof svojich pacientov delil do 4 kategórií podľa toho, aké spomienky si odniesli zo svojho vývoja v maternici a pôrodu samotného, pozn. red.). Svetoznámy je bestseller od Michaela Pollana, ktorým je inšpirovaný štvordielny seriál How to Change Your Mind na Netflixe. O histórii terapeutického užívania LSD v Čechách sa môžete dočítať v knihe LSD – Výzkum a klinická praxe za železnou oponou. Kto sa chce ponoriť do vedeckejších textov, odporúčam – žiaľ, iba po nemecky – Therapie mit psychoaktiven Substanzen od Henrika Jungaberleho. Významnou postavou psychedelického výskumu bol aj Hanscarl Leuner – ten napísal knihu Halluzinogene. Žiaľ tiež nepreložená.