„Dostala som sa do bodu, keď som svoje prednášky začínala ohlásením, že sa ma naňho nikto nesmie pri otázkach opýtať,“ vysvetľovala Sofia Freudová v roku 1993 denníku The Guardian.
Domnievala sa, že ako vedkyňa v oblasti psychosociológie a ako sociálna pracovníčka za sebou už zanechala významnú stopu, svoj odbor obohatila, a urobila zásadnú prácu v teórii i teréne, píše David Lorenc z webu iDnes.cz
A nemohla zabúdať, že verejnosť si ju stále spája s jej predkom, že stále na ňu pozerá skôr cez meno, než na svojbytnú osobnosť a autorku. Snažila sa z tieňa bielofúzatého apoštola psychoanalýzy vymaniť. Jeho teórie považovala navyše za vratké, jeho nasledovníkov za nekritických sektárov a jeho samotného za falošného proroka dvadsiateho storočia.
Návštevy deda ako obrad v kostole
Narodila sa vo Viedni v roku 1924 v rodine, ktorá bola poznačená verejnou slávou, spoločenským uznaním, dokonca uctievaním, ale tiež vnútornými konfliktmi. Jej otec Martin Freud viedol vydavateľstvo psychoanalytickej literatúry, matka Esti bola logopedičkou.
Nebolo to šťastné manželstvo. Sofia Freudová neskôr poznamenala, že matka k svojmu mužovi pred sobášom vzhliadala ako k synovi Sigmunda Freuda, k rozprávkovému, očarujúcemu princovi. A že nablýskaná zbroj muža čoskoro po svadbe vybledla.
Sigmund Freud neveril na manželské terapie, prinajmenšom nie v tomto prípade, glosovala ironicky Sofia Freudová neskôr, keď sa obzerala na svoje detstvo už ako dospelá.
Priznávala, že hudobnou kulisou jej detstva bol krik, hysterické scény, slzy a násilie. Ich domácnosť v židovskom gete pre vyššiu strednú triedu bola poznačená nielen odlúčenosťou matky a otca, ale tiež nepriateľským vzťahom medzi Sofiou, bratom a tiež neustálou prítomnosťou všemožných starých rodičov a tetiek z mnohých strán.
K jej detským rokom tiež patrili každotýždenné návštevy starého pána. K dedovi do Berggasse 19 chodila každý týždeň v nedeľu, do svojich štrnástich rokov. Boli to tiché chvíle, Sigmund Freud trpel rakovinou úst, hovoriť mohol len málo, a tieto momenty vyhradzoval svojim pacientom a spolupracovníkom. Zvyčajne len mlčky počúval, ako hovorí malá Sofia.
„Nedostával ma na stráženie, nevozil ma na kolenách ako na koníkovi, nechodil so mnou na prechádzky,“ hovorila Sofia Freudová v roku 2022 denníku The Boston Globe. „Medzi nami nebol žiadny skutočný vzťah,“ zhrnula svoje vnímanie oných návštev. Končili tým, že starý pán vytiahol z vrecka pár drobných a vložil ich vnučke do dlane. „Stačilo to na návštevu Burgtheatru,“ prezradila denníku The New York Post.
Boli to veľmi formálne sedenia. Akési obrady. „Niektorí ľudia majú starých rodičov, ktorí sa s nimi hrajú, ktorí ich berú do cirkusu, s ktorými každú nedeľu večerajú. Ja som mala každú nedeľu krátke audiencie u dedka, ale bolo to ako chodiť do kostola,“ popisovala. „Bolo to veľmi tiché.“ Napriek tomu sa tieto rituály významne vpísali do jej detského života, ako dosvedčovala.
On the road: bláznivý cyklistický útek pred nacistami
Sofiine detstvo nebolo najšťastnejšie aj kvôli dobe. Bolo dotknuté antisemitizmom, ktorý začal ovládať aj Viedeň, keď po anšluse v roku 1938 nacisti pálili knihy židovských autorov, vrátane Freuda. Vpadli tiež do jeho domu, aby skonfiškovali peniaze. Potom, čo gestapo vypočúvalo jeho dcéru Annu, rozhodol Sigmund Freud o odchode rodiny.
Sám sa vydal so ženou a Annou do Londýna, kde krátko po vypuknutí druhej svetovej vojny zomrel. Do britskej metropoly zamieril aj Sofiin otec s jej bratom. Sofia sa so svojou matkou a svojím vzájomným krkolomným vzťahom vybrali na nebezpečnú cestu Európou. Zatiaľ čo za sebou počuli nemecké delá, ponáhľali sa najskôr do Paríža. Keď ju nacisti zabrali, rozhodla sa matka, že sa vydajú ďalej. Na bicykloch.
„Bol to úplne potrhlý nápad. Bláznivé rozhodnutie,“ hodnotila útek neskôr Sofia Freudová v The State Journal Register. Našťastie bola taká mladá, že sa nejako zúfalo nebála. Pamätá sa však, ako sa často obzerala za seba, či ich nacisti neprenasledujú.
Keď sa na túto anabázu obzerala neskôr, vyplynul z nej jeden zo základných kameňov jej náhľadu na život a na svet: prežitie je vecou náhody, otázka šťastia alebo nešťastia. „V relatívne skorom štádiu svojho života som stratila vieru v to, že nad životom máme racionálnu kontrolu,“ vyhlásila v rozhovore pre denník Telegram & Gazette of Worcester.
Že sa im ich súkromný exodus pošťastil, naozaj pričítala iba náhodne. „Bolo také ľahké, aby nás objavili, aby nás zabili. Stále sme utekali. Byť Židovkou bolo vtedy nebezpečné, smrteľne nebezpečné,“ uviedla Feudová v roku 1982.
Na bicykloch zdolali vyše šesťsto kilometrov, z francúzskej Riviéry sa dostali do marockej Casablanky a Lisabonu, a v roku 1942 až do Spojených štátov. V New Yorku vystúpili z lodnej tretej triedy bez peňazí. Našťastie, aj tam dosiahla ich rodina, našli v nej pomoc a oporu.
Priezvisko ako závažie vlastnej dráhy
V Amerike vyštudovala Sofia Freudová psychológiu na Radcliffe College, sociálnu prácu na Simmons College, kde začala vyučovať. Najprv pod priezviskom svojho manžela Paula Loewensteina, snažila sa utiecť od mena Freud. Prihlásila sa k nemu až potom, čo sa mohla preukázať vlastnými odbornými úspechmi.
Našla sa v pedagogike, vyučovala až do roku 2001, do svojich 77 rokov. Venovala sa však aj praxi, pracovala na klinikách, v psychiatrických liečebniach, pomáhala komunikácii medzi učiteľmi a rodičmi ich malých žiakov. Napísala dve knihy. V diele Moje tri matky a iné vášne a Žiť v tieni Freudovej rodiny popisuje svoj vzťah so svojou kritickou matkou, ktorý Sigmund Freud označil za „abnormálny“.
Popisuje tam aj vzťah s tetou Annou, vynáša na svetlo matkine aj otcove listy, aj listy Sigmunda Freuda, uvádza na scénu ďalších strýkov a tety. Vysvetľuje v nich temnú atmosféru nacizmu, úteku pred ním, tragické osudy členov rodiny, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch. Tiež však opisuje okovy rodiny a nadvládu jej mužských kuratelov.
Do veľkej miery je jej písanie obhajobou jej matky, zobrazením jej strachu z nacizmu i jej trápenia vo väzení rodiny.
Freud bol falošný prorok. Ako Hitler
Boj musela zdieľať aj sama Sofia Freudová. Nad nacizmom vyhrala, Hitlera svojím úspešným útekom do Ameriky o svoju smrť oklamala, ako hovorila. Musela sa však vymaniť aj spod mena Freud. Bolo pre ňu, priznávala, blahorečením aj prekliatím. Priťahovalo k jej práci pozornosť, to nezastierala. Lenže malo tiež tendenciu jej prácu zatieňovať, zahlušovať.
K záverom a teóriám svojho deda bola skeptická. Pochybovať o nich začala v prípade Oidipovho komplexu aj ohľadom konceptu, podľa ktorého dievčatá počas jednej z fáz svojho rozvoja závidia mužom penis. „Nezmysel“ a „nápad trojročného chlapca“, podľa denníka The Washington Post odsúdila myšlienku závidenia penisu.
Predovšetkým odmietala dedov náhľad na ženy a ženské pacientky. „Bol to dobrý a milujúci muž. Ale ženskej sexualite vôbec nerozumel,“ súdila. Špeciálne kritizovala Freudov názor, že zrelé, vyspelé ženy majú skôr vaginálny orgazmus než vyvrcholenie skrz stimuláciu klitorisu.
„Som veľmi skeptická k väčšine psychoanalýzy. Mám za to, že to je také holdovanie narcizmu, že tomu nemôžem veriť,“ vyhlásila nakoniec. Keď však začala doktríny psychoanalýzy kritizovať, narazila na problémy. Nešlo len o to, že jej vlastný brat vyčítal, že „keby nebolo dedka, nacisti by z tvojej kože urobili tienidlá na lampy“.
Išlo aj o to, že ju za spochybňovanie dogmy odsúdila psychoanalytická lobby. „Ich vnútorný kruh vyjasnil, že nie som niekto, kto by mal byť vypočutý alebo braný vážne,“ uviedla v denníku The Guardian.
Práve sektárstvo, dogmatickosť a zahľadenosť jej na stúpencoch dedových teórií vadila. Jej korene pritom s jeho osobnosťou spájala. „Ku mne bol vždy veľmi láskavý, ale myslím, že musel byť veľmi popudlivou osobnosťou podľa toho, ako perzekvoval všetkých, ktorí nesúhlasili, a ako odmietal prijať akúkoľvek kritiku,“ hovorí.
Podľa jej mienky to viselo nad jeho nasledovníkmi, ale aj nad jeho rodinou ako prekliatie. Spomína, že hlavná dedička Freudovho odkazu a psychoanalytického impéria teta Anna do konca života, desiatky rokov po Freudovej smrti, tvrdošijne hájila aj tie najabsurdnejšie prvky jeho teórií.
Sofia Freudová zašla dokonca ešte ďalej. Sigmunda Freuda označila za falošného proroka. Do dvojice k nemu navyše priradila ešte iného niekdajšieho viedenského obyvateľa. Adolfa Hitlera. Muža, ktorý mal „hypnotický, zvádzajúci hlas, ktorým uvádzal ľudí do tranzu, ktorý využíval demagógiu na kontrolu a na výrobu obetných baránkov“.
Prišlo jej kruto sarkastické, že jej rodina, ktorej patriarcha vystaval koncept nevedomia, bola tak zdevastovaná mužom, ktorý s nevedomím pracoval tak cynicky a zločinne.
Apokalyptické sklony ľudstva
Na isté aspekty Freudovej teórie však nazerala ako na prínosné a zaujímavé. Napríklad práve poňatie nevedomých motívov, obranný mechanizmus, rolu nepreskúmaných zážitkov z detstva. Nevidela však význam v neustálych výletoch za skúsenosťami raných rokov, ktoré mali pacientovi podstupovať na psychoterapeutovej kanape.
„K osobnosti človeka vedie toľko ciest. Stačí rozbaliť iné svoje ja, ktoré beztak čakalo, kým sa bude môcť vyjadriť. A potom pokračovať s týmto svojím ja, namiesto toho, aby ste sa trápili s tým, ku ktorému ste boli doteraz pripojení,“ mienila.
Inak však bola s priestorom pre aktivitu, angažmán veľmi obozretná. „Myslím, že človek má takú päťpercentnú slobodu kontrolovať svoj život,“ súdila. Rovnako, ako v prípade svojho krkolomného dlhého cyklistického úteku pred nacistami, aj život všeobecne zverovala do rúk náhody a osudu – šťastného alebo nešťastného.
Pred svojou smrťou sa obávala skôr toho trúchlivého. Všímala si to, čo pod taktovkou Donalda Trumpa videla ako ďalší nástup fašizmu, zaznamenávala uctievanie vodcov a prílišnú moc, ktorú dostávajú. Neignorovala globálne otepľovanie, úbytok dažďových pralesov, vzostup nových falošných prorokov, napríklad na Strednom východe, aj ničivú úlohu náboženstva.
Nezastierala, že jej pohľad na budúcnosť sveta je apokalyptický. „Myslím na utrpenie svojich detí a vnúčat v onom novom, krutom svete. Opustím ho s úľavou, že budem toho všetkého ušetrená,“ napísala podľa denníka The Boston Globe. Zomrela 3. júna roku 2022.
