Sú oveľa silnejšie a rýchlejšie, majú väčšie drápy a „tesáky“. V našich lesoch žijú zdatné šelmy ako vlky či medvede, v amerických napríklad pumy, no napádajú nás len málokedy. (Hoci u nás je v poslednom období stretov človeka s medveďom oveľa viac). Vo všeobecnosti sa hovorí, že sa nás boja viac, ako my ich.
Prečo sa nám šelmy vyhýbajú, keď si na nás môžu hravo pochutnať? Podľa vedcov ja za tým hneď niekoľko faktorov.
Jedným z nich je to, že kráčame po dvoch, vzpriamene. „Je tam určité riziko hrozby prameniace z bipédie,“ hovorí pre Live Science John Hawks, paleoantropológ z University of Wisconsin-Madison. „Keď sa pozrieme na ďalšie primáty, napríklad šimpanzy a gorily, postavením na dve nohy dávajú najavo vyhrážky. Zväčšenie pôsobí hrozivo a je to skutočne ľahký spôsob komunikácie, ako dať predátorom najavo, že majú problém.“
Zradný trik
Síce chodenie po dvoch môže spôsobiť, že sa ľudia zdajú byť väčšími, a teda nebezpečnejšími pre iné druhy, má aj nevýhody. Pohyb na dvoch nohách je zvyčajne pomalší ako na štyroch, čo podľa Hawksa znamená, ľudia sa vzdali akéhokoľvek šance, aby predbehli ktoréhokoľvek štvornohého tvora.
„Je to niečo ako trik,“ vysvetľuje Hawks. „Je to ako: Chodím okolo; som tvrdý; ukazujem sa, kde som. Dravci vidia vzpriamený postoj a predpokladajú, že ľudia sú tvrdší, ako v skutočnosti naozaj sú,“ ozrejmuje Hawks. No aj keby odhalili našu kamufláž, predátori majú ďalšie dôvody na to, aby nás nechali na pokoji.
Spoločná obrana
Väčšie primáty, ako sú ľudia a šimpanzy, žijú v skupinách a prijali spoločnú stratégiu agresívnej obrany pred hrozbami, ktorá zvyčajne funguje proti predátorom, tvrdí Hawks. Byť spoločenským tvorom nám pomohlo udržať sa v bezpečí.
Ako ľudská technológia pokročila, vyvinuli sme arzenál zbraní, ktoré bolo možné použiť na diaľku. Vďaka týmto zbraniam sa ľudia stali silnejšími a mohli predátorov začať loviť.
Majú z nás strach ako z predátorov
Navyše rozširovaním ľudského osídlenia z mnohých území postupne vymizli. Zvieratá, ktoré unikli ľudskej hrozbe, sa pravdepodobne naučili dávať si pozor na náš druh. „Z veľmi logických dôvodov majú niektorí z týchto väčších predátorov zdravý strach z ľudí rovnako, ako by sa akýkoľvek druh koristi bál svojich predátorov,“ hovorí Justin Suraci, vedúci vedec v oblasti komunálnej ekológie a biológie ochrany v neziskovke Conservation Science Partners.
V roku 2019 v štúdii uverejnenej v časopise Ecology Letters Suraci a jeho kolegovia opísali, ako púšťali nahrávky ľudského hlasu prostredníctvom vzdialených reproduktorov v Santa Cruz Mountains v Kalifornii. Štúdia ukázala, že zvuk hovoriacich ľudí bol dostačujúci na vyplašenie pumy. Účinok bol taký silný, že nahrávky mali podobný účinok ako úplné odstránenie predátorov z ekosystému.
Suraci si myslí, že tento strach, ktorý majú predátori z ľudí, by mohol mať aj pozitívny efekt. Mohol by pomôcť zabrániť konfliktu medzi ľuďmi a divočinou. Veľkí predátori potrebujú veľa priestoru a vo svete ovládanom ľuďmi musia byť schopní žiť po boku ľudí bez konfliktov. „Strach z ľudí, ktorý ukazuje veľa týchto predátorov, je v tomto svetle skutočne pozitívny. Dáva nám určitú príležitosť potenciálne zdieľať priestor s týmito zvieratami - vydať sa na turistiku na miesta kde existujú pumy, medvede a vlci, bez toho, aby to malo negatívne dopady.“
