Americkí výskumníci zistili, že až dve tretiny všetkých psích plemien majú v genóme zistiteľné množstvo vlčej DNA. Nejde pritom o staré zvyšky spred 20 000 rokov, keď psy vznikli z vlkov. Tieto gény sú relatívne čerstvé a naznačujú, že psy a vlky sa krížili ešte v priebehu posledných tisícročí, informuje portál ScienceAlert.
Neboj, neznamená to, že ti večer do dvora skočí vlk a začne byť romantický k tvojmu povi. Logan Kistler zo Smithsonian Museum of Natural History vysvetľuje, že vlci ti do domu už síce nelezú, no genetické stopy po dávnych psích stretnutiach tu ešte stále sú.
A ovplyvnilo to viac než len vzhľad psov – vlčie gény sa premietli do veľkosti, čuchu a dokonca aj povahy mnohých plemien.
Ako veľmi je tvoj pes „vlčí“?
Vedci prešli tisíce genómov psov a vlkov a výsledky sú fascinujúce:
- Československý vlčiak a Saarloosov vlčiak viedli rebríček s až 40 % vlčej DNA.
- Medzi bežnými domácimi plemenami je najviac „vlčí“ Grand Anglo-Français Tricolore, ktorý má okolo 5 %.
- Dokonca aj malinké čivavy nesú približne 0,2 % vlka. (To dáva zrejme veľký zmysel každému, kto má doma toto plemeno.)
Zaujímavé je aj to, že hoci psy s vlčími génmi bývajú často väčšie, neplatí to tak vždy. Napríklad bernardín v sebe nemá vlka vôbec.
A ešte niečo: všetky dedinské psy, tie, čo žijú v lokalitách pri ľuďoch, ale nikomu konkrétne nepatria, majú tiež vlčiu DNA. Je teda dosť možné, že práve tieto túlavé psy boli „mostom“ medzi svetom psov a vlkov.
Ako sa to mohlo stať? Napríklad vlčie samice oddelené od svojich svoriek kvôli stratám biotopu mohli skončiť pri túlavých psoch. Zvyšok je už história.
Má vlčia DNA vplyv aj na povahu?
Tím vedcov porovnal genetické dáta s tým, ako chovateľské kluby opisujú povahu jednotlivých plemien. Plemená s málo alebo žiadnou vlčou DNA sú častejšie označované ako priateľské, ľahko trénovateľné, milujúce, hravé a poslušné.
Psy s vyšším podielom vlčej DNA bývajú naproti tomu opísané ako obozretné voči cudzincom, nezávislé, teritoriálne, dôstojné a rezervované.
Ale pozor, Kistler pripomína, že povaha jednotlivého psa sa nedá určiť len podľa plemena. Je to skôr všeobecný trend. Veľa závisí samozrejme aj od toho, akým spôsobom a koľko sa mu človek venuje.
Vlčie gény môžu byť aj výhodou
Psy sa s ľuďmi dostali do všetkých kútov sveta, a tak sa museli adaptovať na rôzne extrémne podmienky. A práve niektoré vlčie gény im mohli pomôcť prežiť.
Napríklad tibetské plemená, vrátane malého, chlpatého lhasa apso, majú gén EPAS1, ktorý im pomáha zvládať život vo vysokých nadmorských výškach. Rovnaký gén majú aj tibetskí vlci.