Od výbuchu reaktora v jadrovej elektrárni v Černobyle v apríli 1986 bola oblasť okolo nej a neďalekého mesto Pripiať na Ukrajine pre kohokoľvek bez súhlasu vlády prísne zakázaná. Rádioaktívne materiály v životnom prostredí vystavujú organizmy extrémne nebezpečným úrovniam ionizujúceho žiarenia, čím sa výrazne zvyšuje riziko mutácie, rakoviny a smrti.
Hoci ľudia kvôli vlastnej bezpečnosti do zóny nechodia, divokým zvieratám sa rozkázať nedá. Idú, kam chcú, a zakázaná zóna sa pre nich stala zvláštnym druhom rádioaktívneho útočiska s rozlohou 2 600 štvorcových kilometrov. Všetky druhy, ktoré však doteraz vedci z tejto oblasti skúmali, mali jasné genetické rozdiely a mutácie v porovnaní s rovnakými druhmi inde vo svete.
Odolné červy
Hlístovce zozbierané z oblasti sú však výnimkou. Nová štúdia pod vedením pod vedením Sophie Tintori z New York University totiž v ich genóme nenašla žiadne poškodenie, zmeny ani mutácie spojené s rádioaktivitou. „Černobyľ bola tragédia nepochopiteľného rozsahu, ale stále nemáme veľký prehľad o účinkoch katastrofy na miestne obyvateľstvo,“ povedala Tintori.
Vedci sa rozhodli pre háďatká druhu Oschieus tipulae, ktoré zvyčajne žijú v pôde. Majú jednoduché genómy a žijú krátky život , čo znamená, že v krátkom čase je možné študovať niekoľko generácií. To z nich robí vynikajúce modelové organizmy na štúdium celého radu vecí, od biologického vývoja až po opravu DNA a reakciu na toxíny.
Výskumníci kultivovali takmer 300 zozbieraných červov v laboratóriu a vybrali 15 vzoriek O. tipulae na sekvenovanie genómu.
Tieto sekvenované genómy potom porovnali so sekvenovanými genómami piatich exemplárov O. tipulae z iných častí sveta – Filipín, Nemecka, Spojených štátov amerických, Maurícia a Austrálie. Červy z černobylu boli väčšinou navzájom geneticky podobnejšie ako ostatné červy, chýbali však u nich známky poškodenia DNA z radiačného prostredia.
Nakoniec vykonali testy na potomkoch každého z 20 kmeňov červov, aby zistili, ako dobre populácia znáša poškodenie DNA. Hoci každá línia mala inú úroveň tolerancie, okolité žiarenie, ktorým boli vystavený ich predkovia, nemalo na genetiku následných generácií žiadny vplyv.
„Teraz, keď vieme, ktoré kmene O. tipulae sú citlivejšie alebo tolerantnejšie k poškodeniu DNA, môžeme tieto kmene použiť na štúdium toho, prečo rôzni jedinci trpia účinkami karcinogénov viac než ostatní,“ dodala Tintari.
