Slnko je staré asi 4,6 miliardy rokov – merané podľa veku iných objektov v Slnečnej sústave, ktoré vznikli približne v rovnakom čase. Na základe pozorovaní iných hviezd astronómovia predpovedajú, že koniec svojho života dosiahne približne o ďalších 10 miliárd rokov.
Podľa astronómov sa vtedy Slnko zmení na planetárnu hmlovinu – svetelnú bublinu plynu a kozmického prachu. Naša planéta sa však tohto momentu nedožije. Asi za 5 miliárd rokov sa Slnko premení na červeného obra. Jadro hviezdy sa zmenší, ale jeho vonkajšie vrstvy sa rozšíria až na obežnú dráhu Marsu, čím pohltia našu planétu. Ak tam do vtedy samozrejme ešte bude.
V tom čase tu už nebudeme. V skutočnosti má ľudstvo pred sebou už len asi jednu miliardu rokov, pokiaľ nenájdeme inú planétu na život. Je to preto, že jas Slnka sa každú miliardu rokov zvyšuje približne o 10 percent. Síce to neznie ako veľa, ale toto zvýšenie jasu ukončí život na Zemi. Naše oceány sa vyparia a povrch bude príliš horúci na to, aby sa vytvorila voda, uvádza Sciensealert.
Čo sa stane ďalej?
Vedci v štúdii použili počítačové modelovanie, ktoré zistilo, že rovnako ako 90 percent iných hviezd, aj naše Slnko sa s najväčšou pravdepodobnosťou zmrští z červeného obra, a premení sa na bieleho trpaslíka. Až následne, po jeho smrti, sa z neho stane planetárna hmlovina.
„Keď hviezda zomrie, vyvrhne do vesmíru množstvo plynu a prachu – jej obal. Obálka môže dosahovať až polovicu hmotnosti hviezdy. To odhalí jadro hviezdy, ktoré bez sa paliva, nakoniec vypne a zomrie,“ vysvetlil astrofyzik Albert Zijlstra z University of Manchester vo Veľkej Británii, jeden z autorov článku.
Až zomierajúce odhalené jadro spôsobí, že vyvrhnutý obal jasne žiari na približne 10-tisíc rokov. Vďaka tomu je planetárna hmlovina viditeľná. Niektoré sú také jasné, že ich možno vidieť z extrémne veľkých vzdialeností merajúcich desiatky milióny svetelných rokov, kde by samotná hviezda bola príliš slabá na to, aby ju bolo možné vidieť.
Vďaka tomu dátový model, ktorý tím vytvoril, v skutočnosti predpovedá životný cyklus rôznych druhov hviezd. Tiež zistili, že jasnosť planetárnej hmloviny je spojená s rôznymi hmotnosťami hviezd.
Okrem hmotnosti a veku hviezd dokázali vedci pomocou svojich modelov určiť dokonca aj ich vzdialenosť od Zeme. Najjasnejšie planetárne hmloviny v iných galaxiách majú približne rovnakú úroveň jasu. To znamená, že aspoň teoreticky môžu astronómovia pri pohľade na planetárne hmloviny v iných galaxiách vypočítať, ako ďaleko sú.
Nie všetky hviezdy však sú schopné vytvoriť viditeľnú planetárnu hmlovinu. „Staré hviezdy s nízkou hmotnosťou by mali vytvárať oveľa slabšie planetárne hmloviny ako mladé, hmotnejšie hviezdy,“ povedal Zijlstra. Vedci ukázali, že Slnko je približne na spodnej hranici hmotnosti hviezdy, ktorá dokáže vytvoriť viditeľnú hmlovinu.
„Je to pekný výsledok,“ povedal Zijlstra. „Nielenže teraz máme spôsob, ako zmerať prítomnosť hviezd starých niekoľko miliárd rokov vo vzdialených galaxiách, čo je rozsah, ktorý je pozoruhodne ťažké zmerať, ale dokonca sme zistili, čo sa stane so Slnkom, keď zomrie,“ dodal vedec.
Planetárna hmlovina
Planetárne hmloviny sú v celom pozorovateľnom vesmíre pomerne bežné. Medzi tie známe patrí hmlovina Helix, hmlovina Mačacie oko, Prstencová hmlovina či Bublinová hmlovina.
Názov planetárna hmlovina však v skutočnosti nemá nič spoločné s planétami. Takto ich pomenoval ich objavitel William Herschel koncom 18. storočia. Prostredníctvom vtedajších ďalekohľadov mu totiž vyzerali podobne ako planéty.