Prednášku moderoval generálny riaditeľ Atlanticu Nicholas Thompson, do animovaného videa čítala text Nita A. Farahany z Duke University School of Law, ktorá je tiež poprednou vedkyňou na etické, právne a sociálne dôsledky vznikajúcich technológií. Objasňovala pozadie ohľadne technológie, ktorá by zaisťovala transparentnosť mozgu, píše sa pod videom Svetového ekonomického fóra v Davose.
„Ste pripravení na transparentnosť mozgu?“ Túto otázku publiku položila profesorka Nita Farahany. Zznávaná vedkyňa a odborníčka na právnu etiku zameranú na vznikajúce technológie, pomerne ľahko predpovedá budúcnosť, v ktorej budú korporácie a vlády schopné čítať vaše myšlienky. V skutočnosti tu táto technológia – schopnosť dekódovať aktivitu mozgových vĺn – už je, ako sama tvrdí.
Dystopické scenáre
„Nehovoríme o implantovaných zariadeniach budúcnosti,“ spomína vo videu. „Hovorím o prenosných zariadeniach, ktoré sú ako FitBits (smart hodinky, pozn. red.) pre váš mozog. Dokážu zachytiť emocionálne stavy vašej mysle, jednoduché tvary, na ktoré myslíte, alebo dokonca tváre.“
Farahany však dodáva, že zatiaľ nedokážeme dekódovať zložité myšlienky, napr. na jednotlivé slová a vety. Na ilustráciu svojej vízie uvádza tragickú dopravnú nehodu spôsobenú kamionistom, ktorý zaspal za volantom. Keby mal na sebe čiapku so zabudovanými elektródovými senzormi, ktoré jeho zamestnávateľovi na stupnici od jednej do päť pošlú signál o jeho ostražitosti, mohol sa vyhnúť nehode, ktorá bola katastrofálna.
„Preto už v 5 tisíc spoločnostiach na celom svete monitorujú zamestnancom aktivitu mozgových vĺn, aby sa otestovala ich úroveň únavy,“ hovorí Farahany. Takéto meranie však nie je zamerané len na bezpečnosť – dá sa ním kontrolovať aj miera produktivity.
„Sledovanie produktivity je súčasťou toho, čo sa na pracovisku stalo normou – a existuje na to dobrý dôvod,“ tvrdí s odvolaním sa na prieskum, podľa ktorého sa deväť z desiatich zamestnancov priznalo k hlavnému hriechu, že strácali „aspoň nejaký čas“ na pracovisku. Na kontrolu zamestnancov už existuje aj softvér, ktorý sa zvyčajne používa na sledovanie toho, čo zamestnanci robia na svojich počítačoch.
Navyše technológia na monitorovanie myšlienok zamestnancov už existuje, poznamenáva vedkyňa, odkazuje na slúchadlá do uší, ktoré majú za cieľ zistiť, či sa myseľ zamestnanca potuluje niekde, kde sa v daný čas nemá, a dokonca dokážu rozlíšiť medzi typmi úloh, na ktoré sa zameriavajú, napr. robenie práce verzus nečinné surfovanie webom.
Farahany verí, že optimálnou cestou vpred je pracovisko, v ktorom medzi sebou všetci komunikujú, kde „ľudia, roboti a AI bezproblémovo spolupracujú“. Napríklad, výskumníci z Penn State vytvorili umelú inteligenciu, ktorá dokáže monitorovať úroveň stresu pomocou mozgových vĺn a iných metrík u pracovníka a kalibrovať tak rýchlosť, akou im prideľujú viac úloh.
„Neurotechnológia má mimoriadny prínos.“ Uznáva, však že tu existuje aj „dystopická možnosť“. Farahany vyzýva k tomu, že to, či neurotechnológie budú pre ľudstvo prospešné alebo škodlivé, máme v rukách my. Záleží len od toho, ako dobre nové technológie využijeme.
Idea versus realita
Čo je však problematickým je, že Farahany túto možnosť prezentuje ako niečo, čo máme v rukách všetci - že sa všetci spolupodieľame na využiteľnosti nových technológií. Ako budú zapracované do nášho každodenného života a prípadne aj či budú zneužité pre škodlivé zámery.
Skutočnosť je však taká, že tieto moderné technológie budú drahé a teda as dostanú do rúk len tým najbohatším. Amazon, napríklad, už počas pandémie zakazoval svojím zamestnancom chodiť často na toaletu a prikázal im vykonávať potrebu na pracovisku do fliaš, píše sa na The Independent. Nie je vôbec isté, že by sa technológia monitorovania mozgových vĺn na zabezpečenie produktivity zamestnancov v tomto prípade nezneužila proti zamestnancom samotných, a to v mene zvyšovania profitu pre zamestnávateľa.
Na nadšenie Farahany sa po krátkej úvahe nad dôsledkami pozerá zle a pôsobí odpudivo. Jej prejav znie skôr ako ópium pre nepokojnú myseľ, ktorá sa obáva budúcnosti, v ktorej by sa stala otrokom korporácie, ktorá sleduje nie len každý jej pohyb fyzický, ale aj ten mentálny. Farahany-ine prísľuby zvýšenej bezpečnosti a zodpovednosti zamestnávateľov sú vágne a založené len na planých predpokladoch.
V tomto prípade je dôležité najmä publikum, ktorému to vedkyňa prezentovala. Nejednalo sa o zástupcov odborov a pracujúcu triedu, ale o špičkových ekonómov, investorov, podnikateľov a svetových lídrov. Rozhodnutie, či by sa takáto technológia aplikovala na ľudí teda nestojí na tých, ktorých by sa týkala a ktorých by sledovala, ale na tých, ktorí by ju vlastnili.
