Mnohých z nás nedávno uchvátila prvá séria seriálového Sandmana. Ide o adaptáciu kultového komiksu Neila Gaimana, ktorú na televízne obrazovky priniesol Netflix.
Za epidémiou spánku je skutočná choroba
Rovnako, ako v knihe, aj v seriáli sa dej začína tým, že skupina okultistov sa snaží chytiť do svojej pasce pomocou temného rituálu Smrť, aby splnila ich priania, namiesto toho ale lapí Pána snov, Sandmana.
V dôsledku toho na svete vypukne epidémia spavej choroby. Niektorí ľudia nie sú schopní zaspať, zatiaľ čo iní upadnú do nekonečného spánku a už nikdy sa neprebudia.
Aj keď Sandman žánrovo patrí medzi temné fantasy, Gaimana k napísaniu tejto výraznej linky s epidémiou spánku inšpirovala skutočná choroba zvaná letargická encefalitída. Epidémia tejto zvláštnej choroby zachvátila svet v dvadsiatych rokoch 20. storočia a postihla milióny ľudí, ktorých doslova premenila na spiace bábky či zombie.
Z ľudí urobila zombie či „živé sochy"
Letargická encefalitída na svete zúrila približne v rovnakom čase ako španielska chrípka. Ľudia, ktorí sa nakazili spavou nemocou, trpeli rôznymi príznakmi. Podľa správ lekárov a výskumníkov sa choroba zvyčajne začala príznakmi podobnými chrípke, ako je bolesť hrdla a horúčka, píše web IFLScience.
Potom to buď prešlo do extrémnej ospalosti, alebo naopak výraznej bdelosti, spolu so svalovými kŕčmi a paralýzou. Spavou chorobou ochorelo asi 1,6 milióna ľudí a predpokladá sa, že zabila asi 500-tisíc z nich.
„V prípade jedného dievčaťa sa prejavili veľmi rýchle neurologické symptómy. Počas toho, ako išla domov z koncertu, zažila náhle ochrnutie polovice tela. Do pol hodiny zaspala a o 12 dní neskôr zomrela," píšu Leslie Hoffman a Joel Vilensky v štúdii Letargická encefalitída: 100 rokov po epidémii.
Množstvo ordinácií v tej dobe začali navštevovať ľudia, ktorí z ničoho nič zaspali napríklad pri obede či iných bežných činnostiach.
Zamrznutí v čase
Lekári opisovali pacientov s touto chorobou ako „zamrznutých v čase“. Cítili sa omámení a boli v delíriu. Spali nezvyčajne dlho, ale boli si vedomí udalostí, ktoré sa okolo nich odohrávali, pretože väčšinu času sa nachádzali v akomsi polospánku. V najvážnejších prípadoch mohli pacienti v tomto stave zotrvať aj desaťročia, píše web Collider. Pacienti s týmito príznakmi mali menej ako 50-percentnú šancu na prežitie.
„Boli pri vedomí – ale nie úplne bdelí; sedeli nehybne a bez slova celý deň na svojich stoličkách, úplne bez energie, impulzu, iniciatívy, motívu, chuti, afektu alebo túžby; registrovali, čo sa okolo nich dialo bez aktívnej pozornosti a s hlbokou ľahostajnosťou,“ opisuje doktor Oliver Sacks preživších, ktorých liečil v nemocnici Beth Abraham v New Yorku v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.
Trvalé následky
Väčšinu chorých, ktorí pandémiu prežili neskôr po veľmi rozličnom časovom období, postihla pestrá plejáda trvalých následkov, akými boli organické poruchy osobnosti, mimovoľné pohyby svalov, chorea, okulogyrické krízy a podobne. Časté boli aj depresie, apatia, fóbie, úzkosti a OCD.
Mnohých tiež postihla závažná forma postencefalitického parkinsonizmu a katatónie, vďaka ktorým pacienti vyzerali ako „sochy“. Desaťročia po epidémii sa odhadovalo, že až 50 % prípadov parkinsonizmu bolo postencefalických.
V súčasnej dobe je letargická encefalitída už veľmi vzácna a vyskytuje sa iba ojedinele. Posledný známy pacient sa volal Philip Leather a v stave „živej sochy“ strávil neuveriteľných 70 rokov. Nakazil sa v 11 rokoch a v roku 2003 zomrel. Príčina ochorenia dodnes zostáva neznáma, je však predmetom výskumov.