V marci tohto roku môj frajer dostal bitku v autobuse v Bratislave. Nebola za tým homofóbia, frajer sa pokúšal zabrániť krádeži a zlodej ho potom napadol.
Videl, ako jeden muž otváral batoh nič netušiacej žene, tak zakričal cez celý autobus, aby ju upozornil. Vzápätí za ním dobehol zlodej a strelil mu facku, až mu padli slúchadlá z hlavy. Po tomto incidente sa frajer zarazil nad jednou vecou. Je bežné, že sa v autobusoch kradne. Ale keď sa zlodej do neho pustil, nikto mu nepomohol a ľudia sa tvárili, ako keby sa ich to netýkalo. Vraj iba jedna pani začala po zlodejovi kričať.
Tento incident do veľkej miery vystihuje spoločenskú situáciu na Slovensku. Ľudia sa o nič nezaujímajú, zatiaľ čo gauneri si tu robia, čo sa im zachce.
Takto to bolo aj v 90-tých rokoch, keď politický marazmus presahoval do spoločnosti. Ako dieťa som sa viezol v autobuse, keď skupinka skinhedov napadla mladého Róma. Mlátili ho, ľudia sa prizerali a šofér nechal otvorené dvere, aby mohli po útoku vyskočiť z autobusu. Takto vyzerala situácia v uliciach, keď sa na Slovensku toleroval únos prezidentovho syna alebo vražda Róberta Remiáša.
Teraz sa história opakuje. Keď sledujem prejavy súčasnej vlády, chýba akýkoľvek náznak vízie pre krajinu, miesto toho dominujú vyprázdnené heslá, kde sa ako najfunkčnejšie ukazuje šikanovanie istých skupín obyvateľov. Slovensko vraj ohrozuje gender ideológia, ale akosi sa zabudlo na to, že pred rokom tu boli zavraždení dvaja queer ľudia. Médiá sú označované za nepriateľské, ale tiež sa zabudlo na vraždu novinára a jeho snúbenice. Za najväčších nepriateľov sú označovaní ľudia, ktorí sú na Slovensku dlhodobo terčom nenávistných útokov a zažívajú si šikanovanie od politikov a anonymov na sociálnych sieťach. Čo hrozí politikom? Nič. Dokonca ani v prípade porušenia zákona.
Na Slovensku štát zlyháva v rôznych oblastiach. Školstvo, zdravotníctvo, kultúra, doprava. Pre mňa je trauma už len návšteva lekára. Nehovorím o vážnych diagnózach, zažil som si psychickú traumu z ekzému na ruke. Strávil som asi 2 hodiny v čakárni, aby mi kožná povedala, že ekzém som dostal zo saponátu a mal by som používať gumené rukavice. Skúšal som kožnej vysvetliť, že to asi tak nie je, ale ona nepočúvala, lebo mala pretlak pacientov v čakárni. A teraz si skúste predstaviť, že riešite vážnejšiu situáciu? Kto vám pomôže? Štát?
Počas svojej reklamnej kariéry som tvoril reklamy aj pre rôzne neziskovky. Tieto organizácie nevznikli pod patronátom Georga Sorosa, ale vznikli z absencie pomocnej ruky, ktorú mal podať štát. Spomeniem dve organizácie, ktorým som riešil kampane.
Skleróza multiplex je mimoriadne zákerné ochorenie. Prejavuje sa tak, že imunitný systém začne ničiť nervovú sústavu. Postupom času pacienti strácajú kontrolu nad vlastným telom, pričom sú pri vedomí a tak sa telo pre nich stáva väzením. Po diagnostikovaní ochorenia pacienti často vypadnú zo spoločenského a pracovného života. Môžu prepadnúť pocitom bezmocnosti a s nevyliečiteľnou diagnózou sa môžu cítiť ako príťaž.
Združenie Nádej poskytuje pacientom poradenstvo, terapiu a začleňovanie sa do pracovného a spoločenského života. Čiže supluje služby v oblasti zdravotníctva a sociálnych služieb, ktoré tu chýbajú.
Podobne bezradne sa cítia aj ľudia, ktorým sa narodí dieťa s mentálnym postihnutím. Túto problematiku rieši napríklad Združenie na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím, ktoré patrí medzi najväčšie občianske združenia na Slovensku. Venuje sa integrácii postihnutých do spoločnosti, vytvára im podmienky pre pracovnú prax a tiež rieši legislatívu v oblasti diskriminácie alebo právnej spôsobilosti. Opäť sú to aktivity, ktoré vznikli z nezáujmu štátu. Síce existuje legislatíva na zamestnávanie ľudí s postihnutím, avšak štát nevytvára podmienky na komplexnú integráciu. Ľudia s postihnutím sú v našej spoločnosti jednoducho neviditeľní a politici ich neriešia, lebo za to nemajú plusové body u voličov.
Neziskový sektor sa formoval na základe dlhoročnej nečinnosti štátu. Vo veľa prípadoch museli riešenia priniesť bežní ľudia, ktorí sa ocitli v slepej uličke alebo sa nemohli pozerať na bezútešný stav krajiny. Teraz sa však rétorika politikov otáča a z ľudí, ktorí suplovali služby štátu, sa stávajú nepriatelia, ktorí musia byť odstrihnutí od peňazí. Súčasná vláda systémovo nerieši problémy spoločnosti, iba sa snaží systematicky trestať ľudí, ktorí pasívne nečakali na záchranu od politikov. Lebo záchrana nikdy neprišla. Za všetko hovorí odchod Miroslava Trnku, ktorého zo Slovenska vyhnali útoky politických špičiek. A pritom to bol človek, ktorý svojou podnikateľskou a filantropickou činnosťou ukázal, ako môže vyzerať moderná slovenská firma, moderná galéria alebo moderné centrum mesta.
V súčasnosti sa vytvára atmosféra strachu, ktorá sa začína prenášať aj na ľudí z môjho okolia. Mám kamarátku, ktorá pracuje v neziskovke zameranej na životné prostredie. Bola na našej show Srdcové záležitosti, na ktorej vystupujem so spriaznenými performermi. Celý večer sa bavila a robila si storky na instagram. Na ďalší deň ich vymazala. Za posledné mesiace si v organizácii zažili tlak od politikov a aj bežných ľudí a bála sa, že by niekto mohol jej príspevky vytrhnúť z kontextu a zneužiť v duchu: Pozrite sa, ekologická aktivistka propaguje gender ideológiu.
A pritom my žiadnu ideológiu nepodporujeme, my iba ukazujeme život, ktorý žijeme.
Ďalšia kamarátka mi hovorila, že majú vo svojej kultúrnej organizácii queer umelkyňu a nechcú jej inakosť prezentovať von, lebo sa z nej stáva riziko pre ďalšie financovanie organizácie. A to je všetko reč o uvedomelých ľuďoch, ktorí v súčasnom tlaku nastúpili na autocenzúru.
A ja im aj rozumiem, lebo tiež niekedy rozmýšľam nad katastrofickými scenármi. Nedostanem sa na čiernu listinu gender ideológie? Čo sa vlastne kvalifikuje ako gender ideológia? Stačí, že som teplý? Stačí, že hovorím o svojom živote? A čo mám robiť, keď som sa už narodil ako politická téma? Mám byť ticho?
Jedna vec sú vyjadrenia politikov, ale ich slová vytvárajú potom agresivitu v uliciach. Od útoku na Zámockej sa necítim bezpečne a rovnako mám strach o ľudí, s ktorými vystupujem. Ale nechcem mlčať.
Na Slovensku ani nemusí byť zavedená cenzúra. Tu jednoducho funguje kolektívna predposratosť. Ak niekto príliš vytŕča, masa ho umlčí. Ak sa niekomu deje neprávosť, ostáva v tom sám a dav sa iba prizerá.
Avšak snažím sa byť optimista. Verím, že v krízových situáciách si ľudia musia uvedomiť, čo je pre nich podstatné. K čomu majú Slováci vzťah? K vede? K vzdelaniu? Ku kultúre? Alebo aspoň ku spravodlivosti? Je najvyšší čas, aby sa Slovensko prebralo a prestalo sa iba prizerať.
