Nemám rád zdvorilostné debaty. Pre mňa predstavujú nútenú konverzáciu s ľuďmi, s ktorými si nemám čo povedať, ale nemôžem si dovoliť to nahlas priznať. A tak vediem zdvorilostné debaty a trpím.
S týmto typov rozhovorov sa stretávam obzvlášť v pracovnej oblasti. Vhodné témy na rozhovor sú neutrálne ako počasie, dovolenkové destinácie, iPhone a všeobecné elektrospotrebiče do kuchyne. Ale keď debaty prešli do osobnej roviny, väčšinou sa cenzurujem.
Aj keď svoju sexuálnu orientáciu netajím, pri niektorých ľuďoch nezachádzam do detailov a používam všeobecný plurál bez toho, aby som ozrejmil, že mám frajera.
Vyznieva to asi takto: „Teraz ideme na dovolenku na Sicíliu.“
Bližšie nešpecifikujem, s kým idem na dovolenku a druhá strana sa radšej ani nepýta.
O autocenzúre viem hovoriť hlavne z osobnej skúsenosti, ale myslím si, že tento jav sa dá aplikovať aj do širšieho kontextu. Teplí ľudia sú v rámci našej spoločnosti málo viditeľní, ale teplé osobné životy sú vyslovene neviditeľné.
Táto neviditeľnosť primárne vychádza zo strachu prejaviť sa. Pre mňa je adrenalín držať sa za ruky s frajerom na verejnosti. Neskrývame sa, ale akonáhle ho chytím na ulici za ruku, tak v hlave mi hrá otázka: Nezaútočí niekto na nás?
Strach však nie je iba o fyzickom pocite bezpečia, je to aj strach z predsudkov. Lebo inakosť sa stále vníma ako prejav slabosti. Toto nie je iba nastavenie väčšinovej spoločnosti, ale aj queer ľudia často trpia pocitom menejcennosti, ktorí si následne kompenzujú.
Výskumy zo zahraničia hovoria o tom, že gejovia sú viac zameraní na výkony v práci ako heterosexuáli. Dáva to istú logiku aj vzhľadom na rodinné nastavenie, ktoré dáva viac priestoru pre kariéru. Zároveň je tu však potreba dokázať si vlastnú hodnotu, ktorá sa v kapitalizme spája s kariérou a peniazmi. A práve pracovné úspechy sa potom ukazujú ako cesta k uznaniu od spoločnosti.
Počas pracovných skúseností som si zažil gejov na riadiacich pozíciách. Svoju orientáciu netajili, ale osobný život bol z ich strany tabu. Respektíve, bol predmetom dohadov a klebiet.
Samozrejme, je to otázka profesionality. Prečo by mal niekto riešiť svoj osobný život na pracovisku? Lenže je tu určitý dvojaký meter v porovnaní s heterosexuálmi, ktorí v konverzáciách riešia rodinu, deti, partnerov, zásnuby, svadby, spoločné hypotéky a jediné tabu sú partnerské problémy. Zatiaľ čo teplé vzťahy sú tabu vo všeobecnosti.
Na teplé vzťahy sa môžeme pozrieť aj cez optiku médií. Na Slovensku sa ako prvé lastovičky začínajú objavovať gejovia a lesby v televízii. Ale táto prezentácia má skôr zábavnú funkciu alebo účel šokovať.
Väčšina queer celebrít sa prezentuje konzervatívne, šokujú jedine oblečením. Queer ľudia sú najprijateľnejší, keď navonok pôsobia čo najmenej queer. Do istej miery musia vytvárať ilúziu, že nevyčnievajú z väčšiny, aby si získali rešpekt a chodia po špičkách okolo heterosexuálnej väčšiny, aby ich nedostali do diskomfortu. A tým len podporujú rétoriku, že isté veci patria len za zatvorené dvere.
Aj ja to mám v hlave nastavené tak, že neprejavovať sa je vlastne prejavom slušnosti. S frajerom si pred niektorými členmi našich rodín neprejavujeme náklonnosť. Dokonca raz nás frajerova rodina poprosila, aby sme sa držali od seba ďalej na rodinnej oslave, aby to nevideli deti. A my sme to rešpektovali. Možno to niekto považuje za slušnosť. Ale v skutočnosti sa obmedzujeme pred ľuďmi, ktorí sa v tomto ohľade obmedzovať nemuseli.
Prečo je to vlastne problém? Však súkromie je niečo, čo si treba strážiť.
Homofóbne nálady vznikajú z neznalosti. Väčšina našej spoločnosti ani len netuší, ako teplé vzťahy vyzerajú a predstavujú si najextrémnejšiu verziu s reťazami a latexovými outfitmi. To nepovažujem za niečo zlé, avšak celkový obraz vzťahov a sexuality je omnoho pestrejší. A tieto stereotypy v hlave väčšiny vzniká mlčaním queer komunity.
Najväčším problémom je potom reprezentácia LGBTI+ ľudí vo veciach verejných. Pozrime sa na septembrové voľby. Zo všetkých kandidátov do parlamentu vnímam ako otvorene queer iba Luciu Plavákovú. A aj ona sa prezentuje konzervatívnym rodinným životom, v ktorom vychováva dcéru s partnerkou. Toto však nie je bežná realita LGBTI+ ľudí na Slovensku.
Samozrejme, na kandidátkach sa okrem Lucie Plavákovej nájdu aj ďalší gejovia a lesby. Avšak tí svoje súkromné životy navonok neprezentujú. Možno to považujú za súkromnú vec. Možno sa boja, že by stratili rešpekt. Možno hrajú hru s voličmi. A možno je to iba prejav slovenskej predposratosti.
Tu je potom namieste otázka, ako chcú títo ľudia presadzovať odvážne riešenia, keď nemajú dosť odvahy postaviť sa voči predsudkom a nehanbiť sa za to, kým sú. Bohužiaľ, slovenská politika je o vytváraní falošného obrazu, keďže väčšina politikov sa hrá na vzorných kresťanov.
Asi je naivné očakávať zásadnú zmenu od politikov. Lebo oni sú v konečnom dôsledku obrazom našej spoločnosti. A tá sa evidentne nikam nepohla.
S registrovanými partnerstvami a ďalšími právami pre LGBTI+ ľudí to vyzerá ako beh na dlhé trate. Ale väčšina môže spraviť niečo už dnes pre lepší život queer ľudí a to je ich akceptácia. Dajte im pocítiť, že ich vnímate aj s ich osobnými životmi. Asi to nebude mať dopad na legislatívu, ale môže to prispieť k znesiteľnejším zdvorilostným konverzáciám.
