Pravidelne trávim čas diagnostikou psychických porúch. Nie oficiálne, ale cez testy na internete. Takto som si diagnostikoval ADHD, jemný autizmus, hypersenzitivitu a tiež mi v online teste vyšlo, že v Hrách o tróny by som bol Daenerys.
Psychológovi síce platím 60 € za sedenie, ale na žiadnu z diagnóz som sa ho nepýtal. Zatiaľ si to nechávam v rovine nepotvrdenej možnosti. Lebo nevedomosť je niekedy požehnaním.
Väčšina mojich kamarátov tiež chodí na terapiu. Aspoň máme tému ku káve. Riešime, na čo sme prišli u psychológa a ako veľmi sme poškodení.
Celkovo patrím ku generácii, ktorá začala riešiť duševné zdravie. Niekedy rozmýšľam, či nezachádzam až do kontraproduktívnej roviny. Zatiaľ čo moji rodičia psychoterapiu odmietali, aby ich nemali za bláznov, ja neustále hľadám príčinu, čo je so mnou zle.
Najnovší hot topic je takzvaný „impostor syndrome“. Nie je to diagnóza, je to psychický jav. Majú ho ľudia okolo mňa. Aj ja, pochopiteľne.
Prejavuje sa nedostatočným prežívaním úspechu a prílišnými pocitmi neúspechu. V skratke, ľudia cítia nadmernú zodpovednosť za svoje neúspechy, ale úspechy považujú za náhodu.
Príčiny bývajú rôzne, môžu za to faktory ako výchova, spoločnosť alebo príslušnosť k menšinám. Ja som vyrastal v rodine, kde sa nechválilo, iba kritizovalo. Teraz v dospelosti sa to u mňa prejavuje neustálou panikou zo zlyhania. Naučil som sa vnímať chyby, ale neviem, ako si mám predstaviť úspech. Ak sa náhodou dostaví úspech, som sklamaný, lebo som si ho predstavoval inak. A dodnes vlastne neviem, ako si mám úspech predstavovať.
Keď sa púšťam do nového projektu, v hlave si prehrávam katastrofické scenáre a trvá mi extrémne dlho, kým sa pustím do práce, lebo bývam zamrznutý z paniky. Áno, aj prokrastinácia býva niekedy súčasťou procesu, ale mňa rozhýbe až nabalený strach zo zlyhania.
A ak náhodou dostanem spätnú väzbu, tak sa vlastne zaujímam o to, čo som urobil zle a pochvalu vôbec nepočujem.
Keď sa spätne pozriem na svoj život, tak som zažil rôzne úspechy, ale nikdy som ich neprežíval. Iba som sa hnal za úspechmi, aby som sa uisťoval, že nie som chodiace zlyhanie. Spätne to pre mňa nič neznamenalo, lebo po chvíľke pocitu naplnenia som si kládol otázku: Čo ešte musím dokázať, aby som sa konečne cítil dostatočne?
Impostor syndrome v preklade znamená syndróm podvodníka. A tak by sa dal zjednodušene nazvať pocit, ktorý tento jav spôsobuje. Ľudia sa cítia ako podvodníci a žijú v strachu, že budú odhalení.
Vo svojom okolí mám viacero ľudí, ktorých prácu obdivujem a pri bližšom kontakte zisťujem, že aj oni sú neistí a neustále opakujú, že vlastne nevedia, čo robia. Aj keď získali rôzne ocenenia, tak deklarujú, že netušia, ako sa im to podarilo. Podľa všetkého to dosiahli cez svoje schopnosti, ktorým neveria.
Možno to na prvý pohľad vyzerá ako škodoradosť, keď ma motivujú ľudia, ktorí sa trápia. V skutočnosti mi to však dáva pocit, že v tomto nie som sám.
Pocit nedostatočnosti mávam väčšinou zo sociálnych sietí, kde ľudia prezentujú svoj bezproblémový život. Na jednu stranu opovrhujem svetom influencerov, avšak tiež si hovorím: No ako im je dobre.
Aj keď som presýtený témou duševného zdravia, stále je to vo všeobecnosti tabu a z toho dôvodu sa môže zdať, že úspech je hladký proces pre vybraných ľudí. Úspešní ľudia často používajú formulku, že na začiatku to bolo ťažké. Ale nikto bližšie nešpecifikuje, čo vlastne znamená „ťažké“. Pri rozbiehaní biznisu je bežné, že sa ľudia dostanú na finančné dno, s ktorým prichádzajú psychické problémy. Ale o týchto pocitoch sa na verejnosti nerozpráva.
Extrémom je prezentácia instantného úspechu. Je to všeobecný trend u finančných poradcov a pyramídových schém, kedy si ľudia vymývajú mozog formulkami, že najprv treba uveriť vo vlastný úspech a potom príde. A tak sa niektorí ľudia pod vplyvom sektárskych metód zadlžujú a prezentujú sa luxusným životným štýlom, aby oklamali ďalších ľudí.
A v konečnom dôsledku sa Slovensko ocitlo vo vážnej spoločenskej kríze, lebo Igor Matovič uveril vo svoje superschopnosti viesť štát. Tak kto je tu vlastne podvodník?
Časom som pochopil, že pocitov nedostatočnosti sa pravdepodobne nezbavím. Viem ich len transformovať do niečoho iného ako sebapoškodzovania. Rovnako som pochopil, že sa nedočkám uznania od svojej mamy.
Už som dospel do štádia, že jej nehovorím o práci a tvorbe, lebo by sa to nestretlo s pochopením. Vlastne som rád, keď to unikne jej pozornosti. Niekedy jej moje články pošle vzdialená rodina s pohoršeným listom od kňaza, ale to už je riziko povolania.
Preto ma prekvapilo, keď sa rozhodla ísť do divadla na našu hru Cukrová vata. Od začiatku som tušil, že to nie je dobrý nápad, ale mal som v sebe nádej, že ju možno niečo osloví. Áno, možno som to vôbec neodhadol. Lebo v hre zaznievajú aj repliky, že gejovia sú vrcholom evolúcie a v závere je javisko zahádzané vibrátormi, ale... Uznanie od rodiča je jednou zo základných potrieb každého z nás. A v ten večer všetci tlieskali. Až na jednu osobu.
„A čo ste čakali?“ smial sa môj psychológ, keď som mu hovoril o tejto skúsenosti. No neviem, čo som čakal. Asi zázrak.
Ale inak sa veci hýbu k lepšiemu. Síce nemám potvrdené domnelé diagnózy, ale vďaka terapii začínam lepšie rozumieť, čo sa deje v mojom vnútri. Keby som bol vyrovnaný človek s úspešným životom, nemal by som potrebu tvoriť. Pohoršené reakcie mojich rodičov vyvolali protireakciu. Kedysi to boli sebadeštrukčné sklony, teraz sa to pretavilo do tvorby, ktorá u niektorých ľudí spôsobuje všeobecné pohoršenie. A to ma na tom baví.
Aj keď pred každým procesom chytám paniku, začínam si postupne uvedomovať svoju hodnotu. Keď sa psychológ zabával na mojich historkách, tak som si v duchu hovoril: Normálne za toto ľudia platia vstupné.