10 rokov dozadu som chodieval na Tepláreň do Bateliéru na Továrenskej. V tom čase to bola revolučná párty, pretože vytiahla teplých ľudí z izolácie pivničných klubov a spojila ich s bratislavskou klubovou scénou. V tom čase to bola jedna z najlepších parties v Bratislave, ktorá lákala queer ľudí, heterosexuálov a aj zahraničných turistov. Avšak stále to bol ťažký underground.
Klub obklopovalo rozkopané stavenisko, na ktorom developeri plánovali veľkolepé vízie pre Bratislavu. Aby som sa dostal na párty, musel som prejsť tmavou uličkou.
Raz sa mi stalo, že som s kamarátmi z Prahy odchádzal uličkou. Z opačnej strany prechádzal taxík a taxikár cítil potrebu na nás zakričať: „Buzeranti!“
V podnapitom stave som po ňom začal hulákať naspäť, že vďaka buzerantom si v tú noc dobre zarobí. Kamaráti z Prahy ostali v šoku a okomentovali to: „To jako vážně? V hlavním městě?“
Bratislava sa za 10 rokov značne zmenila. Zo staveniska je už Bratislavský downtown a osobne som sa za tie roky s homofóbiou od taxikárov nestretol. Za hádkami o buzerantoch musím teraz cestovať do Považskej Bystrice.
Zmenil sa aj Pride. Minulý rok sa prvýkrát uskutočnil bez bezpečnostnej prehliadky na vstupe. Zrazu som sa cítil bezpečne. Však čo by sa mohlo stať?
Útok na Tepláreň zmenil všetko. Mesto vo mne vyvolávalo úzkosti, bál som sa chodiť ulicami a vo verejnej doprave som si preventívne sadal čo najbližšie k šoférovi, keby sa náhodou niečo zomlelo. Na Pride som sa tešil, ale moje podvedomie si prehrávalo katastrofické scenáre. Zároveň pre mňa bolo dôležité vyjsť do ulíc, aby sme sa nemuseli vrátiť do pivníc.
V minulosti niektoré celebrity vnímali účasť na Pride ako kariérnu hrozbu. Aj dnes si radikálne kresťanské organizácie robia zoznamy neželaných osobností a vytvárajú tlak na ich bojkot. V minulosti si to zažila Judita Hansman, ktorá sa následne stratila z televíznych obrazoviek, po minuloročnom Pride pribudla na zoznam nebezpečných liberálov aj Veronika Ostrihoňová.
Pride nenesie len tradíciu pochodov cez mesto, ale je aj o odvahe ľudí, ktorí sa nehanbili za svoj názor a podporili queer komunitu napriek vyhrážkam.
Na Slovensku sme si zažili rôzne kauzy, ktoré šokovali verejnosť, vyhnali ľudí do ulíc a následne zhasli bez toho, aby sa niečo zásadné zmenilo. Podobne by sa dala vnímať atmosféra v spoločnosti aj po teroristickom útoku na Tepláreň, ktorého obeťami boli Juraj Vankulič a Matúš Horváth. Avšak osobne nemám pocit, že by sme ako komunita rezignovali. Síce ľudia nepochodujú v uliciach, ale hnev na nespravodlivosť sa pretransformoval na kultúrnu revolúciu. Umenie je totiž spôsob protestu, ktorý aktérov nabije cez divácku odozvu.
Tepláreň na Pohode dala dôstojný stage pre queer umelcov, ktorí boli doteraz v undergrounde. A zároveň divácky záujem o Tepláreň ukázal, že queer umelci majú plnohodnotné miesto v kultúre a nie je to iba gesto z ľútosti.
V podobnom duchu som vnímal aj sprievodné podujatia Pridu, ktoré priniesli intenzívny program po Bratislave. Osobne mi padla sánka z Vojtíka na QueerTime. Keď explodoval internet s Detvianskym snom, ozvali sa aj hlasy, že Vojtík iba vydal song v správnom čase na správnom mieste. Pre mňa je Vojtík univerzálny talent a keď som videl jeho alter ego Kassandru Bibach, tak som nechápal z toho, čo všetko ešte dokáže. Jeho drag show mala humor, nadsázku, živelnosť a ešte aj živý spev. A keď Kassandra Bibach začala hádzať plastové fľaše do obecenstva, pochopil som, že Vojtík je jednoducho národný poklad.
Bolo mi veľkou cťou, že na Srdcových záležitostiach premiérovala ako performerka Charlotte Srnčík. Jej vystúpenie bolo bez pátosu a citového vydierania, Charlotte zatancovala na El Tango de Roxanne z filmu Moulin Rouge a nechala ľudí v nemom úžase. Charlotte zo seba nerobila obeť, jednoducho dala tancom statement o svojej ženskosti. V Alchymistovi sme pred show mali technickú skúšku. Keď spieval Jakub Pružinský, do podniku vliezli zahraniční turisti a chceli si kúpiť lístky. Bohužiaľ, na daný večer sme mali beznádejne vypredané.
Aj tento zážitok ma utvrdil v tom, že Bratislava potrebuje Pride na rozvoj mesta. V svetových metropolách je Pride bežnou súčasťou turistického ruchu, vytvára nové biznis príležitosti, láka turistov a zatraktívňuje mestá. Nie je to iba o teplej bubline. Mestá, ktoré nie sú bezpečné pre LGBTI+ ľudí, vzbudzujú všeobecné obavy u turistov bez ohľadu na sexuálnu orientáciu. Aký turistický potenciál majú pochody radikálov? Jedine ako ukážka mentálneho skanzenu zo stredoveku.
LGBTI+ a liberálna hrozba budú témami septembrových volieb. Avšak tieto „hrozby“ ostávajú v teoretickej rovine. Mali sme tu silne konzervatívnu koalíciu, ktorá zanechala extrémne škody v krajine a v spoločnosti. Politici opäť žiadajú o druhú šancu s tým, ako keby došlo k závratnej zmene v kompetentnosti a z ničoho nič zistili, ako sa riadi štát. Niekedy si želám, aby sa spoločnosť začala správať racionálne a nie emotívne. Z európskych krajín sú k dispozícii dáta a výskumy, ako queer ľudia fungujú v manželstve alebo aj ako rodičia a ako tieto inštitúcie majú dopad na spoločnosť. Avšak odborné argumenty u nás nefungujú, lebo nech si celá Európa robí, čo chce, my na Slovensku vieme najlepšie, ako si skomplikovať život.
Žijeme v chudobnej krajine s nízkymi platmi a drahými potravinami. Najšikovnejší ľudia od nás odchádzajú, lebo sa tu nevedia uplatniť. Prioritou pre konzervatívcov je plodenie detí, ale ako to pomôže krajine, ktorá vyháňa preč občanov, ktorí by mali prínos pre spoločnosť? Ak sa chceme posunúť z montážnej linky s lacnou pracovnou silou na vyspelejšiu ekonomiku, potrebujeme sa posunúť aj mentálne. A v tomto smere by sme si mohli brať príklad z vyspelejších krajín, kde sú práva pre LGBTI+ ľudí samozrejmosťou.
