Nedávno sa ma jedna pani spýtala, či verím na zázraky. Nepatrila k sekte, bola to predavačka v obchode s kúpeľnými oblátkami a jeden zázrak si vraj nedávno zažila.
Celý život pracovala v mäsiarstve, prišla pandémia, potom kríza a mäsiarstvo nakoniec skrachovalo. A keď ju vyhodili z práce, na ďalší deň dostala ponuku do obchodu s kúpeľnými oblátkami. Proste zázrak.
Neviem povedať, čo robí zázrak zázrakom. Predsa len zamestnanie v obchode s kúpeľnými oblátkami je neporovnateľné s biblickými zázrakmi, ako bolo roztvorenie Červeného mora alebo premena vody na víno. Ale pani v obchode nebola náročná.
Zázraky sú subjektívna záležitosť. A je to v princípe niečo nečakané, čo príde v čase núdze.
Dnešná doba nepraje zázrakom. Istoty sú spoločenskou požiadavkou, zároveň zabíjajú čaro nečakaného. Nie sú to iba Ficove istoty, ale stačí si otvoriť mobilný telefón a pomocou aplikácií si zaistiť predvídateľný život.
Môj mobilný telefón mi hovorí všetko. Cestovné poriadky mi naplánujú cestu, aplikácia o počasí ma varuje pred dažďom, Spotify mi navrhne hudbu podľa môjho vkusu, aplikácia na kvety mi pripomenie, aby som pohnojil orchideu. Najnovšie vraj Apple hodinky dokážu vyhodnotiť psychický stav.
Ale kde je moment prekvapenia? Však ja už sa ani nemusím pýtať známych, ako sa majú a čo majú nové, lebo všetko viem z ich sociálnych sietí. A oni vedia všetko o mne. Zdvorilostné debaty väčšinou pozostávajú z rekapitulácie instastories.
Ako internet predstavoval revolúciu v danej dobe, teraz sa game changerom stala umelá inteligencia. Mobilné telefóny zefektívnili naše životy, umelá inteligencia zefektívňuje kreatívne procesy. Činnosti, ktoré si vyžadovali týždne príprav, sú teraz vyriešené zopár klikmi. Práve umenie som považoval za zdroj zázrakov, kde v procese môže vzniknúť niečo nečakané. Teraz z hľadiska efektivity umelá inteligencia tieto procesy zabíja.
V Hollywoode prebiehajú debaty o využití umelej inteligencie pri písaní scenárov. Tie sa píšu podľa šablóny na 5 dejstiev s presnými momentmi, kedy má prísť dejový zvrat, aby divák ostal v napätí. A ak túto šablónu rýchlo a efektívne dokáže naplniť umelá inteligencia, ľudský vklad sa eliminuje iba na kontrolu a prepis výstupov.
Teraz nechcem byť puritán, ktorý považuje umelú inteligenciu za cestu do pekiel. Avšak umelá inteligencia zo svojej povahy prehodnocuje veci z minulosti a preto nevie vymyslieť niečo, čo tu ešte nebolo. Priestor na inováciu je teda jedine v rámci zadania. Avšak neviem, či by som chcel sledovať v televízii niečo, čo bolo vygenerované umelou inteligenciou. Aj keď je pravda, že na Slovensku sa najúspešnejšie filmy točia podľa evitoviek, takže v tomto prípade by umelá inteligencia predstavovala kvalitatívny posun.
Takže existuje vôbec priestor na zázraky? Pre moju kariéru boli podstatné sociálne siete, pričom som skúšal všetky inovácie v tomto smere. Ale dospel som do momentu, keď ma internet prestal baviť, pretože ma zahlcuje predvídateľný obsah, ktorý sa mi nechce filtrovať.
Dostal som sa do bodu, keď sa viac orientujem na offline a baví ma pracovať so živým publikum. Práve divadlo mi príde ako miesto, kde je priestor na zázraky, lebo je nepredvídateľné.
Práve vďaka divadlu si zažívam momenty, ktoré sa blížia zázrakom. Napríklad, keď sme vystupovali v kostole Klarisiek a celá show dostala vďaka priestoru nádych niečoho božského. Alebo keď cítim živelnú energiu z publika, tak si hovorím, že toto mi mobilný telefón nesprostredkuje.
Už dlhšie sa snažím žiť viac offlinovo. Preto som si kúpil Nokiu 105. Stála 22 €, nemá dotykový displej, má tlačidlá, ktoré musím stláčať viackrát, kým sa dostanem k správnemu písmenu. Dá sa z nej volať, posielať správy a hrať sa háďa. A to je asi tak všetko.
Počas bežných dní používam iPhone, ale niekedy prehodím SIM kartu do Nokie, nech nemám nutkanie pozerať do mobilu. Takto si ako prioritu nastavujem vnímanie. Najťažší krok je odhodlať sa vymeniť SIMku, lebo bez iPhonu strácam pocit kontroly. Neviem, ako pôjde spoj. Neviem, aké bude počasie. Neviem, či niečo nezmeškám. A tiež sa neviem podeliť s ostatnými ľuďmi o priebeh dňa.
Čo mi potom ostáva? Musím si daný deň užiť pre seba a viac vnímať veci. Vrátane cestovného poriadku na zastávke.
Offlinový telefón mi pomáha aj pri tvorbe. Učím sa teraz chodiť do mesta s Nokiou a písať do zápisníku v študovni knižnice. A keď nemám iné podnety, konečne môžem robiť to, čo som mal v pláne. Čiže sústredene písať. A niekedy som sám prekvapený, čo som napísal.
Ďalší level offlinu teraz plánujem na júl. Divadlo Pôtoň organizuje 4-dňové putovanie za umeleckými dielami a divadlom. Celkovo prejdem cca 70 kilometrov a budem spať v stane. A práve toto mi príde ako únik mimo systému, kde môžem zažiť niečo nečakané. Čiže zázrak? Ktovie, čo by na to povedala pani z obchodu s kúpeľnými oblátkami.