Počas pandémie sa začalo viac hovoriť o fenoméne spomalenia. Tento trend existoval aj pred covidom, napríklad v móde alebo jedle, ale práve lockdown v ľuďoch umocnil potrebu spomaliť.
Spomalenie som si interpretoval ako všeobecnú frázu, ktorú cool ľudia radi používajú, ale jej význam ostáva v rovine, ako keď si poviem: Mal by som schudnúť.
Chudnutie by si vyžadovalo zmenu životného štýlu, viac sa hýbať, menej jesť a to sa mi nechce. Pri pohľade na rastúce čísla na váhe si zopakujem: Mal by som schudnúť.
A to je vlastne všetko. A tak je to aj so spomalením.
Pri nedávnej reflexii som si uvedomil, že predsa len som spomalil. A tá reflexia sa volá daňové priznanie. Keď som si porovnal zárobky za rok 2022 a 2021, tak mi vyšlo, že som zarobil o 40 % menej. V tom momente ma chytila vlna frustrácie, keď som si kládol otázku, čo je toto za život. A následne som si uvedomil, že tento život som si vybral, keď som sa rozhodol odísť z reklamnej agentúry.
Reklama sa síce tvári ako kreatívne prostredie, v skutočnosti je to pásová výroba konzumného gýču. Neoriginálneho, osvedčeného a funkčného, ktorého cieľom je motivovať k nákupu nadbytočných vecí. A tu som mal ako tvorivý človek problém.
Režisér David Lynch spomína na svoje maliarske obdobie s tým, že na jednu hodinu dobrého maľovania potreboval štyri hodiny neprerušovaného času. Už tento pomer v sebe zachováva pointu spomalenia, keď zdanlivo zbytočná činnosť pomáha dostať sa k podstate. A toto nie je iba problém reklamy, ale akejkoľvek tvorivej činnosti, ktorá sa snaží vtesnať do „efektívneho“ časového rámca.
Keď reflektujem rok mimo reklamnej agentúry, prídem si celkovo spomalený. Všetko mi dlho trvá, motám sa a činnosti, ktoré som mal kedysi vyriešené za 15 minút, mi zrazu trvajú hodiny. Z tohto stavu pravidelne chytám frustrácie, pretože v sebe mám zaužívanú predstavu o efektívnom a disciplinovanom fungovaní. A zrazu mám pocit, že nemám ťah na bránku.
Zároveň som za ten rok spoznal umelcov, ktorých úprimne obdivujem a veľa z nich funguje štýlom, že sú spomalení, veľa prokrastinujú a potom chytia vlnu, v rámci ktorej spravia kvantum práce.
Tento prístup je v kontexte uponáhľanej doby neželaný jav a stále je to tabu, lebo málokto sa chce prezentovať ako neproduktívny človek. Samozrejme, toto neplatí paušálne, sú aj disciplinovaní umelci. Ale celkovo sa v dnešnej dobe podceňuje význam pozerania sa do blba.
Zaujímavé však je, že napriek nižším príjmom som sa nedostal do mínusu. Jednak som sa naučil fungovať skromnejšie, ale niektoré náklady sa automaticky eliminovali.
Platí to pre kompulzívne nákupy, keď som chytil krízu z nezmyselnej práce a objednal som si oblečenie, aby som mal na chvíľu pocit zadosťučinenia. Teraz sa mi internetové obchody pripomínajú zľavami alebo bonusovým kreditom, ktorý mi čoskoro prepadne, ale... To už akosi nezaberá.
Taktiež šetrím na psychoterapeutovi. Pred polrokom sme sa zhodli, že už som na tom lepšie a nepotrebujem pravidelné sedenia. Väčšinou som riešil prácu a odkedy som z práce odišiel, nemám moc čo riešiť. Teda okrem rodiny. Sedenie mám ďalší mesiac.
Samostatnou kapitolou je jedlo. Jednak na ňom výrazne šetrím, ale keď si to rozoberiem z konceptu spomalenia, dostal som priestor a čas vybudovať si vzťah k potravinám. Raňajky, obed a večera sa pre mňa stali istým rituálom, ktorého súčasťou je aj príprava jedla a následne jeho vychutnávanie.
Postupne sa učím variť a nakupujem potraviny tak, aby miera spracovania bola čo najmenšia. Má to finančný rozmer, ale tiež je za tým dopad na životné prostredie vzhľadom na prepravu, balenie, odpad a rozložiteľnosť. A samozrejme, v konečnom dôsledku je rozdiel aj v chuti.
Tento spôsob stravovania si vyžaduje veľa času, priestor na pokusy a omyly a zmenu myslenia. V konečnom dôsledku som tiež spomalený, keď chodím s nákupným košíkom po potravinách.
Nemyslím si, že by som mohol slúžiť ako vzor. Možno si len potrebujem rozobrať vlastné frustrácie, keď spoločenská hodnota človeka sa odvíja od výšky platu alebo počtu followerov. V oboch prípadoch mi klesajú čísla a sedenie u terapeuta mám až ďalší mesiac.
Zamýšľam sa nad významom spomalenia. U mňa je spomalenie dôsledkom, nebol to zámer. Čo by sa však stalo, keby sa ľudia rozhodli skutočne spomaliť? Dokázali by sa obmedziť, až by im to bolo nepríjemné? Vedeli by sa pozrieť na nižšiu sumu peňazí na účte? Neskolabovalo by hospodárstvo, keby si ľudia uvedomili zbytočné výdavky? Ako veľmi musíme spomaliť, aby sme neboli záťažou pre životné prostredie? Koniec koncov, pokles príjmu vo výške 40 percent je výrazný, ale nežijem ako asketický mních v jaskyni a nestravujem sa lesnými bobuľami. A možno práve preto ešte stále nechudnem.
