Keď som mal 22 rokov, cestoval som do Grécka. Letel som z Bratislavy, ale v tom čase Slovensko ešte nebolo súčasťou Schengenu, preto som musel prejsť pasovou kontrolou.
Na colnici bola žena, ktorá komandovala každého človeka, ktorý k nej pristúpil.
„Okamžite si dajte tú šiltovku dole! Ste na pasovej kontrole!“
„To čo je za fotku? Tu sa vôbec nepodobáte!“
„Ukázala som vám, že môžete pristúpiť? Tak čo tu robíte, keď som vám nič také neukázala?“
Mal som z nej stres, lebo predošlé leto mi v batohu vytiekla Fanta rovno na pas. A colníčka si to v momente všimla. Začala pas ohýbať, či sa nerozpadne. Našťastie, vydržal.
Ale aj tak na mňa nakričala: „To s akým pasom cestujete? To je oficiálny dokument! To si choďte okamžite vymeniť, keď sa vrátite!“
Táto žena si užívala svoju pozíciu a moc, ktorú mala nad ľuďmi. Jej správanie by sa dalo nazvať šikanou.
Na pasových kontrolách mávam stres, lebo nikdy neviem, či neschytám debila, ktorý si potrebuje užiť ten moment, že rozhoduje o danom človeku.
Mávam stres na letisku, či ma neodvedú bokom a nebudú mi kontrolovať batožinu.
A tiež mám stres z policajtov, keď si pýtajú doklady.
No ale toto je nič oproti tomu, aký stres si musia zažívať trans ľudia, keď niekomu ukazujú svoje doklady pred právnou tranzíciou. Budú čeliť predsudkom? Budú za podozrivých? Budú postihovaní za svoju inakosť?
Určite sa medzi policajtmi a colníkmi nenachádzajú iba agresori, ale ak na nejakého natrafíte, ten si pozíciu moci nadmerne užije.
Z pozície moci pretláčajú zákon o rodnom čísle Anna Záborská a Anna Andrejuvová. Síce argumentujú biológiou, avšak zákon je iba prejavom ich obmedzeného vnímania sveta.
Totiž už pri samotnej biológii nastáva problém s binárnym vnímaním sveta, v ktorom muži majú chromozóm XY a ženy XX. Toto nemusí platiť pri intersexuálnych jedincoch, ktorí sa v populácii vyskytujú podľa niektorých zdrojov na úrovni 1,7 %. V podobnom množstve sa v populácii vyskytujú ryšavé vlasy.
Intersex jedinci sa rodia so znakmi oboch pohlaví, pričom lekárska prax funguje spôsobom, že lekár po narodení prideľuje jedno pohlavie na základe anatómie tela a pohlavné znaky druhého pohlavia sa chirurgicky odstránia. V rámci modernej medicíny sa však skúma, aké následky majú takéto metódy na psychiku intersex ľudí. V súčasnosti prebiehajú debaty o tom, či sú tieto lekárske zásahy správne a oprávnené. Napríklad, v Nemecku si intersex ľudia môžu v občianskych preukazoch zvoliť možnosť „rôzne“ v kolónke pohlavie.
Ak chcú poslankyne diskutovať o pohlaví z pohľadu biológie, prečo sa nemôžu inšpirovať zákonmi v Nemecku? Lebo v tomto prípade ako vzor poslúžil Viktor Orbán a jeho populizmus.
Pritom genetika neovplyvňuje iba pohlavie a mnohé ženy si tiež pomáhajú plastickými operáciami, aby plnili očakávania spoločnosti na ženskosť. Niektoré si dávajú zväčšiť poprsie, iné si dávajú plniť pery a v konečnom dôsledku ani pani Záborská sa ako žena neprezentuje vo svojej skutočnej podobe, lebo si maľuje obočie.
Zámerom zákona je však vytvoriť určité memento pre trans ľudí, aby si pri pohľade na doklady uvedomili, že sú podľa štátu klamári.
Je to podobný prípad ako pri Ústave SR, ktorá definuje manželstvo ako zväzok muža a ženy. Toto je zakaždým facka pre homosexuálne páry, lebo to v ľudskej reči hovorí: Vy nikdy nebudete na našej úrovni.
Tieto snahy sú v konečnom dôsledku snahy vytvoriť dojem boja proti nepriateľovi, ktorý ohrozuje budúcnosť tradičných rodín. Je to len zastierací manéver, aby poslanci zakryli svoju neschopnosť. Anna Záborská sa profiluje ako ochranca života, pritom ona sama sedela v koalícii, ktorá nezvládla pandémiu a dostala Slovensko na 2. najhoršie miesto na svete v úmrtnosti na covid. Aj ona má na svedomí zbytočné obete na životoch, ale miesto sebareflexie sa zrazu začne hrať na odborníčku na trans problematiku.
Nie je to ideológia, trans dieťa sa môže narodiť hocikomu. A vtedy sa naskytá otázka: Budete dieťa týrať? Alebo mu dáte nádej na plnohodnotný život?