Viackrát som zvažoval, že by som odišiel zo Slovenska. Počas strednej školy som strávil mesiac v Írsku a vtedy ma začalo lákať zahraničie. Ale ostal som na Slovensku.
Počas vysokej školy som jeden semester študoval v Holandsku a tiež som si hovoril, že by nebolo zlé tam doštudovať školu. Ale ostal som na Slovensku.
Keď som mal rozbehnutú kariéru, viackrát som zvažoval Prahu. Ale v konečnom dôsledku som vždy ostal na Slovensku.
Možno som bol zbabelý. Možno som bol pohodlný. A možno za tým bola rodina, zázemie, láska, kamaráti. Ale nikdy za tým nebolo, že by som sa na Slovensku cítil zle.
Skôr som sa chcel odsťahovať zo zvedavosti a zistiť, aké možnosti mi ponúka zahraničie. A tiež som sledoval ľudí, ktorí sa presťahovali do zahraničia a pravda je taká, že uspelo veľmi málo z nich. Niektorí mali veľké oči a mysleli si, že inde ich čaká viac príležitostí. Neuvedomili si, že v zahraničí je aj väčšia konkurencia. Niektorí si mysleli, že odchod vyrieši ich osobné problémy. Avšak tu platilo pravidlo, že od problémov neutečiete, problémy vás budú prenasledovať.
Ja som sa rozhodoval na základe emócií. V Holandsku som bol nadšený zo systému vzdelávania a možností, ktoré krajina ponúka. Ale popravde, miestni ma tak trochu nudili. V Holandsku je dovolené, čo sa u nás zakazuje. To malo podľa mňa za následok, že Holanďania sú vo svojej podstate konzervatívni ľudia a vyhýbajú sa excesom. Jazdia si na bicykloch, bývajú si v domčekoch bez záclon, žijú si svoje životy a o druhých ľudí sa nestarajú. Aspoň takýto som mal z nich dojem a tento život ma nelákal.
Podobne som to mal v Prahe, keď som si porovnával českú a slovenskú reklamu. V Prahe je to veľkolepejšie, väčšie rozpočty, lepšie podmienky a väčšia nuda.
Takto som to mal nastavené v hlave, že v západných krajinách umenie a kreativita podliehajú funkcii, vo východných krajinách podliehajú emóciám. A v tomto je podľa mňa Slovensko niekde na polceste, že tu lietajú emócie, ktoré ma inšpirujú, zatiaľ čo krajiny na západ sa mi zdali chladné.
Časť mojej rodiny sa odsťahovala zo Slovenska preč. Napríklad, teta a bratranci žijú v Nemecku, môj brat odišiel do Nórska a sestra do Austrálie. Niekedy sa cítim ako posledný debil, čo tu ostal.
Bol som alergický na to, ak niekto nadával na Slovensko a vtedy som reagoval štýlom: Nie je to až tak zlé.
Teraz keď komunikujem s rodinou v zahraničí, tak im hovorím, že je to tu ešte horšie, ako si myslia.
Rok 2022 vo mne niečo zlomil. Po nehode na Zochovej si viac všímam bezohľadných vodičov na cestách a ako sa správajú k chodcom. Niekedy sa bojím vykročiť na prechod, ale schválne idem, aby mi tí arogantní hlupáci za volantom zastavili, lebo ja mám prednosť a nie oni. Toto je vec, ktorá funguje vo vyspelých krajinách, ale na Slovensku sú chodci ohrozovaní autami.
Ešte viac ma zlomil teroristický útok na Zámockej. Poslednú dobu si asi potrebujem viac ubližovať a tak si niekedy rozkliknem profily ľudí, ktorí píšu homofóbne komentáre na Facebooku. Pozerám si ich fotografie a snažím sa prísť na to, čo za život vedú títo ľudia. A z ich fotiek mi príde, že sú prázdni. Sledujem fotky ľudí, ktorí v živote nič nedosiahli, možno ich najväčší úspech bola all-inclusive dovolenka v Hurgade a to je asi tak všetko. A teraz hľadajú vinníka za ich prázdne životy a určite za to môže LGBTI agenda, ktorú sa sem snažia infiltrovať zo západu. A už sa tešia na to, ako budú voliť Fica a Blahu, lebo Fico a Blaha vedia, ako tu narobiť poriadky a potom keď Fico a Blaha narobia poriadky, tak ich prázdne životy budú o niečo lepšie.
Viem, že si touto aktivitou ubližujem, ale... Niekedy si neviem pomôcť.
A potom cestujem za mamou na vidiek, kráčam po ulici v dedine a pozerám sa na ruskú vlajku, ktorú si niekto zavesil na dom. Čo za človeka môže takto vo verejnom priestore deklarovať svoju duševnú obmedzenosť? Ako niekto môže na svojom dome oslavovať agresora, ktorý je potenciálne nebezpečenstvo aj pre nás? Som citlivý, keď silnejší napáda slabšieho a... Toto nie je hokej.
A takto som sa dostal do mentálneho stavu, keď začínam ľutovať, že som odtiaľto neušiel, keď som mal príležitosť.
Slovensko som vnímal ako krajinu s inšpiratívnymi emóciami, teraz mi príde ako krajina barbarov bez vzdelania a vzťahu ku kultúre.
Sme národ, ktorý bol 1000 rokov v podradenej pozícii. Stále sa cítime ukrivdene, stále nevieme za seba prevziať zodpovednosť. Blížia sa predčasné voľby, keď si otvorím správy, tak nerozumiem, čo sa to deje. A v rámci zachovania si duševného zdravia to radšej ani nebudem sledovať. Teraz už len môžem ľutovať, že som mohol v Holandsku jazdiť na bicykli, bývať si v domčeku bez záclon, žiť si svoj život a o druhých ľudí sa nestarať.