V kalendári mám vyznačené dva termíny, kedy sa opustím. Na narodeniny a ku koncu roka.
Na narodeniny mám depku, že starnem a porovnávam sa s rovesníkmi, že kde sú oni a kde som ja. A pod rovesníkmi myslím Lanu Del Rey, Keiru Knightley a Phoebe Waller-Bridge.
Ku koncu roka zase rekapitulujem celý kalendárny rok a zakaždým si hovorím, že horší rok som veru nezažil.
Intenzívne to prežívam od roku 2016, čo bol mimoriadne depresívny rok, lebo Briti si odhlasovali Brexit, voľby vyhral Donald Trump a mňa zase nechal nejaký toxický debil. Pamätám si, ako som pred sviatkami sedel na balkóne u kamarátky, opil som sa z vína a kričal som: „Fuck you, 2016!“
Takto sa opúšťam každý rok. Ale rok 2022 bol extrém, počas ktorého som sa dopracoval k presvedčeniu, že lepšie už asi nebude.
Vo februári vypukla vojna a zrazu som mal víziu konca sveta.
V lete som dostal depresiu z klimatickej krízy, keď u mamy na dome vyschla studňa. Mama používa vodu zo studne nielen na záhrade, ale aj v domácnosti a cez leto musela prejsť na úsporný režim. V podobnej situácii sa ocitli aj susedia, ktorým začala klesať hladina vody v studniach. Vtedy som si uvedomil, že ďalšie leto môže byť ešte horšie a zrazu sa nemôžeme spoliehať na veci, ktoré sme doteraz brali ako samozrejmosť.
Počas jesene som bol v depresii z útoku na Zámockej a ešte vo väčšej zo spôsobu, ako sa k celej problematike queer ľudí postavila naša konzervatívna vláda.
A keď konzervatívna vláda koncom roka padla, tak mi to už bolo úplne jedno.
Od vypuknutia pandémie som sa mentálne ocitol v akomsi medzipriestore, kde si iba kladiem otázku: Čo je toto za realita?
A tá bizarnosť reality sa neustále stupňuje.
Nechápal som, keď koronavírus zastavil svet.
Nechápal som, keď Putin nariadil vojskám útok na Ukrajinu.
Nechápal som, keď Igor Matovič vytrhol svoju demisiu z rúk vedúceho kancelárie prezidentky.
Dostal som sa do stavu, keď som otupený voči bizarnému svetu vonku. V istom momente sa mi už ani nechcelo písať články, lebo som v tom nevidel zmysel. Facebookové diskusie sa plnia argumentmi ľudí, ktorí si myslia, že ich názor má význam. Tak v čom je môj názor výnimočný? Čo zmení? Vzhľadom na súčasné volebné preferencie to vyzerá na ďalšiu katastrofu. Odišla vláda gaunerov, prišla vláda diletantov, aby zase umožnila návrat gaunerom. A čo sa s tým dá spraviť?
Môj psychológ mi pravidelne opakuje, že som rozmaznaný. Keď zúril covid, hovoril som mu, že to vyzerá ako koniec sveta. On mi na to povedal, aby som nepreháňal, keď v Československu ešte v 60-tých rokoch zomierali ľudia na tuberkulózu.
Keď prišla vojna, opäť som mu hovoril o konci sveta a on mi na povedal, že táto vojna tu už bola dlho, len sme to ignorovali.
A keď som mu povedal, že mám depresiu z globálneho otepľovania, tak sa ma spýtal, či chcem povraždiť polovicu populácie, aby sa to pohlo dobrým smerom.
V konečnom dôsledku tu hrozba apokalypsy bola vždy. Moji starí rodičia a aj rodičia si zažili horšie časy, ako zažívam ja. Mojej babke gestapo odvlieklo otca do koncentračného tábora. Po druhej babke strieľali Nemci a ona sa musela hodiť pod voz, aby ju nezasiahli guľky.
Moja mama čakala sestru, keď vybuchol Černobyľ a radšej nevychádzala von, aby ju nezasiahla radiácia. Nedávno mi povedala, že aj ona si vtedy kládla otázku, či má zmysel rodiť deti do takého sveta. Hrozba konca sveta je neustále vo vzduchu a aj moja rodina prežila horšie veci v porovnaní s Igorom Matovičom.
Rok 2022 sa blíži ku koncu a nemám pocit, že by to bol najhorší rok v mojom živote. Len som sa akosi otupil voči vonkajším okolnostiam. Možno som apatický a možno je to iba obranný mechanizmus na prežitie.
Skôr som sa naučil vnímať nové podnety, čítam knihy a chodím do divadla. Niekedy aj sám. Práve v kultúre nachádzam návody na život. Jeden som si odniesol z performatívnej prehliadky Tichým hlasom, ktorá rozprávala príbehy imigrantov žijúcich na Slovensku. Mehmet z Turecka povedal zaujímavú myšlienku, že najvhodnejšia forma protestu je dobre odvedená práca. Ľudia idú vo vyhrotených situáciách protestovať na ulicu, ale stále je to jednorazová akcia s malým úsilím v porovnaní s kontinuálnou prácou.
Možno to je základný problém so Slovenskom, že nečinnosťou sa dostávame do kritických hraníc. Vtedy ľudia vybehnú s krikom na ulicu a očakávajú zásadnú zmenu. Ale zásadná zmena prichádza pomaly a vyžaduje si kontinuálnu prácu.
Tu môžeme vidieť podstatu rozpadnutej koalície. Voľby vyhrali politici, ktorých hlavným marketingovým nástrojom bol protest. Vybudovali si popularitu v opozícii, keď hlasno protestovali, ale keď dostali príležitosť vybudovať niečo, tak im chýbali kompetencie.
Ďalším dôležitým momentom bol pre mňa výlet na východ Slovenska, odkiaľ pochádza moja rodina. Môj dedko a moja babka pochádzali z chudobných rodín, avšak tvrdo sa vzdelávali a pracovali, aby mohli svoje rodiská opustiť. Babka sa narodila v Krompachoch a bol som sa pozrieť do robotníckej kolónie, kde vyrastala. Ich dom mal výmeru 4 krát 5 metra. To je životný priestor porovnateľný s mojou obývačkou.
Keď jej zabili otca, štát tajne rozviedol jej rodičov, aby nemusel vyplácať odškodné. A tak babka predávala tabak v trafike, aby ako rodina vyžili. Popri tom cestovala každý deň vlakom do Košíc za vzdelaním. Nakoniec skončila ako pedagogička na univerzite v Nitre, kde ako prvá žena získala titul CSc.
Otcovi rodičia kládli dôraz na vzdelanie a pracovitosť. Mali totiž osobnú skúsenosť, že každý politický režim ich podrazil a oni sa naučili spoliehať primárne na seba. Preto nechápem ľudí, ktorí stále dôverujú politikom, že vyriešia ich životy. Pokiaľ sa majú zlepšiť podmienky pre ľudí, nebude to o výške príspevkov. V prvom rade musí byť prioritou vzdelávanie, aby viac ľudí malo šancu uplatniť sa. Neustále počúvam o rodinných hodnotách, ale ak niekto nepozná hodnotu vzdelania, tak rodinu veľmi ťažko uživí.
Po odchode z reklamy sa vo mne prebudili pedagogické gény po starých rodičoch a časť účtov mi teraz platí vzdelávanie zamestnancov, ktorých učím kreatívnejšie rozmýšľať. A práve v tom vidím hlbší zmysel, že ľudí nezmením poučovaním, ale môžem ich naviesť na iný spôsob uvažovania.
Zároveň som sa tento rok učil unikať zo svojej bubliny. Pravidelne vystupujeme v Bratislave, ale z vystúpení v iných mestách mám vždy úzkosť. Je to neznáme teritórium a neviem, čo môžem čakať od publika.
V prešovskom Wave som čítal texty o živote geja v Bratislave, môj frajer spieval vlastnú tvorbu a burleska Error Fatale sa vyzliekala do kožených harnessov na Freddieho Mercuryho. Bratislava znesie, ale v Prešove som si kládol otázku, či nedostaneme na p**u. Žiadne násilie sa nekonalo a Wave bolo skvelé zázemie, kde bola česť vystupovať.
Na vystúpenie prišiel aj bývalý učiteľ Ivany Gibovej, ktorý nám rozprával ako sa on postavil ku homofóbii. On sám si totiž uvedomil, že je homofób a rozhodol sa to zmeniť. A tak rok pozeral queer seriály, aby sa dokázal vcítiť do inakosti a až potom si robil názory na LGBTI+ témy.
Preto ak používate formulku „Nie som homofób, ale...“, skúste si zapnúť nejaký queer seriál na Netflixe. Osobne odporúčam Please Like Me, je to vtipné a dojemné. Potom dajte vedieť, čo to s vami spravilo.
Rok 2022 bol náročný, ale beriem ho ako každý iný rok. Okolnosti nie sú priaznivé, ale tie asi nebudú nikdy. Niekedy si kladiem otázku, čo môžem robiť, keď to vyzerá ako koniec sveta. A možno je to iba ilúzia spôsobená sociálnymi sieťami, že máme na svet nejaký dopad. V konečnom dôsledku nežijem globálny život, ale môžem zmeniť veci iba vo svojom najbližšom okolí. A to je možno výzva na budúci rok.
A v marci Lana Del Rey vydáva nový album. Aspoň budem mať hudbu na narodeninovú depresiu.
