Náš vzťah s frajerom funguje vďaka porozumení, podpore a Železničnej spoločnosti Slovensko. Bývame v iných mestách a tak obaja niekoľkokrát do týždňa cestujeme vlakom, aby sme boli spolu. Napriek katastrofálnej povesti železníc mám rád cestovanie vlakom, lebo je to pohodlnejšie ako autobus a môžem počas cesty pracovať alebo si čítať knihu. Väčšinou mám šťastie na relatívne nové vozne so zástrčkami, klimatizáciou a čistými sedadlami, tak mám aj komfort. Avšak z času na čas mám smolu a príde vlak s vozňami, ktoré si evidentne ešte pamätajú Nežnú revolúciu. Staré kožené sedačky, špinavé záchody a extrémne dusno vo vozni. Najväčší paradox je cena lístka, ktorá je rovnaká pre staré a aj nové vlaky. Jednoducho, v rámci Železničnej spoločnosti Slovensko platí dvojaký štandard za tú istú cenu.
Rovnaký pocit zažívam posledné dni, keď sa bavíme o postavení queer ľudí v spoločnosti. LGBT ľudia platia rovnaké dane ako ostatní, ale automaticky majú nárok iba na horší štandard. Pritom presun do lepšej triedy by vôbec nezaťažil štátny rozpočet, ale istá skupina obyvateľov bojuje, aby ich „prvá trieda“ nebola pre všetkých.
Niekoľko mesiacov dozadu som dostal list od Finančnej správy, že mám dobrý index daňovej spoľahlivosti. Netuším, čo to znamená, ale pochopil som to tak, že si poctivo platím dane a štát mi poďakoval, že som dobrý daňový poplatník. Na záver listu Daňová správa dodáva, že čoskoro ma budú informovať o benefitoch súvisiacich s lepším indexom.
Finančná správa sa už neozvala, o ďalších benefitoch neviem. Iba ma to nahnevalo, že si ako taký debil poctivo platím dane, správam sa vzorne a pre tento štát som stále občanom druhej kategórie. Žije sa mi oveľa lepšie s vedomím, že svojimi daňami podporujem tento štát za ničnerobenie v oblasti LGBT práv. Poslanci Národnej rady nielen že nechcú LGBT ľuďom zjednodušiť život, oni im ho vedome komplikujú. Každé volebné obdobie sa nejaký politik rozhodne použiť LGBT na šírenie nenávisti a získavanie politických bodov. Dvojitý štandard nazývajú hodnotami alebo Božou vôľou. A pritom im nerobí problém oslavovať tradičnú polygamiu Borisa Kollára.
Prvý Pride v Bratislave sa konal v roku 2010. Ľudia dodnes na neho spomínajú s tým, ako fašisti hádzali po účastníkoch kamene. Zatiaľ čo sa za 12 rokov s LGBT právami nič nespravilo, postavenie fašistov sa v slovenskej spoločnosti mimoriadne zlepšilo. Skupinka grázlov s absurdným pohľadom na svet sa dostala do parlamentu. A najnovšie sa spolupodieľajú na tvorbe „prorodinnej“ politiky a diktujú si svoje podmienky, ktoré vylučujú rómske rodiny. Prvá trieda nie je pre všetkých. Na jeseň sa s koaličným poslancom pokúsia zakázať dúhovú vlajku. Načo hádzať kameňmi, keď zákony presne triafajú na cieľ?
Súčasná vláda postráda zdravý rozum. Jednou z definícií šialenstva je, keď niekto opakuje tie isté chyby a očakáva od toho iný výsledok. Igor Matovič už niekoľkokrát prišiel so šialeným experimentom na riešenie problémov Slovenska. Koľkokrát tieto nápady zafungovali? Igor Matovič sa viacnásobne diskvalifikoval, ale v experimentovaní na obyvateľstve pokračuje ďalej a nikto ho nevie zastaviť.
Niekedy nemusíme robiť experimenty, ak vieme na susedných krajinách odsledovať dopady legislatívy. Aj katolícke krajiny Európskej únie ako Írsko a Portugalsko majú uzákonené manželstvá párov rovnakého pohlavia. Konkrétne, Írsko od roku 2015 a Portugalsko už od roku 2010. Došlo v týchto krajinách k rozvratu spoločnosti, ako nás konzervatívni politici neustále strašia?
Skôr sa môžeme pozrieť na krajiny, kde sa práva LGBT potláčajú a je vidieť, že pri tejto skupine sa politici nezastavili a pokračujú v ďalšom obmedzovaní slobôd ďalších skupín obyvateľstva. V Poľsku kvôli legislatíve nechávajú lekári zomierať tehotné ženy, v Maďarsku je obmedzená sloboda tlače a v Rusku ľudia končia vo väzení za vyjadrenie názoru.
História nás učí, čo sa stalo, keď sa extrémistické ideológie dostali k moci. Preto je legitimizovanie fašistov zaručenou cestou do pekla.
Rodina na Slovensku nie je v ohrození. Náš parlament sa rozhodol bezcieľne minúť na rodiny 1,2 miliardy eur na úkor fungovania miest a obcí, čím sa zhorší životný štandard pre všetkých. Ako by štátny rozpočet zaťažili registrované partnerstvá? Aj tak niektorí ľudia mali potrebu vybehnúť počas Pridu do ulíc s balónmi Hrdí na rodinu. Na čo konkrétne sú títo ľudia hrdí? Že sú elitári? Že nie sú šikanovaní za sexuálnu orientáciu? Že môžu slobodne uzavrieť manželstvo? Že ich finančne podporuje štát? Že ich pochod podporil poslanec ĽSNS? Keby mali na balónoch napísané „Hrdí na naše privilégia“, nemal by som ich za pokrytcov.
Naša politická kultúra sa nikam neposunula, lebo máme malých politikov s prázdnymi gestami, ktorí myslia primárne na seba. Stále si myslím, že slovenská spoločnosť sa posúva. Vidieť to aj na bratislavskom Pride vďaka ľuďom, ktorí by sa nemuseli zúčastniť. Nemuseli by tam byť heterosexuáli so svojimi zákonom uznanými partnermi a rodinami. Nemuseli by tam byť ľudia zo showbiznisu, ktorí sú aktuálne na koni a aj tak ich strata popularity nezastrašila. A nemuseli by viať dúhové vlajky na bratislavských inštitúciách, lebo komu by sa chcelo riešiť nenávistné komentáre na sociálnych sieťach? Veľké gesto spravili všetci, ktorí od štátu majú status prvej triedy a bojujú za ľudí, ktorých politické elity považujú za spodinu.
Ešte nás čaká dlhá cesta. Tak sa všetci modlime, aby to nebolo vo vlaku spred 89-teho.
