💡 Zhrnutie pre tých, ktorí rýchlo scrollujú:
- Alois Musil bol moravský kňaz, cestovateľ, arabista, kartograf a spisovateľ.
- V Jordánsku preslávil Quseir Amra, unikátnu pamiatku ranej islamskej architektúry.
- Medzi beduínmi ho poznali ako šejka Músu ar Rueiliho.
- Po prvej svetovej vojne pomáhal budovať československú orientalistiku.
Pri Aloisovi Musilovi je najväčší problém vybrať, čím začať. Tým, že bol katolícky kňaz? Tým, že hovoril desiatkami arabských nárečí? Alebo tým, že sa z Moraváka z chudobnej roľníckej rodiny stal človek, ktorého beduíni prijali ako šejka Músu?
Jeho život vyzerá ako mix Indiana Jonesa, profesora z univerzity a muža, ktorého by dnes tajné služby veľmi rady mali v kontaktoch. Toto je jeho fascinujúci príbeh v skratke.
Z Rychtářova do Jeruzalema
Musil sa narodil 30. júna 1868 v Rychtářove pri Vyškove. Bol najstarším z piatich detí v chudobnej farmárskej rodine a cesta ku kňazstvu bola vtedy pre talentovaného chlapca jednou z mála ciest nahor. V rokoch 1887 až 1891 študoval teológiu v Olomouci, v roku 1891 ho vysvätili za kňaza a v roku 1895 získal doktorát z teológie.
Potom odišiel do Jeruzalema a Bejrútu, lebo ho zaujímalo miesto, kde vznikali judaizmus, kresťanstvo a islam. Lenže Musil neostal sedieť v knižnici. Neskôr vysvetľoval, že pri čítaní starých hebrejských textov si začal všímať „praktické detaily, ktoré človeku pri písacom stole ani nenapadnú“.
Preto začal cestovať po Palestíne, Sinaji, Zajordánsku a území dnešného Iraku, zbierať príbehy, piesne, zvyky a mapovať regióny, ktoré boli pre európsku vedu stále deravé ako zle načítaná mapa v mobile.
Hrad, ktorému nikto neveril
V roku 1898 sa Musil dostal k Quseir Amra, púštnej stavbe v dnešnom Jordánsku. Schválne nepoužívame slovo objavil, pretože ako pripomína The MIT Press Reader, miestni obyvatelia púšte o nej vedeli dávno pred ním. Musil ju však dostal do európskej vedeckej debaty.
Quseir Amra z 8. storočia je dnes súčasťou svetového dedičstva UNESCO, jej fresky zobrazujú lov, zvieratá, postavy, byzantské vplyvy aj jeden z najstarších zachovaných obrazov nebeskej mapy na kupole. Keď Musil o nástenných maľbách prvý raz povedal v Európe, vedci mu neverili.
Obrazový svet Quseir Amra totiž narúšal pohodlnú predstavu, že rané islamské umenie bolo striktne nefigurálne, teda bez zobrazovania ľudí a tiel. Musil sa v roku 1900 vrátil s fotoaparátom, nákresmi a približne 120 fotografiami. Tentoraz už nemohol pôsobiť ako rozprávač divokej historky z púšte.
Šejk Músa a svetová politika
Musil nebol turista s poznámkovým blokom. Dlhodobo žil medzi beduínmi, čiže kočovnými arabskými komunitami púšte, a podľa českého veľvyslanectva v Ammáne ovládal 35 arabských nárečí. Kmeň Rwala ho prijal pod menom Shaykh Musa al-Ruwayli. Šejk tu neznamená rozprávkovo bohatého miliardára z internetu, ale čestný titul človeka s autoritou v komunite.
Do jeho príbehu postupne vstúpili mená, pri ktorých sa bežný životopis začne tváriť ako dobrodružný seriál. Bol druhým bratrancom spisovateľa Roberta Musila, s princom Sixtom Bourbonsko-Parmským cestoval v roku 1912 do severnej Sýrie a Mezopotámie a vďaka arabčine pomohol výprave bezpečne sa vrátiť.
Tým sa dostal bližšie k cisárskej rodine a stal sa spovedníkom budúcej cisárovnej Zity. Počas prvej svetovej vojny ho Habsburgovci poslali do Arábie, aby pomáhal udržať miestnych vládcov pri Osmanskej ríši. Na opačnej strane hry stáli Briti a najmä T. E. Lawrence, známy ako Lawrence z Arábie.
Návrat do krajiny, ktorá vznikla nanovo
Po rozpade Rakúsko-Uhorska bol Musil pre Viedeň zrazu cudzinec. Situáciu vyriešil Tomáš Garrigue Masaryk, ktorý ho pozval do Prahy. Musil potom pôsobil na Karlovej univerzite, patril ku kľúčovým osobnostiam pri vzniku Orientálneho ústavu a s podporou amerického priemyselníka Charlesa Cranea vydával svoje práce v angličtine.
Crane bol zároveň podporovateľom českých kultúrnych aktivít a spájal sa aj s Alfonsom Muchom. Medzi orientalistami tej doby sa objavoval aj Bedřich Hrozný, známy rozlúštením chetitčiny.
Musil však nebol čistý hrdina bez tieňov. Pohyboval sa vo svete impérií, misií a koloniálnych záujmov, dnešný výskum ho preto skúma aj ako človeka zapleteného do európskej mocenskej hry, nielen ako dobrodruha v bielom plášti.
Práve preto je zaujímavý - nie je to socha, ale človek, kňaz, vedec, spisovateľ dobrodružných kníh pre mladých, muž s mapou, politickými kontaktmi a schopnosťou prežiť tam, kde by väčšina z nás po prvom dni hľadala najbližšie letisko. Do roku 1938 učil na Karlovej univerzite a zomrel v roku 1944 v Otryboch.
