Keď sa povie priezvisko Matovič, mnohým z nás sa vynoria rôzne slová. Ako však už hovorí samotný nadpis - nie je Matovič ako Matovič. V nasledujúcich riadkoch ti predstavíme príbeh muža, ktorý spolu s rodičmi odcestoval do Spojených štátov. Tu to dotiahol až na funkciu policajného riaditeľa v americkom Clevelande, kde v tom čase žilo takmer 800-tisíc ľudí.
Poďme ale poporiadku. Gejza Matovič sa narodil 24. apríla 1882 v Humennom vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku. Jeho otec Karol bol stolár, ktorý hľadal príležitosť na lepší život. Ako v mnohých rodinách v tom čase, aj u Matovičovcov nakoniec padlo rozhodnutie odísť za veľkú mláku okúsiť život v Spojených štátov a splniť si americký sen.
Tvrdé precitnutie
V roku 1892 už bola celá rodina v americkom Clevelande. Z Karola sa stal Karl, z malého Gejzu George. V Spojených štátoch žili aj pod upraveným priezviskom - Matowitz. Gejza začal študovať na Brownellovej škole, no v laviciach dlho nepobudol. Americký sen sa premenil na nočnú moru po tom, čo jeho otec nečakane zomrel.
Gejza sa tak musel stať živiteľom rodiny. Jeho mama však odmietala pochovať ďalšieho člena rodiny a snažila sa, aby nešiel pracovať do baní, kde deti v jeho veku už bežne zarezávali. Matovič pracoval v čalúnnictve, predával noviny či robil pomocníka na konských vozoch. Neskôr bol vodičom električky aj kuričom parnej lokomotívy na najstaršej železničnej trati v USA, ktorá spájala Baltimore a Ohio.
Inzerát v novinách
Na jar 1905 ale jeho život ale nabral úplne iný smer. Gejzu totiž v miestnych novinách uvidel inzerát, v ktorom mestský policajný zbor hľadal nových uchádzačov do svojich služieb. 8. mája 1905 bol už vymenovaný za pochôdzkára a neskôr s hrdosťou spomínal, že jeho vymenovanie schválil starosta Tom. L. Johnson.
Niet sa čomu čudovať, americký priemyselník, významná osobnosť progresívnej éry a priekopník mestskej politickej a sociálnej reformy patrí k najslávnejším starostom vôbec. To v roku 1993 potvrdil aj panel 69 vedcov, ktorí ho zaradili na druhé miesto medzi desiatimi najlepšími starostami v americkej histórii.
Gejza sa však s pozíciou pochôdzkára nechcel uspokojiť. Bol ambiciózny, vedel, že má na viac. Keď sa začalo hovoriť, že šéf zboru Fred Kohler hľadá nového stenografa, ktorý by pracoval v jeho kancelárii, nezaváhal. Po nociach sa zúčastňoval kurzov stenografie a prácu získal. Dennodenne sa tak stretával s jednou z najvplyvnejších osobností histórie rezortu.
Rýchly rast
V roku 1910 získal prvé povýšenie po zložení skúšok na seržanta. Následne dostal úlohu vytvoriť jazdnú jednotku policajného zbora. O tri roky neskôr už skladal skúšku v hodnosti poručíka, pričom túto hodnosť získal za menej ako desať rokov služby.
Medzitým po nociach neúnavne študoval, aby si napravil nedostatky vo svojom formálnom vzdelávaní absolvovaním všeobecných kurzov v noci. Roky nedostatku spánku však skončili v roku 1925, kedy získal právnický titul. Medzitým už bol kapitánom a dôstojníkom zodpovedným za detektívnu kanceláriu.
Vražda, ktorá všetko zmenila
V roku 1920 musel riešiť mimoriadne zamotaný prípad. Posledný deň v roku boli Wilfred Sly a George Fanner zavraždení pri obzvlášť brutálnej lúpeži. Prsty v nej mala talianska mafia. O prípade písali všetky noviny a Gejzovi bolo povedané, aby v prípade potreby prenasledoval páchateľov až na koniec sveta.
A to sa mu úspešne podarilo. Pre zaujímavosť, jedným z páchateľov bol aj Angelo Amato, ktorému sa úspešne darilo pätnásť rokov unikať. Matovič sa však nevzdal. Keď sa ho podarilo v roku 1935 zatknúť v Taliansku a obviniť z účasti na vraždách. Gejza vtedy cestoval do Talianska, podal svedectvo v procese a zabezpečil tak úspešné uzavretie prípadu. To všetko si vyžadovalo mnoho hodín usilovnej policajnej práce a prenasledovania podozrivých v Mexiku a na Sicílii.
Tam sa mu dokonca podarilo so svojím kolegom vystopovať mafiánskeho bossa Dominic Benigno, ktorý pôsobil ako vodca mafie v celom meste. Do cely sa im ho prvýkrát podarilo dostať úplnou náhodou - pri stopovaní v Mexiku sa zhodou okolností ubytovali v rovnakom hoteli.
Cesta na vrchol
Vráťme sa však do Clevelandu, kde sa z Matoviča stala hviezda. Uzavretie prípadu (dávno pred dolapením Amata) viedlo k povýšeniu na inšpektora a čoraz viac sa začalo šuškať, že by sa mohol stať novou hlavou clevelandskej polície. Pozícia sa otvorila v roku 1930, keď náčelník Jacob Graul oznámil svoj odchod do dôchodku.
Gejza získal na štátnej skúške najvyššie skóre a bez akýchkoľvek pochybností sa kvalifikoval na pozíciu. Za dočasného náčelníka bol vymenovaný na jeseň 1930, trvalú hodnosť získal v marci 1931 - necelých 26 rokov po nástupe do zboru. Bol posledným náčelníkom polície v Clevelande, ktorý mal hodnosť pod ochranou civilnej služby a udržal si ju až do svojej smrti.
Aby sme ale boli presní, Matovičove pôsobenie sa nezaobišlo bez kontroverzií. Najväčšou bolo neúspešné prenasledovanie sériového vraha známeho ako Tosro Murderer či Mad Butcher of Kingsbury Run. Vraždy boli charakterizované rozkúskovaním trinástich známych obetí a likvidáciou ich pozostatkov v chudobnej štvrti Kingsbury Run.
Väčšina obetí pochádzala z oblasti východne od Kingsbury Run nazývanej „The Roaring Third“ alebo „Hobo Jungle“, ktorá je známa svojimi barmi, herňami, bordelmi a tulákmi. Napriek vyšetrovaniu vrážd vraha nikdy nezadržali. Gejzova osobná povesť však zostala nepoškvrnená.
Zapísal sa do histórie
V deň, keď zomrel, miestne noviny uverejnili úvodník na titulnej strane, v ktorom ho ocenili týmito slovami: „Prekonal búrky, ale za cenu veľkého osobného šťastia. Stratil veľkú časť svojej žoviálnej srdečnosti, ale nikdy nestratil osobný záujem o mladých mužov, ktorí rok čo rok nastupovali do oddelenia. Bol pre nich vzorom čestnosti a slušnosti a vzali si k srdcu jeho povzbudzujúce slová.“
Matovič zomrel obklopený dvoma synmi po dlhej chorobe v novembri 1951. Mal za sebou 46 rokov služby na policajnom oddelení. Jeho odchod následne viedol k zmene mestskej charty, ktorá prevzala ochranu štátnej služby od šéfa polície. Tí, čo prišli po ňom, boli priamo podriadení starostovi.
Za posledných 70 rokov od smrti Georga Matowitza malo oddelenie viac ako 30 šéfov, pričom ani jeden sa nezačal blížiť k jeho dvadsaťročnému rozpätiu vedenia. Po jeho smrti mu Bratský rád polície na starej centrálnej policajnej stanici venovali bronzovú plaketu - stal sa tak jediným takto oceneným šéfom v 150-ročnej histórii oddelenia. Kiežby si dejiny pamätali viac takých Matovičov.
